Fotoportréty s príbehom  Ľudia z vojny

Slovenský fotograf a dokumentarista Juraj Mravec sleduje vývoj udalostí na Ukrajine od roku 2014. Ako reportér bol v centre diania na Majdane aj v Donbase. Od začiatku ruskej agresie a globálnej vojny 24. februára 2022 sa pravidelne pohybuje v blízkosti ukrajinského frontu. Jeho vojnové portréty sú nielen fotografickým svedectvom o prebiehajúcom konflikte, ale cez zachytený moment rozprávajú silné ľudské príbehy.

Za tie roky, čo sa venujem dokumentárnej fotografii, som sa v teréne naučil vnímať istý vzácny moment. Ide o moment prijatia. O chvíľu, keď bez slov vycítim, že človek, ktorý stojí pred mojím objektívom, mi dôveruje. Nastáva medzi nami zvláštna komunikácia. Istý druh telepatie, keď vie, že si to vážim a nechcem ho sklamať. V tom momente vám ten človek dovolí vstúpiť do priestoru, kam nepúšťa každého. Odovzdá vám svoj príbeh, podelí sa o svoje trápenie.

Je to vzácna chvíľa, určite neprichádza každý deň a spravidla si ju musíte zaslúžiť. Ľudia vo vojne žijú v neistote. Ostreľovanie, zvuky sirén, zhorené domy a byty, bolesť a smrť. Taký vývoj udalostí si určite nepriali a nijako sa oň nepričinili. Musia to prežiť. Sú to moji hrdinovia, ľudia z vojny. Od 24. februára chodím pravidelne na Ukrajinu, v blizkosti frontových línií si získavam dôveru ľudí a rozprávam ich príbehy.

Deň nezávislosti

23. augusta je na poľsko-ukrajinských hraniciach rušno. Z ukrajinskej strany sa vytvorila kilometrová kolóna áut. Ľudia načas opúšťajú Ukrajinu, tentoraz vo väčšom počte, ako bolo bežné za posledné mesiace. Ukrajinská vláda sa obáva, že 24. augusta, na Deň nezávislosti, budú Rusi masívne ostreľovať Ukrajinu balistickými strelami. Aj americká ambasáda v Kyjeve vyzýva amerických občanov, aby v najbližších dňoch opustili krajinu, alebo aspoň hlavné mesto.

Do Kyjeva prichádzam 24. augusta v ranných hodinách. Bulváru Chreščatyk dominuje výstava spálenej ruskej techniky. Prehliadka ruskej vojenskej techniky v centre Kyjeva v jedinej prijateľnej podobe.

Ráno ešte slnko nie je tak vysoko, stále vytvára zaujímavé plastické svetlo. Chreščatyk sa ešte nestihol zaplniť hrdými Ukrajincami a stíham posledné chvíle, keď námestie pôsobí viac-menej opustene.

Moju pozornosť upútala žena. Prišla sama. Nič nevravela. Nijako na seba nepútala pozornosť. Mlčky prechádzala pomedzi zhorené tanky. V momente sa vytvoril hlúčik fotografov, ktorý ju začal opatrne prenasledovať. Všimol som si, že sa držia v pomerne veľkej vzdialenosti a snímajú ju zboku. Obchádzam skupinu fotografov a postavím sa oproti nej. Ona zastaví, akoby pochopila moju snahu mať lepšiu fotografiu, ako skupina. Otočí sa ku mne a smutne hľadí do zeme.
  Azda to nie je príliš veľké klišé, ale pre mňa tento portrét predstavuje symbol. Ona je Ukrajina a spálené tanky sú výstraha pre nepriateľa. Je to sila, ktorú Ukrajina má. Touto fotografiou otváram sériu portrétov ľudí z vojny.

24. augusta, presne šesť mesiacov, odkedy Rusko rozpútalo nezmyselnú vojnu proti Ukrajine, zostalo centrum hlavného mesta bez obávaných útokov. Bol pekný slnečný deň neskorého leta. Rusi Kyjev ostreľovali balistickými strelami o niekoľko týždňov neskôr ako „odvetu“ za Kerčský most.

O šesť mesiacov skôr

Marec 2022. Situácia je mimoriadne vážna. Kyjev je z polovice obkľúčený, Ukrajinci bojujú s adrenalínom o záchranu svojej krajiny. Rusi sú už v Irpini! Predmestie na sever od Kyjeva obsadili kadyrovci. Most medzi Irpiňom a Kyjevom pre istotu vyhodila ukrajinská armáda do vzduchu, aby tak sťažila prípadný ruský postup. Za Irpiňom je Buča, kde sa práve odohrávajú zverstvá, o ktorých sa o pár týždňov dozvie celý svet. No v tomto momente o nich netušíme. Netušíme nič. Padne Kyjev? Čo všetko sú Rusi schopní urobiť, aby dobyli hlavné mesto a vyhrali vojnu?

Pod zničeným mostom je z debničiek postavená improvizovaná lávka, po ktorej s námahou prechádzajú celé rodiny. Najväčšie problémy majú dôchodcovia. Mnohí ľudia sú ľahko zranení, rozbité hlavy majú obviazané. Počujem plač. Idem v opačnom smere. Idem tam, odkiaľ títo ľudia utekajú. Do útrob predmestia, ktorého časť ešte stále kontrolujú Ukrajinci. Spoločnosť mi robia českí kolegovia, fotograf Stanislav Krupař a reportér Českej televízie Tomáš Vlach.

Prechádzame niekoľko stoviek metrov stále smerom na sever. V diaľke vidím čierny dym po explózii, v strede cesty je vzpriečená miešačka. Schováme sa za masívne oceľové auto. Odrazu sa dovalí čierny opel a Standa kričí: „Juro, poď!“ Naskakujeme do auta. Chlapík robí evakuácie, práve vysadil rodinu s deťmi a nás berie na miesto, odkiaľ tých ľudí vozí.

Kryt

V útrobách Irpine, pri poslednom bode, kde Ukrajinci držia pozíciu, je podzemný bunker.
O niekoľko desiatok skromne osvetlených štvorcových metrov sa vojaci delia s civilistami. Niekto z nich do podzemia dokonca priniesol svojho papagája. Korela v pivničnej tme ticho sedí v klietke a dokonale dotvára postapokalyptickú atmosféru.

„A kam by som išla? Nemám kam ísť. Komu je teraz načo 80-ročná starena?“
„Nemáme tu žiadne spojenie. Nič nevieme. Ani rádio tu dole nefunguje.“
„Dohodli sa tí prezidenti? Nedohodli sa? Neviem nič.“

Plače. Objektív mám od nej sotva tridsať centimetrov. Je tam veľká tma. Do ruky si schovám čelovku a jemne jej dosvecujem tvár. Cítim, že môžem. Mám dovolené fotografovať jej žiaľ z bezprostrednej blízkosti.
  Koloritu osadenstva sa úplne vymyká Máša. Dievčatko s vystrašeným pohľadom, s tvárou špinavou od hliny a sadzí. Keď som sa k nej priblížil so zámerom ju odfotiť, s plačom sa vystrašená bežala schovať k mame a babke, s ktorými sa ukrýva už niekoľko dní v podzemí. Mama ani babka sa za to na mňa nehnevajú, vysvetľujú, že sa len bojí.

Vojaci nás od bunkra nechcú pustiť ďalej, vonku to duní a ja vďačne ostávam s Mášou pod zemou. Hráme sa s autíčkom na zotrvačník. Máša ho pošle mne a teší sa, keď autíčko úspešne dorazí, a naopak. Cítim, že ľady sú čiastočne prelomené. Po chvíli sa k nám pridá čierny pes a Máša sa teší z jeho prítomnosti. Využívam tento moment a podarí sa mi ju odfotografovať.

Máša | Foto: © Juraj Mravec Hneď pred vchodom do bunkra sedí chlapík okolo šesťdesiatky. V tvári má taký osudový výraz, aký vídam len u ľudí vo vojne. Fajčí cigaretu a hľadí pred seba. Zapálim si jednu s ním, prehodíme pár viet na v posledných týždňoch obľúbenú tému: aké sú Rusi kurvy.
Sú dni, keď neurobíte ani jeden poriadny portrét, no niekedy sa podaria aj tri za deň.
 

Kyjev

Na žiadne mesto, v ktorom som v živote bol, nemám také intenzívne spomienky ako na Kyjev. V roku 2014 som ho zažil počas protestov Euromajdan, v roku 2022 v obliehaní. Do mesta viedla už len jedna zásobovacia trasa, z juhu od Bielej Cerkvy, aj to popretínaná checkpointmi. Zohnať čokoľvek napríklad na jedenie bol úspech, elektrina a kúrenie našťastie fungovali bez problémov. Teplota vonku sa pohybovala pod bodom mrazu.

Odvčera je Irpiň pre novinárov uzavretá. Deň po tom, čo sme boli v kryte s Mášou, na rovnakých miestach, kde sme sa pohybovali s Tomášom a Standom, zastrelili amerického novinára Brenta Renauda.

Vozíme sa s kolegami autom po tmavých uliciach čiastočne obkľúčeného Kyjeva. Spája nás túžba poriadne zdokumentovať checkpoint v uliciach mesta. Pre strach z diverzantov a špiónov bolo doteraz nemysliteľné fotografovať vojakov na kontrolnom stanovišti.

Kontrolné stanovištia strážili hlavne vojaci, ktorí sa v deň invázie prihlásili k domobrane. To znamená, že majú takmer nulové skúsenosti. Pred pár týždňami boli ešte programátori, právnici, fitnes tréneri. Dnes strážia v kamuflovanom oblečení s čerstvo nafasovanými AK 74 svoje ulice.

„Chlapci, ideme za vami s prosbou,“ prihovára sa vojakom na checkpointe náš ukrajinský kolega a kamarát Saša Chekmenev. „Potrebujeme pár fotiek, ako tu strážite, nevadilo by vám to?“ Po chvíli sa ukazuje veliteľ. Evgenij slúžil v armáde ešte za Sovietskeho sväzu, má teda najviac skúseností. Podarujeme im teplý chlieb, ktorý sme pred chvíľou dostali od dobrovoľníkov, oni nás pozvú na boršč. V hrdzavom železnom sude horí oheň. Je pri ňom príjemne teplo.

Evgenij | Foto: © Juraj Mravec

Teror

Pôrodnice, školy, humanitárne centrá, nádražia. Ostreľujú všetko. Teror civilného obyvateľstva je v tejto vojne nástroj, ktorým sa Rusi snažia zlomiť vôľu Ukrajincov.

Ruský front v okolí Kyjeva sa už nejaký čas nepohol. Odkedy z väčšej časti zabrali Irpiň, stoja na mieste. Osobne si myslím, že už v tomto momente veľmi dobre vedeli, že ďalej nepostúpia a ofenzíva na Kyjev bola neúspešná. Namiesto ústupu však začali ostreľovať Kyjev raketami s plochou dráhou letu.

Vojaci, ktorí obsluhujú daný raketový systém, nemajú ani tušenie, aký objekt nimi vystrelená raketa zasiahne. Predstavte si, že je pol piatej ráno, vy sa práve nachádzate v hlbokom spánku a odrazu sa ozve taká rana, že vás to posadí. „To muselo byť blízko! Veľmi blízko!“ vravíte si.

Na druhý deň ráno zisťujeme, že raketa trafila obytný dom v kyjevskej štvrti Oboloň. Vzdušnou čiarou je to aj viac než tri kilometre. Vôbec si neviem predstaviť, aká to musí byť rana, keď je to naozaj blízko, až tak, že tlaková vlna povybíja sklenené výplne z okien okolitých budov.

Byty sú zhorené, časť budovy so schodiskom sa zrútila. Väčšina obyvateľov naštastie neprespávala vo svojich bytoch, ale v bombových krytoch. Tí, ktorí sa rozhodli ostať doma, umreli.

Budovu stráži polícia, nešťastní majitelia bytov postávajúci pred zhoreným domom dúfajú, že nie všetok ich majetok zhorel na popol.

Postaršia pani plače a prosí policajtov, aby ju pustili do jej bytu. Jej manžel včera odmietol ísť spať do krytu, chcel ostať doma. Ona sa s ním od rána nemôže spojiť. Mladý policajt jej dovolí vojsť do budovy. Keď sa naňho zadívam, vidím, že má v očiach slzy.
 

Charkov

Konštitučné námestie je úplne rozbité a ľudoprázdne. Občas počuť, ako ponad hlavu preletí raketa. Tento nepríjemný zvuk ako z pekla si zapamätáte na celý život.

Na schodoch do podchodu na Konštitučnom námestí postáva žena. Fajčí cigaretu. Pri pohľade na ňu oceníte jej štýlový vzhľad, ktorý sa však mieša s faktom, že z toho podchodu pravdepobne mesiac nevyliezla.

„Vy ste novinár?“ pýta sa hneď, ako ma vidí s fotoaparátom v ruke. „Volám sa Nataša, poďte, ukážem vám, ako žijem.“ Zbiehame dole po schodoch. Žije sama. Je tam zima a smrdí tam zatuchlina. Pred vojnou to bol obyčajný podchod, plný obchodíkov s lacnými vecami. Teraz sú sklenené výklady porozbíjané.

„Chodí sem za mnou veľa ľudí,“ pokračuje Nataša. „Občas aj moje deti sem za mnou prídu. Rôzne návštevy. Vtedy im ukážem tento nápis a vravím im, že to je dátum môjho narodenia. Oni mi neveria. Potom im ukážem svoj pas.“ Na stene je dátum z minulého roka.

„Keď som hladná, dám si chleba.“ Pokračuje v zvláštnej exkurzii. „Tuto umrela moja kamarátka.“ V tomto momente je mi už jasné, že Nataša nie je príčetná. Niečo strašné sa jej muselo stať. Rozpráva nezmysly. Netuším, ako jej pomôcť. Poprosím ju, aby si dala na oči svoje slnečné okuliare, a urobím jej portrét. Nechávam jej cigarety a spacák. Odprevádza ma po schodisko. Ja miznem na námestí, Nataša sa od schodov nepohne ani meter.

Nataša | Foto: © Juraj Mravec „Prosím vás, vy ste novinári?“ Na okno nášho bieleho auta oblepeného čiernou páskou s nápisom PRESS klope Vasiľ Ivanov. V hlase postaršieho bradatého pána z charkovskej periférie počuť istú naliehavosť. Netrvá dlho a začne plakať.

„Mojej žene odtrhlo nohu! Pred pár dňami jej odtrhlo nohu, keď išla vyniesť smeti. Tam pri tých kontajneroch môžete ešte na zemi vidieť krv. Leží v nemocnici!“ Otrasie mnou, keď vidím plakať dospelého muža. Predsa len to nie je až tak častý jav.

Vasiľ Ivanov prijíma našu ponuku a do nemocnice za ženou sa zvezie s nami autom. Súhlasí, že ju môžeme navštíviť spolu s ním. V momente, keď vojde do izby, kde leží Valentína Ivanovna, obaja plačú. „Išla som len vyniesť smeti. Nič viac. Išla som len vyniesť smeti a niečo tam padlo, šrapnel mi odtrhol nohu. Podarilo sa mi doplaziť do najbližšej stanice metra, tam som stratila vedomie.“

Vasiľ Ivanov sedí na okraji postele. Hľadí na svoju ženu a plače. Už ma vôbec nevníma. Neprekáža mu, že má sotva 50 centimetrov pred svojou tvárou môj objektív. Cítim, že mi dôveruje. Sám mi chcel ukázať svoju bolesť a priviedol ma sem.
 

Metro

Jedným z najviac ostreľovaných miest v prvých mesiacoch vojny bol bezpochyby Charkov. Mesto bolo na dostrel reaktívnym systémom Grad, delostrelectva, tankov a takisto tam nezriedka zaletela aj balistická strela. Nie je preto náhoda, že podzemné priestory rozsiahleho charkovského metra sa stali útočiskom pre tisíce ľudí.

Ľudia prežívajú strach z ostreľovania rôzne. Pre mnohých je práve život hlboko pod zemou jediné prijateľné riešenie. Starajú sa o nich dobrovoľníci. Nosia tam stravu, hygienické potreby, deky, spacáky. Jednou z takých dobrovoľníčok je Anna.

Krásna mladá žena sa spolu so svojím manželom chodí starať o ľudí z metra na svojej ulici vo štvrti Kholodna Hora. V istom momente si uvedomím, že Anna má oči podobnej farby ako zelená stena v podzemí v metre.

Anna | Foto: © Juraj Mravec

Trostjanec

Začiatkom apríla sa Rusi stiahli zo severu Ukrajiny. Ich ofenzíva na Kyjev skolabovala a ukrajinská armáda ich zatlačila až za mesto Sumy. Mestá po ruskom ústupe nachádzame zničené. Je chladné aprílové ráno roku 2022. Pod zničeným tankom T-34, ktorý slúži ako pamätník druhej svetovej vojny na námestí malého ukrajinského mesta Trostjanec, postávajú dvaja chlapi. Fajčia cigarety a hľadia na tú katastrofu.

„Došli sem na tankoch. Jazdili si tu, ako chceli. Všetky obchody vykradli a našich pozabíjali.“ „Myslíte miestnych ľudí?“ pýtam sa. „Áno, miestnych. Miestnych ľudí vraždili, rozumiete tomu? Kurvy. Treba ich vyhnať ohňom, nič iné sa s nimi nedá.“ Jeden z nich sa mi zahľadí do objektívu. Vo vzduchu vidieť dym z cigarety.
 

Máj

V prvej polovici mája sa ukrajinskej armáde podaril ďalší veľký úspech. Prvý raz sa im podarilo Rusov vytlačiť ďalej od Charkova. Obyvatelia mesta si prvý raz od začiatku vojny mohli aspoň na chvíľu oddýchnuť od neustáleho ostreľovania. Kým sa situácia nestabilizovala a Rusi nevymenili reaktívny raketový systém za balistické strely.

Mnohí ľudia využili toto vzácne obdobie a prvý raz sa odvážili ísť pozrieť do svojich bytov, ktoré boli v ťažko ostreľovaných častiach mesta. Takou štvrťou je Severná Saltivka. Obrovské betónové sídlisko druhého najväčšieho mesta Ukrajiny bolo až donedávna frontovou líniou. Sám sa vozím autom. Túlam sa Severnou Saltivkou a hľadám príbehy, ktoré by som mohol zaznamenať, keď zrazu vidím pri ceste stáť vetchého dôchodcu v papučiach, ako ním lomcuje silný vietor a snaží sa stopnúť nejaké auto.

Keď si ku mne nastúpi, vidím, že má v taške páčidlo. „Kam ideme?“ spýtam sa so širokým úsmevom. „Prvý raz od začiatku vojny sa idem pozrieť do svojho bytu. Teda aspoň do toho, čo z neho ostalo,“ odpovedá dôchodca. „Môžem ísť s vami?“ Konečne som našiel príbeh. Volá sa Fedorej a moju spoločnosť na túto expedíciu privítal.

„Nezdržujte sa v tejto časti dlho,“ upozorňuje nás vojak s tým, že bude strieľať ukrajinská artiléria a byť v tých panelákoch stále nie je bezpečné.

Fedorej bojuje s vetrom, v papučiach a s taškou s páčidlom sa prediera zničeným sídliskom na svoju adresu. Stále sa na niečo sťažuje. Vraví, že história Ukrajiny je zložitá a že na vine nie je iba Rusko. Po chvíli zisťujem, že Fedorej má celkom proruské názory, čo ma prekvapí, keď už pre nič iné, tak preto, že od začiatku vojny je to prvý obyvateľ Ukrajiny, ktorého som počul takto rozprávať. „Pozri sa, Juraj, toto je môj dom a je celý zhorený z južnej strany! Rusi ale odtiaľto nestrieľali. Pýtam sa, kto tu strieľal?“
  Videl som už takto obhorené steny a viem že to je od požiaru, ale zásah rakety prišiel z opačnej, severnej strany. Keď sme obišli panelák, celá severná strana bola zničená. Jedna z prvých budov na okraji Severnej Saltivky smerom k ruskému frontu to musela schytať viackrát. Fedorej sa na tú stranu ani nepozrel, rýchlo a bez komentovania vbehol do vchodu.

„Naozaj ideš so mnou hore? Nebojíš sa?“ „A na ktorom poschodí to bývaš?“ pýtam sa a dúfam, ako vždy pri tejto otázke na Ukrajine, že na prvom. „Na ôsmom.“ Pred neistým výstupom po schodisku panelového obytného domu, ktorý bol niekoľkokrát zasiahnutý kto vie čím všetkým, sa Fedorej pomodlí.

Nakoniec páčidlo nepotreboval. Dvere sa dali otvoriť kľúčom. V byte sú povybíjané okná a pováľaný nábytok. Črepy skla na starom koberci škrípu pod nohami, ale aspoň steny sú všetky.

Fedorej má od ženy napísaný zoznam, čo všetko má z bytu odniesť. S malou, slabo svietiacou baterkou sa púšťa do hľadania. Zaujíma ma, po aké veci sa sem vybral. Čo si z bytu odnesie?

Fedorej nosí papuče, staré klobúky, staré oblečenie. Všetko veci, ktoré by sme kúpili na trhu do 20 eur. „Vidíš, ako sme tu žili skromne. Čo sme my komu spravili, že sa nám toto prihodilo. Žil som tu s manželkou, dcérou a vnukom. Začalo sa to hneď prvé dni vojny. Celý dom sa doslova natriasal a kýval zo strany na stranu,“ spomína. „Našťastie sa nikomu nič nestalo. Odvtedy som tu nebol.“

Leto s vojnou

Južne pod Odesou sa nachádza rekreačná oblasť Zátoka. Piesočnaté pláže lemujú pobrežie Čierneho mora. Hotelové komplexy v tomto letnom období iste zaplnia turisti z celej Ukrajiny. Deti kričia, naháňajú sa a prosia rodičov, aby s nimi išli do aquaparku. Malé obchodíky lemujú ulice s gýčovo farebnými uterákmi, nafukovačkami, plutvami, potápačskými okuliarmi. Dobré reštaurácie servírujú plody mora a kvalitné víno z neďalekého Moldavska. Touto predstavou sa snažím oživiť v mysli priestor, na ktorý sa práve pozerám.

Hneď za Zátokou pokračuje cesta cez most a za ním ďalej do Moldavska alebo Rumunska. Práve pre toto spojenie sa most stal častým terčom útokov ruskej armády. Na začiatku júla 2022 sa ho pokúsili zničiť celou batériou raketového systému. Rakety most netrafili, ale Zátoku áno.

Nikde nikto. Pozerám sa na zničený hotelový komplex Hawai. Chýba celá predná stena budovy a ako v hračkárskych domoch pre bábiky vidno dovnútra. V tieto horúce augustové dni fúka od mora príjemný osviežujúci vietor. Hrá sa so zvlnenými plechmi, ktoré trčia hádam odvšadiaľ.

Ako tie zvuky silnejú, obzriem sa a vidím, že sa ku mne blíži chlapík. Volá sa Voloďa a v deň, keď padali rakety, bol tu. Rozprávať sa mu veľa nechce. Bojí sa. Prišiel sa sem ukryť pred vojnou z Luhanska. Jeho mama tam ostala. Súhlasí však s fotografiou.

Voloďa posiaty jazvami stojí v zapadajúcom slnku pred zničeným hotelovým komplexom Hawai. Je teplý augustový večer, pofukuje príjemný vetrík, počuť šum mora, plechy a škripot črepov pod topánkami.

Piesočnaté pláže lemujúce pobrežie Čierneho mora sú zamínované.

Leto 2022 v Zátoke.
 

Mykolajiv

Prvé, čo si všimnete, keď prechádzate ulicami, sú dôchodcovia, ktorí nosia bandasky s vodou. Vynárajú sa odvšadiaľ. Od apríla v Mykolajive netečie voda. Na mnohých miestach sú preto rozmiestnené cisterny s vodou, kde sa pravidelne stretávajú obyvatelia mesta.

Mykolajiv je jedno z najostreľovanejších miest na Ukrajine. Práve tu sa zastavila ruská ofenzíva na juhu krajiny vedená z Krymu. Hrdinské mesto! Hlásajú početné bilbordy. Dôvod nemusíte hladať dlho.

Stopy po raketách sú všade. Budova oblastnej správy dostala priamy zásah. Je v nej obrovská diera cez niekoľko podlaží. Zahynulo tam 40 ľudí. Kúsok nižšie sa nachádza mestský archív. Posedávame pri schodoch spolu s kamarátmi z denníka N Mirkom a Tomášom. Čakáme na styčného dôstojníka pre médiá z mykolajivskej oblasti.

Odrazu počujem silnú explóziu. Neviem ju identifikovať, a tak som rád, že som ju prežil. Dlho sa neteším, lebo vzápätí prichádza ďalšia. Vtedy už viem, že je zle. Sme pod paľbou. Schovám sa za schody.

Explózie neprestávajú. Už ani neviem, koľko ich bolo. Hlavou mi preblesne, že som sa nepozrel na budovu, pod ktorou sa krčím. Čo keď sú tam veľké okná, ktoré vybijú tlakové vlny a sklo mi začne padať na chrbát?

Prikrčení obiehame s kamarátmi budovu mestského archívu, zo zadnej strany je malá záhradka. Pozriem sa hore, nevidím žiadne veľké okná, a tak si ľahnem k stene na zem. Onedlho sa otvoria dvere. Hlas staršieho muža nás volá do pivnice. Tam sa ukrýva asi osem ďalších ľudí.

Bol to prerobený systém S-300. Jediný ťažký kaliber, ktorého Rusi majú dostatok. Pôvodne protivzdušná obrana, prerobená na systém zem- zem je v takomto prípade veľmi nepresná. Rusi sa snažili trafiť most, ktorý prepája Mykolajiv s cestou do Odesy. Vystrelili na mesto celú batériu. Ukrajinské S-300, ktoré plní svoj účel protivzdušnej obrany, sa ho snažilo zneškodniť.

Jedna raketa S-300 obsahuje 200 kilogramov trhaviny. Dopad takejto rakety aj v niekoľkokilometrovej vzdialenosti vás preberie z hlbokého spánku tak, že sa rovno postavíte. O tom som sa presvedčil o niekoľko mesiacov neskôr v Charkove.

Most sa Rusom zasiahnuť nepodarilo. Trosky zasiahnutej rakety dopadli na obytnú štvrť blízko školy. Keď prichádzame na miesto, zo skromných domčekov vidíme len trosky. Pokrútená dopravná značka pripomína dielo veristického surrealizmu.

Olexander stojí na dvore, obkolesený troskami svojho domu. Hľadí na oblohu, odkiaľ padla raketa a ako deus ex machina mu všetko vzala. Olexandrovi dom padol doslova na hlavu. Rovnako dopadla aj garáž a auto. V ten deň prišiel o manželku. Kým sedel doma, ona bola na ulici. Nemala žiadnu šancu.
 

Juri

Je chladný sychravý november 2022.
Po ukrajinských cestách šoférujem staré, ale zachovalé Daewoo Lanos, ktoré beriem na Ukrajinu ako dar ukrajinskej armáde od môjho kamaráta, výtvarníka Martina Vongreja. Kým ho odovzdám v Kyjeve dobrovoľníckej organizácii, ho plne využijem na svoju cestu. Mierim do Chersonu, ktorý je oslobodený sotva týždeň.

Mesto je na pokraji humanitárnej katastrofy. Nefunguje elektrina, netečie voda, nefunguje kúrenie. Auto mám teda naložené množstvom spacákov a sviečok, ktoré po mojej výzve na sociálnych sieťach podarovali dobrí ľudia. Tak som sa zoznámil aj s Andrejom z Prešova.

Po začiatku ruskej invázie Andrej poskytol časť svojho domu utečencom z Ukrajiny. Býva u nich Oksana z Chersonu. Poprosili ma, aby som navštívil jej muža, ktorý tam ostal, a dal mu od nej balíček. Prišlo mi to vhod, pretože do Chersonu idem prvý raz a nikoho tam nepoznám.

Cesta z Mykolajiva do Chersonu pred vojnou trvala približne štyridsať minút, týždeň po oslobodení sú to dobré tri hodiny. Hlavná cesta je nefunkčná, a tak cestujem cez rôzne dedinky v dlhom konvoji. Humanitárnu pomoc, ktorú veziem, používam ako zásterku, aby som sa dostal do mesta. Novinárov tam totiž zatiaľ púšťajú len v rámci organizovaných „press tour“, o čo ja teda rozhodne nemám záujem.

V niektorých dedinkách stoja pred domami popri ceste ľudia a mávajú ukrajinskými zástavami, iné sú zrovnané so zemou. Prešiel tade front. Prvé miesto, kam mám v Chersone namierené, je humanitárne cestrum Sofia. Tam odovzdám všetky spacáky a sviečky.

Centrum sa pred vojnou venovalo deťom zo sociálne slabších rodín. Počas okupácie fungovali v obmedzenom režime a teraz sa tešia, že veci, ktoré som priniesol, môžu rozdistribuovať po rodinách, ktorým neustále pomáhajú.

Rozlúčim sa a volám Jurimu. Vysvetlí mi, ako sa dostanem na miesto, kde ma počká.
Pri pohľade na mapu zisťujem, že je to takmer pri Dnepri, z čoho úplnú radosť nemám, lebo Rusi sa stiahli z mesta práve za túto rieku. Ako sa blížim na miesto stretnutia, ostreľovanie silnie a mizne telefónny signál.

Sympatický šesťdesiatnik nastúpi do auta, rýchlo sa zoznámime a dohodneme sa, že pôjdeme k nemu domov. Juri býva v päťposchodovej bytovke priamo pri Dnepri.
Obstrely sú tu také hlučné, že som z toho nervózny. „Na ktorom poschodí bývate?“ pýtam sa a ako vždy dúfam, že na prvom. „Na piatom.“

Moje skúsenosti vravia, že spať na najvyššom poschodí v panelovej bytovke vedľa Dnepra, za ktorým je ruská armáda, čo sa len pred týždňom stiahla z Chersonu a odvtedy ho ostreľuje, určite nie je dobrý nápad. Na druhej strane Juri je veľmi sympatický, jemný človek a vidím, že má úprimnú radosť z návštevy.

V byte sa po obstreloch trasú okná, slávny Antonivský most je odtiaľto len 8 – 10 minút pomalej jazdy autom. Inak je tam veľmi čisto, pekne upratané. V akváriu so zlatými rybkami je čistá voda a vyzerajú spokojne.

Juri je 63-ročný inžinier, ktorý celý život pracoval v banke. Žena Oksana, syn Maks a dcéra Katerina odišli z Chersonu hneď v prvé dni vojny. Katerina, učiteľka francúzštiny, sa už uchytila v Paríži, Maks študuje v Česku.

„Budeš spať v Maksovej izbe,“ ukazuje mi Juri byt. „Dobre teda. Dnes budem tu, nič sa mi nestane,“ sľubujem si. „V týchto bytoch stále ide plyn,“ teší sa Juri a na panvici rýchlo opraží mäso a zeleninu. „Dáme si trocha koňaku?“
  Novembrový deň trvá krátko, a tak zapaľujeme sviečky a malé led svetielka. Rozprávame sa o živote v okupácii. „V podstate som nevychádzal z bytu. Mesto akoby nežilo, ak niečo fungovalo, tak len v obmedzenom režime. Trh fungoval, potraviny boli. Všetci ľudia, ktorých tu poznám, sedeli doma v bytoch a čakali, kedy nás oslobodia.“ Hlavou mi prebleslo déjà vu z irackého Mosúlu, ktorý bol obsadený teroristami z tzv. Islamského štátu. Ukryť sa pred okupantom do svojho bytu a snažiť sa na seba neupozorňovať je asi najprirodzenejšia reakcia.

„Často sme počuli rakety, ako letia ponad naše mesto.“ „Rakety, ktoré leteli na Mykolajiv,“ dopĺňam. Obom nám bolo jasné, že v zmysle každodenného ostreľovania Cherson teraz preberie „štafetu“ po Mykolajive.

Uprostred noci som sa zobudil na strašné sucho v ústach a silné hrmenie. Masívny obstrel! Vystrelím z postele a bežím sa pozrieť z okna. Protiľahlú bytovku utopenú v tme osvetľujú blesky. Bola to len búrka.

Od oslobodenia väčšina obyvateľov kvôli každodennému ostreľovaniu opustila mesto. Juri stále žije vo svojom byte na piatom poschodí pri Dnepri. Znova začal pracovať v banke. V ten večer sa z nás stali priatelia. Z času na čas mu zavolám, či je v poriadku. V telefóne znie vždy pokojne a vyrovnane.

Donbas

Február 2023. Vojna trvá už rok. Ruská armáda obsadila takmer celú Luhanskú oblasť. Najťažšie boje teraz prebiehajú o časť Doneckej oblasti, ktorú stále ovláda Ukrajina. Chodievam sem už od roku 2015. Vojna tu pre ľudí nie je novinka, trvá už osem rokov. Takto zle však ešte nebolo. Marjinka, Rubižne, Severodoneck, Avdiivka, Bachmut, Vuhledar. Z mapy miznú celé mestá.

Ukrajinský reťazec cenovo dostupných potravín ATB na Donbase zatvoril. Iné obchody sú poloprázdne. Vzťahy medzi miestnymi a ukrajinskou armádou nie sú vždy najlepšie. „Ukrajinci už odtiaľto odišli, tí, čo ostali, čakajú na Rusov,“ hnevá sa vojak Serhij. Pochádza zo západnej Ukrajiny, z Ľvivskej oblasti. „Viete, na tomto mieste slúžim už trištvrte roka a dodnes ma nik z miestnych ani nepozdravil.“

Južne pod Bachmutom, severne od Donecka, sa nachádza mesto Toreck. Podobne ako v lete v Mykolajive, aj tu sa stretávajú zvyšní obyvatelia mesta pri cisternách s vodou. Pitnú vodu naberajú do bandasiek a potom ich ťahajú na sánkach domov. Toreck ešte nie je priamo na frontovej línii, aj keď zvuky delostrelectva sa nedajú nepočuť a z času na čas sem niečo priletí.

„Vidíte tie holuby?“ pýta sa babička Mária. „Kŕmim ich už jedenásť rokov a budem ich kŕmiť aj ďalej.“ „V byte mám mínus päť stupňov, ale teraz máme aspoň elektrinu, donedávna sme nemali ani to,“ pridáva sa ďalšia dôchodkyňa a naberá vodu do bandasky.

Nabrať vodu prichádza aj Arthur, 18-ročný fotogenický mladík, ktorý by mohol pokojne pózovať na bilborde módnej značky Balenciaga. „Tiež by som chcel žiť ako ostatní chlapci v mojom veku. TikTok, instagram, hrať sa s kamarátmi online hry.“Na moju prosbu o portrét sa rozosmeje. „Pokojne. Čo len chceš,“ súhlasí a fajčí cigaretu.

„Nebojíš sa, že ťa povolajú?“ pýtam sa. „Už som psychicky pripravený na všetko. Keď ma povolajú, pôjdem.“
Arthur | Foto: © Juraj Mravec

srpen 2023