Rodina z Charkova vo Švajčiarsku  Z veľkomesta na dedinu

Alla a Sláva utiekli aj s troma deťmi pred ostreľovaním z Charkova a našli útočisko vo Švajčiarsku. Obyvatelia veľkomesta sa snažia adaptovať na nový život v malej švajčiarskej dedinke. Miestna komunita prijala ukrajinská rodinu vrelo, no neprejde ani deň bez toho, aby nepremýšľali nad tým, kam ísť, keď sa vojna na Ukrajine skončí.
 

Osobitný status

Jesenná ranná hmla zahaľuje útulné domčeky, farmy a polia v malých švajčiarskych dedinách Egolzwil a Wauwil v kantóne Luzern. Kedysi tu boli najmä hospodárstva, no v súčasnosti sa obec vďaka svojej polohe aktívne rozvíja. Rovnako rýchlo  sa odtiaľto dostanete do Bazileja, Zürichu alebo Bernu.

Miestne aktivistky Beatrice Brunner a Käthy Krütli sú už dávno na dôchodku. Na fare miestneho katolíckeho kostola každý mesiac organizujú Café International, stretnutia pre cudzincov a utečencov žijúcich v dedinkách Egolzwil a Wauwil. Pravidelnými hosťami sú tu ženy z Afganistanu, Sýrie, Eritrey a Balkánu. Beatrice varí kávu a Käthy krája čokoládovú tortu. Ženy sa rozprávajú pri veľkom stole. Vo vedľajšej izbe sa hrajú deti, ktorí sem prišli so svojimi matkami.

Tridsaťsedemročná Ukrajinka Alla pri svojej prvej návšteve Café International o sebe veľa nedokázala povedať. Ukazovala v Google Maps Charkov a naznačovala, ako je blízko hraníc s Ruskom. Dnes, po niekoľkých mesiacoch kurzu nemčiny, sa môže Alla so svojimi novými susedmi rozprávať takmer o všetkom.

Beatrice Weber Brunner a Alla počas stretnutia v Café International | Foto: © Halyna Čop Muff „Café International sme založili v roku 2016 po tom, čo k nám prišli eritrejskí utečenci. Miestne ženy sa dobrovoľne prihlásili, že ich budú učiť nemčinu. Bola to skutočná výzva. Vzali sme si detské knihy a učili sme ich latinskú abecedu písmeno po písmene,“ spomína Beatrice. V tomto smere to majú ukrajinskí utečenci ľahšie, pretože majú dobré vzdelanie. Je jasné, že životný štýl na Ukrajine a vo Švajčiarsku sa príliš nelíši. Ukrajinci prišli z demokratickej, sekulárnej, západne orientovanej krajiny,“ dodáva Beatrice. A rozdiel oproti ostatným utečencom je obrovský.

Vo Švajčiarsku pokračujú spory ohľadom osobitného postavenia ukrajinských utečencov. Ukrajinci naozaj dostali viac príležitostí. Najmä pracovné povolenia, ktoré napríklad utečenci zo Sýrie či Afganistanu stále nemôžu dostať. „Hlavným dôvodom je, že pre Ukrajincov je oveľa jednoduchšie začleniť sa do spoločenského a ekonomického života vo Švajčiarsku,“ komentuje Käthy. „Očakáva sa tiež, že väčšina z nich sa po skončení vojny vráti domov. Podľa mňa by však švajčiarska vláda mala priznať rovnaké práva všetkým utečencom.“

Pracovné povolenie máme, ale prácu nie

Napriek tomu, že Ukrajinci dostali pracovné povolenie, nie každému sa prácu hneď podarí nájsť. K najčastejším dôvodom patrí nedostatočná znalosť nemeckého jazyka a nedostatočná kvalifikácia.

Štyridsaťosemročný Sláva, ktorý v Charkove viedol malú firmu zaoberajúcu sa výrobou a predajom dámskeho oblečenia, si už niekoľko mesiacov hľadá prácu. Pokusy zamestnať sa v miestnej pekárni či továrni však zatiaľ nepriniesli žiadny úspech. Sláva a jeho rodina dostávajú od kantonálnej vlády minimálnu podporu, občas príležitostne pomáhajú pri práci miestnym farmárom. „V Charkove sme mali dobrý život,“ hovorí Sláva. „Dom, firma, rodina, priatelia, to všetko sme budovali dlhé roky. Poznal som lekárov, remeselníkov a mechanikov, ktorým som dôveroval a mohol sa na nich kedykoľvek obrátiť. Mohol som sám vyriešiť akýkoľvek problém a teraz musím neustále žiadať niekoho o pomoc. Je to ťažké. Zdá sa mi, že už neriadim svoj vlastný život.“

Savva, Kseňa a Karolina v lete 2021 v Ševčenkovom parku v Charkove | Foto: © zo súkromného archívu V Charkove Alla a Sláva nechali dom, o ktorý sa starajú príbuzní a priatelia. "Bol som pripravený na skutočnú vojnu," spomína Sláva. „Ešte predtým, ako začali bombardovať Charkov, požiadal som Allu, aby odišla. Neverila mi do poslednej chvíle. Ráno 24. februára ju zobudili zvuky výbuchov. V dome sa hojdali lustre. Keď sme odchádzali, v Charkove to vyzeralo ako v apokalyptickom filme: všade dopravné zápchy, rady v obchodoch a na čerpacích staniciach, výbuchy, požiare. Išli sme na západ, celú cestu sme videli výbuchy. Bolo to naozaj strašidelné.“

Rôzne krajiny – ten istý agresor

Amy Nemes a Tobias Knüsel majú v Egolzwile farmu a vychovávajú dve deti v predškolskom veku. Zábery z ukrajinských miest nemilosrdne zničených ruskými bombami ich šokovali. Rozhodli sa nejakým spôsobom pomôcť Ukrajincom. Amy sa narodila a vyrastala v Austrálii. Vo Švajčiarsku žije už takmer desať rokov a chápe, že nováčikovia to tu nemajú ľahké. „Mala som osobnú motiváciu pomôcť Ukrajincom,“ hovorí. „V polovici 50. rokov musela rodina môjho ocka opustiť Maďarsko, na ktoré šli ruské tanky. Stará mama vždy hovorila, že je nesmierne ťažké vybudovať si nový život, navyše ďaleko od domova. Je ironické a smutné, že takmer o sedemdesiat rokov neskôr sme poskytli útočisko utečencom utekajúcim pred tým istým agresorom.“

Amy Nemes a Tobias Knüsel s dcérami Ivy a Lily | Foto: © Halyna Čop Muff Deň pred Veľkou nocou Amy a Tobiasovi oznámili, že na ceste k nim sa nachádza ukrajinská rodina. Manželia práve dokončili rekonštrukciu starého statku, ktorý vlastní Tobiasova rodina. Nebol tam však žiadny nábytok. Pre Švajčiarsko je normálne, že byty sa tu prenajímajú bez nábytku. "A potom sa stalo to, čo stále nazývame veľkonočným zázrakom," hovorí Amy. „V priebehu štyridsiatich ôsmich hodín sa nám s pomocou príbuzných a susedov podarilo kompletne zariadiť dom: zohnali sme päť postelí, kuchynský riad, vankúše, obrusy, stolíky a dokonca aj sedačku do obývačky. Prvýkrát som vo Švajčiarsku pocítila taký silný komunitný duch. Všetci sme chceli, aby sa tu Ukrajinci cítili ako doma.“

Kaderníctvo ako luxus

Starý drevený dom Knüselovcov sa nachádza na hlavnej ulici obce. Nebytová časť budovy je naďalej využívaná na hospodárske účely. Teraz sa tam skladujú jablká. Pri dome stojí auto s ukrajinskými poznávacími značkami. Sláva už takmer šesť mesiacov nesedel za volantom, rodina jednoducho nemá peniaze na pohonné hmoty. Každý liter benzínu, ktorý manželia spália, je premárnená príležitosť na zabezpečenie základných životných potrieb a nákup potravín. Jedlo vyhráva.

Miestna doprava je veľmi drahá aj pre Švajčiarov. Aby mohla rodina cestovať a nakupovať, miestna rada v Egolzwile kúpila celej rodine ročné cestovné lístky so zľavou. V prvých týždňoch po registrácii v Egolzwile si Alla a Sláva nedokázali vytvoriť životný rytmus. Kým trvali byrokratické procedúry, nemali čo robiť, ani kam ísť. Teraz sa týždeň ukrajinskej rodiny prispôsobuje rozvrhu školy a kurzom nemčiny. Kseňa (pätnásť  rokov), Karolina (jedenásť rokov) a Savva (sedem rokov) zatiaľ nechodia do normálnej školy, ale učia sa v integračnej triede pre Ukrajincov. Tí niekoľkí priatelia, ktorých sa Alliným a Slávovým deťom podarilo nájsť, sú tiež deti ukrajinských utečencov.

Dospelí chodia dvakrát týždenne na jazykové kurzy do Luzernu. Rozvrh týždňa a určitá štruktúra dňa im dávajú pocit normálnosti. V Charkove museli deti voziť a odvážať zo záujmových krúžkov. Savva sa venoval plávaniu, taekwondu a šachu. Karolina navštevovala taekwondo a plávanie a najstaršia dcéra Kseňa sa venovala tancu. Na víkendy rodina často chodila na chatu za mestom, alebo deti išli k babke a rodičia tak mali trochu času pre seba. V lete často spolu oddychovali v charkovskom zábavnom parku Maxima Gorkého. Tu, v malej švajčiarskej dedinke, sú ich možnosti na strávenie rodinného víkendu veľmi obmedzené.

Alla, Karolina, Kseňa a Savva z Charkova vo švajčiarskej dedine Egolzwil | Foto: © Halyna Čop Muff „Doma som pravidelne chodila ku kaderníkovi a na manikúru,“ hovorí Alla. „Vo Švajčiarsku si to nikto z ukrajinských utečencov nemôže dovoliť, jednoduchý dámsky účes stojí šesťdesiat až deväťdesiat frankov. Prednedávnom bolo treba ostrihať Karolínu, musela som požiadať Ukrajinku, ktorú som spoznala na kurzoch nemčiny, aby jej pristrihla končeky vlasov. Samozrejme, zadarmo.“

Zostať či ísť

Rodina sa neustále snaží šetriť. Mäso sa kupuje len za akciové ceny, veľké nákupy sa robia v lacnejších obchodoch. Veľa oblečenia rodina dostala od susedov z dediny. Alla sa stále ťažko prijíma skutočnosť, že je odkázaná na pomoc iných ľudí, veď ešte prednedávnomobaja manželia zarábali slušné peniaze a žili si na dobrej úrovni. Alla si pokojne mohla dovoliť posilňovňu, nehovoriac o dobrom jedle, novom oblečení či kvalitne strávenom voľnom čase s rodinou. Slávovi je najviac ľúto, že nemôže pravidelne chodiť na plaváreň. Aj keď Amy a Tobias nežijú s nimi v jednom dome, možno ich považovať za plnohodnotnú hostiteľskú rodinu. Spolu so svojimi príbuznými im stále pomáhajú, prinášajú im jedlo, čerstvé ovocie z farmy, pomáhajú s papierovaním či návštevami lekárov. S cieľom zorganizovať im aspoň nejaký voľný čas, Amy požiadala nezištných dedinčanov, aby im požičali bicykle. Našiel sa pre každého, dokonca aj detský pre Savvu.

Alla, Karolina, Kseňa a Savva na prechádzke | Foto: © Halyna Čop Muff To je výhoda života v malej komunite, ľudia si radi pomáhajú a starajú sa jeden o druhého. Alla je však napriek tomu skeptická, pokiaľ ide o jej ďalší pobyt vo Švajčiarsku. Chce ísť domov. Sníva o tom, že jedného dňa prekročí prah svojho domu, uvarí večeru vo svojej kuchyni, zaspí vo svojej posteli a prebudí sa v rodnom Charkove. Každý deň sleduje správy z Ukrajiny. Raduje sa zo všetkých oslobodených dedín a miest. Čím viac ich bude, tým skôr sa ona aj deti vrátia domov. Neverí, že sa vojna bude ťahať roky, lebo Rusi nebudú mať dostatok zásob a Ukrajinci sú odhodlaní za svoju zem odhodlane bojovať. Už na jar sa chce aj s deťmi vrátiť na Ukrajinu.

No či sa jej rodina vráti na Ukrajinu je veľmi otázne. Sláva sa nechce vrátiť. Podľa neho víťazstvo Ukrajiny vo vojne nezaručuje, že Rusko o pár rokov nezačne ďalšiu vojnu. „Neviem si predstaviť, že by sme tým mali aj s deťmi prejsť ešte raz,“ hovorí Sláva. „Stále tam budeme žiť ako na sude s pušným prachom. Je psychicky náročné, že nevieme nájsť spoločné riešenie. Ničí to našu rodinu.“

listopad 2022