Vnútorne vysídlení v karpatoch  Každý deň sa mi sníva, že ideme domov

V jednotnom územnom spoločenstve Strilky v Ľvovskej oblasti, do ktorého je spojených dvadsaťjeden dedín, žije štrnásť tisíc ľudí. Od začiatku vojny komunita prichýlila dvetisíc päťsto utečencov zo všetkých kútov Ukrajiny. Teraz ich zostalo štyristo. Mnohí sa vrátili do svojich domovov. Niektorí sa rozhodli stráviť tam zimu a niektorí - zostať navždy.

„Nikto si nemyslel, že vojna sa stane realitou“

Jeseň v Karpatoch býva daždivá, no obyvateľom to neprekáža v zbere úrody na poliach, chodení do lesa na hríby či pasení dobytka. Jedného septembrového dňa, keď teplota na teplomere ukazuje šesť stupňov, stretávame sa v dedine Strilky s projektovou manažérkou a manželkou miestneho farára Natálkou Hromovou. Pozýva nás k sebe domov, do susednej dedinky Mšanec.

Nasadáme do jej elektrického auta. Hovorí nám, že cesta, po ktorej ideme, má symbolický význam. Spája jedenásť obcí. Polstoročia ju nikto neopravoval. Namiesto asfaltu boli všade diery. Cesta trvala dve hodiny. Teraz môžete prejsť osemnásť kilometrov za pätnásť minút. V rokoch 2019-2020 ľudia organizovali v tejto veci protesty. Prišlo dokonca až k hladovke. Až potom úrady urobili ústupky a pridelili finančné prostriedky na opravu cesty.

Mšanec je pohraničná obec. Od Poľska ju oddeľujú nízke hory. Žije v nej okolo sto štyridsať ľudí. Je súčasťou farnosti Natálkinho manžela, otca Romana, ktorý slúži aj v obci Ploske (štyridsať osôb) a Halivka (dvadsaťsedem osôb). Zastavujeme pri ich dome.
  „Nikto si nemyslel, že vojna sa stane realitou,“ hovorí Natalja. - Od prvých dní sa na komunitnej úrovni rozhodovalo o tom, ako a kde utečencov usadiť. V každej obci sme mali svojich koordinátorov, ktorí staré prázdne domy zariaďovali - upratovali a opravovali. Naše tri dediny prijali viac ako dvesto ľudí. V Ploskom momentálne žijú štyri rodiny, v Mšanci asi päť. Zostali len tie, ktoré sa nemajú kam vrátiť na zimu. Ja tu aj jednu veľká rodina zo Sumskej oblasti, ktorá chce zostať v Mšanci. S pomocou ukrajinských mecenášov si už kúpili dom.“

„Chceli by sme, aby mali normálne detstvo“

V blízkosti kňazovho domu tečie rieka. Cez ňu vedie malý mostík do starej školy. Od apríla do jesene tu dve miestne učiteľky na dôchodku, Nadija a Iryna, viedli neformálne integračné kurzy pre deti utečencov.
V 80. rokoch sa v škole učilo asi sedemsto žiakov. Mladí ľudia postupom času odchádzali do veľkých miest alebo za prácou do zahraničia. V roku 2017 ostalo v škole len päť študentov. Školu zatvorili a rozhodlo sa o jej premene na hospic, no jeho stavba nebola dokončená.

Vchádzame do budovy. Nadija otvára svoju triedu. Na parapete ležia detské hračky. Všade sú knihy a obrázky. „Prijali sme síce deti, ale nebolo si na čo sadnúť,“ spomína Nadija. „Našli sme zvyšky starých školských lavíc, stolov a skriniek. Prvá lekcia sa uskutočnila 16. apríla. Práve v čase veľkonočných sviatkov. Veľa sme sa rozprávali o miestnych tradíciách. Deti vo veku od troch do desiatich rokov pochádzali z rôznych oblastí. Celkovo triedu navštevovalo tridsaťjeden žiakov. Pridali sa aj miestni.“

  „Občas išli do lesa. Deti, ktoré prežili traumatický zážitok, okamžite reagovali na neznáme zvuky, znepokojovali ich. Často boli bojazliví, ťažko sa prispôsobovali novému prostrediu. Raz ku mne prišiel šesťročný Artem z Pokrovska so slzami v očiach a povedal, že nerozumie ukrajinčine. Miestne deti sa ho snažili podporovať, niečo mu vysvetľovali po rusky. Po dvoch vyučovacích hodinách vyhlásil, že ukrajinčine už rozumie lepšie. Nakreslil pizzu. Veľmi mu chýbala pizzeria v jeho rodnom meste. Bolestným témam sme sa na hodinách vyhýbali. Chceli sme, aby deti mali normálne detstvo.“

Lymarovci

Každý v Mšanci vie, kto sú Lymarovci. Je to rodina zo Súm, ktorá vychováva päť detí. Ich príchodom sa počet detí v obci zdvojnásobil. Prichádzame na dvor. Práce sú tam v plnom prúde – rekonštruuje sa starý dom. Majiteľ, Viktor Lymar je na streche. Dom rodine kúpila Ľvovská katolícka univerzita (LCU). Na žiadosť otca Romana prišlo s rekonštrukčnými prácami pomôcť dvadsaťpäť dobrovoľníkov z mimovládnej organizácie Budujeme Ukrajinu spolu (Будуємо Україну разом). Chceli by pokryť strechu a vykonať hlavné vnútorné práce pred prvými mrazmi.

Viktorova manželka Aňa drží na rukách svojho najmladšieho syna, ročného Artura. Hovorí, že zo Súm odišli 11. marca. Poslednou kvapkou bolo, keď nad ich domom preletelo nepriateľské lietadlo a zhodilo bombu na tepelnú elektráreň sto metrov od domu. Cesta do Ľvova trvala dva dni. Tam im ponúkli, aby prišli do Mšanca.
  Sestra Ani odišla s deťmi do Nemecka. Hovorí, že oni s manželom sa báli odísť do inej krajiny s piatimi deťmi. Najstarší syn Oleg študoval na vojenskej škole v Sumách, mal byť pohraničníkom. Otec ho odtiaľ ako zázrakom zobral hodinu pred bombardovaním. Dnes nechcú, aby mal chlapec s uniformou niečo spoločné.

Jermakovci a Zelenskí

Lymarovci nie sú jediní, ktorí našli svoj nový domov v Karpatoch. Mšanec susedí s ďalšou obcou, Ploske. Od začiatku vojny prijala štyridsať deväť utečencov. Podľa miestnej učiteľky Natalie Lopušanskej prvé dve rodiny, ktoré k nim v marci prišli z Doneckej oblasti, boli Jermakovci a Zelenskí. Sú tam stále. Rozhodli sme sa prezimovať v Karpatoch.

Vchádzame na malý dvor. Dvere nám otvára majiteľ, Oleksij Jermakov. Pochádza z predmestia Donecka, obce Staromychajlivka. Pred vstupom do domu sa vyzujeme. V rohu sa stojí vedro jabĺk. Vo vzduchu cítiť vôňu varených paradajok. „Vojdite dnu, nestojte na chodbe,“ smeje sa muž. „Moja žena a ja robíme adžiku. Podľa maminho receptu - 3 kg paradajok, 25 červených paprík, 300 gramov cesnaku, 2-5 čili papričiek.“ Manželka Anžela žartuje, že zaváranie je manželovou vášňou.
  Utečenecká história tejto rodiny sa začala v roku 2014. Kvôli pokračujúcim bojovým akciám sa presťahovali do dediny Krasna Poľana v Doneckej oblasti. Odtiaľ do Uhledaru. Oleksij tam pracoval ako baník šestnásť rokov.

Keď vo februári Rusi zaútočili na Ukrajinu, obe dcéry Oleksija a Anžely boli v škole. Osemnásťročná Kseňa v Charkove. Dvadsaťjedenročná Kateryna v Kyjeve. Kseňa odišla v marci po ostreľovaní mesta. Evakuačným vlakom dorazila do Ľvova. V súčasnosti žije s rodičmi v Ploskom. Pokračuje v štúdiu diaľkovo. Kaťa odišla do Európy a odtiaľ do Kanady.

Oleksij s manželkou a najmladším synom, osemročným Oleksijom, zostali vo Vuhledari až do poslednej chvíle, kým Rusi nezačali bombardovať mesto. V marci sa ocitli v Ploskom. „Všade vôkol nás bola step, strašná horúčava,“ hovorí. „Vyšiel si z domu a videl všetko v okruhu desiatich kilometrov. A tu, hory, chlad, čistý vzduch. Zvláštne, že tu nie sú marhule. U nás doma dláždili cesty, tu máme zasa jablkový a hubový raj.“

Do miestnosti vošla Anželina sestra Halyna Zelenská. Býva vedľa. Na ruke má žlto-modrý náramok. Beží za ňou jej desaťročný syn David. Pred vojnou sa Davyd závodne venoval grécko-rímskemu zápaseniu, rovnako ako jeho starší brat, sedemnásťročný Kyrylo. Všetky medaily a diplomy zostali doma.

Davyd so psom Fartom, ktorého tiež evakuovali. | Foto: © Kyrylo Tihaj „V dedine sa mi páči,“ hovorí chlapec. „Na ihrisku pri predajni hráme futbal s miestnymi kamarátmi, Ivanom, Petrom a Vasyľom. Len názov tímu ešte nemáme vymyslený.“ Pred vojnou žila Halyna s rodinou v Uhledari. Pracovala ako predavačka. Teraz je žena v domácnosti. Muž išiel bojovať.

„Nikdy sme neboli na západnej Ukrajine,“ hovorí. „Je tu krásne, všade les. Ale v marci tu ešte bola slota, sneh. Najprv to bol šok, nechápali sme, ako sa tu žije. V Uhledari sme mali byt. Zvyknete si na jeden život a zrazu vás vezmú a vrhnú do úplne inej reality. No už sme si zvykli. Sekáme drevo na kúrenie, pripravujeme sa na zimu.“

Deti Jermakovcov a Zelenských vybehli z domu a odprevadili nás k autu. Na nič sa nepýtali, len nás pozorne sledovali. Pohli sme sa ďalej do dediny Strilky, kde na internáte miestneho gymnázia žijú ďalší chlapci a dievčatá, ktorých vojna na dlhý čas vytrhla z rodného domova do ďalekých hôr.

Sevasťjanovci

Teťana Sevasťjanova pochádza z Kosťantynivky v Doneckej oblasti. Do Streloku prišla v máji. Momentálne je na materskej dovolenke. Vychováva tri deti: pätnásťročnú Antoninu, osemročného Maksyma a štvorročného Iľju. Podobne ako státisíce ukrajinských utečencov sa dostala z vojnovej zóny do Ľvova evakuačným vlakom. „V kupé sme boli jedenásti,“ spomína. „Celú noc som stála pri okne, aby si môj najmladší syn mohol aspoň trochu pospať na mojom mieste. Dve staršie deti spali na hornom lôžku. Každý z nich mal batoh a tašku s potravinami. Povedali, že nič iné sa zobrať nedá, lebo to nie je kam uložiť. Naša susedka priniesla pätnásť vriec. Hovorí, a čo tam mám nechať kožuch?“

Taňa odišla do neznáma. Vo Ľvove nemala rodinu ani známych. Dobrovoľníci ju previezli na futbalový štadión Arena. Tam sa prvýkrát po mnohých dňoch vyspala. Posledné týždne pred jej odchodom bolo jej rodné mesto neustále ostreľované. Rodina spala v pivnici. „Žili sme v šedej zóne,“ hovorí Taňa. „Za posledných osem rokov sme si už na tie bumy a bácy zvykli. To ľudia v Ľvove a Kyjeve boli prekvapení, keď k nim napokon prileteli bomby.“ Po príchode do Strilky rodinu umiestnili na internáte. V izbe s osemnástimi lôžkami umiestnili dvadsať jeden ľudí. Plus tri mačky. Utečenci postupne odchádzali. Taňa dostala samostatnú izbu. Nedávno k nim prišla na návštevu ich stará mama, Tanina mama Antonina. Nevideli sa sedem mesiacov.
  Taňa nalieva čaj do hrnčekov. Antonina otvára pohár s nakrájanými citrónmi. Vitamíny, hovorí. Deti hanblivo vyzerajú spoza babky a mamy. Z času na čas siahnu po cukríkoch. Antonina pracovala štyridsaťdva rokov na železnici ako výpravkyňa v Kosťantynivke. Do dôchodku jej zostáva deväť mesiacov. „Neviem, ako to bude,“ povzdychne si. „Možno budem musieť dať výpoveď. Zatiaľ sa tam nechcem vracať. Raz v noci bol výbuch taký silný, že vyleteli okná a strop sa zrútil. Už som na to stará, nemám na to nervy. Svoju prácu mám veľmi rada. Ale [plače]... tu mám aspoň vnúčatá. Syn ostal v Avdijevke. Zať v Kosťantynivke. Tam aj tam sa strieľa. Modlíme sa, aby bolo sa im nič nestalo. Vojna je strašná. Je lepšie ju nevidieť.“

Dodáva, že deti počas vojny vyrástli. „Raz sme šli po ulici s mladším synom,“ hovorí Taňa. „Hľadali sme psa Ryžuchu. Pribehol však nejaký iný. Iľja mu hodil kosť. Náhle sa objavila Ryžucha. Začala mu tú kosť brať. Iľja hovorí: ‚Mami, toto je naša Ukrajina, a to Rusko. O chvíľu Ukrajina to Rusko zabije. Pretože sme silní.‘ Dieťa má štyri roky. Chápe, že Rusko na nás zaútočilo, čo nás uráža.“

Ostrovania

O poschodie nižšie pod Sevasťjanovcami žije jedenásťročný Myron. Venuje sa  spevu. Miluje jazz a rap. Pochádza z okupovaného Chersonu. Jeho matka, Olena Iľčenko je aktivistka, ochrankyňa životného prostredia. Olena o sebe hovorí, že je ostrovanka. Ich rodina žila v chersonskej štvrti Ostriv. So zvyškom mesta ho spája jeden most. Zo všetkých strán ho obmývajú vody Dnepru. Väčšina obyvateľov sú rybári a veslári. Olena a jej manžel boli v mladosti v ukrajinskom národnom veslárskom tíme. Stretli sa na súťaži.

„Keď začala vojna, nemali sme čo jesť,“ spomína. „Sused lovil ryby sieťami. Miestnym rozdal tri tony karasov. To je pytliactvo. Ľudia však museli niečo jesť. Keď Rusi zbombardovali miestnu hydinársku farmu, dávali nám sliepky. Zvieratá nebolo čím kŕmiť. Privážali ich k vchodom domov vo vreciach. Strašne smrdeli. Mama ich namočila, nakorenila. Jedli sme ich, lebo sme boli hladní. Ale teraz kuracinu nemáme radi.“
  Myron ukazuje na telefóne fotku svojho bydliska. „Toto je náš dom – piaty,“ vysvetľuje. „Toto je most. Toto je dom mojej babičky. Oni [Rusi - red.] prišli na náš dvor v tankoch. Vylomili veľké kovové dvere.“ 12. apríla Olena a jej syn opustili okupované územie. Rusi ešte nemali postavené strážne stanovisko. V ten istý deň odišla takmer polovica ostrova. Žilo tam asi štyri tisíc ľudí.

Jej manželovi a matke sa podarilo opustiť mesto až po štyroch mesiacoch. Potom sa na mesiac dostávali z toho, čo zažili. Rusi vyzliekali mužov a pozreli sa na ich tetovania. Kontrolovali telefóny. Po dlhej ceste celá rodina skončila v Strilkách na internáte.

Z času na čas Myron zavolá svojim priateľom do Chersonu. „Môj kamarát Jaroslav hovorí, že plechovka Coca-Coly stojí v Chersone osemdesiattri hrivien,“ poznamenáva Myron. „Potom je tu ešte Kyrylo a Maksym. Kyrylo je teraz v Odeskej oblasti. Stará sa o babkine káčatká, aby nebehali do kukurice, odháňa psov. Ale môj najlepší kamarát je Maksym. Teraz je v Žltých vodách. Chceme sa všetci stretnúť, keď sa vojna skončí. Budeme sa túlať po celom Ostrove. Mojím najväčším snom je vidieť môjho psa Buffyho. Šteká ‚buf‘ namiesto ‚hav‘. Každý deň sa mi sníva, že ideme domov. A k moru.“
 

říjen 2022