Saša z Odesy  Posledný zo svojej triedy

Od začiatku ruskej vojny proti Ukrajine krajinu opustili tisíce rodín, najmä tie s dobrými znalosťami cudzích jazykov a zahraničnými kontaktmi. Oleksandr Kowalskyj je jediný z jeho nemeckej triedy, ktorý po maturite v roku 2022 zostal v Odese.

Oleksandr Kowalskyj, ktorého volajú Saša, ukončil v júli 2022 školu v Odese na južnej Ukrajine, čo zhruba zodpovedá nemeckej či slovenskej maturite. V tom čase už Rusko päť mesiacov viedlo svoju brutálnu agresívnu vojnu proti celej Ukrajine.

Saša navštevoval gymnázium so zameraním na nemčinu. Vo svojich 17 rokoch a so znalosťou viacerých cudzích jazykov mohol utiecť do zahraničia s tými najlepšími vyhliadkami do budúcnosti. Tak sa koniec koncov rozhodli všetci jeho spolužiaci a ich rodiny. On ale zostal. Saša je teda jediným z maturantov z nemeckej triedy, ktorý neopustil Odesu a Ukrajinu a namiesto toho sa zapísal na miestnu univerzitu. Teraz sa so svojimi priateľmi stretáva iba online. Keď Saša na jeseň dovŕši 18 rokov, bude musieť zostať v krajine, až pokým vojna neskončí. Až na pár výnimiek majú bojaschopní muži vo veku od 18 do 60 rokov zakázané opustiť krajinu.

Vie to. V rozhovore vysvetľuje, prečo sa predsa len rozhodol zostať a ako to vníma.

Saša, čo robíš teraz po skončení gymnázia?

Teraz som študentom prvého ročníka kybernetickej bezpečnosti na IT inštitúte, tu v centre Odesy, hneď vedľa budovy SBU, ukrajinskej tajnej služby. Tento odbor som si vybral, pretože je veľmi populárny a pretože som veľmi dobrý v matematike. Pre toto štúdium som sa rozhodol už v 10. ročníku. Kedysi som chcel byť kuchárom, ale to ma už teraz nezaujíma.

Teraz sa zaujímam o IT a skúsenosti s programovaním som mohol zbierať už na škole. Každý, kto sa zapíše na kybernetickú bezpečnosť, môže neskôr pracovať pre políciu alebo armádu. Pre ľudí ako som ja je však momentálne málo pracovných miest − veľmi veľa uchádzačov, ale málo ponúk. Našťastie mám štipendium a ešte nemusím popri štúdiu pracovať.

Ako prebiehalo vaše vyučovanie v škole po ruskom útoku v roku 2022, teda krátko pred záverečnými skúškami?

Vlastne sa mi nepodarilo mať také dobré vysvedčenie, ako som chcel. Kvôli vojne kvalita výučby prudko klesla. Pritom sme sa mali práve od februára intenzívne pripravovať na skúšky v júli.

Koncom februára sme niekoľko týždňov nemali žiadne vyučovanie, potom bola znova zavedená online výučba ako v čase korona pandémie. Ale takmer nikto nebol pripojený, pretože mnohí utiekli do zahraničia. Študenti aj učitelia. Z pandémie sme síce ešte dobre vedeli, ako sa učiť doma. Ale keď majú mnohí v zahraničí úplne iné starosti, spomaľuje to tempo a znižuje pozornosť. Nestihli sme teda do maturity prebrať všetky témy.

Boli pre nás zavedené zjednodušené záverečné skúšky. Boli oveľa ľahšie ako predtým. Ale štúdium sme ani neukončili záverečným plesom. Bolo to sklamanie, už sme sa naň dlho pripravovali.

A napokon všetci z vašej triedy odišli preč...

Áno, bolo to pre mňa sklamanie. Šok. Stále si pamätám, ako sme v stredu stáli na našom dvore – vo štvrtok sa začala vojna – a rozprávali sa o nejakých hlúpostiach.

Vo štvrtok o piatej ráno mi potom kamarátka napísala: „Sú tu výbuchy!“ Ešte som premýšľal, aké výbuchy to majú byť? Potom som v diaľke tiež niečo začul. Ale upokojil som ju, napísal som jej: „Neboj sa!“

Znovu som sa zobudil o siedmej, už kvôli ostreľovaniu. Veľká vojna proti nám sa začala.

Boli sme veľmi nervózni, chodili sme von len vtedy, keď to bolo absolútne nevyhnutné. Všetci boli v panike. V priebehu niekoľkých týždňov odišla väčšina rodín. Po mesiaci boli takmer všetci preč a bolo jasné, že sa tak skoro nevrátia. Zostal som sám – bez spolužiakov, bez kamarátov.

Zopár spolužiakov sa dobrovoľne prihlásilo na Územnú obranu, ale mali vtedy 16 rokov a neprijali ich. Teraz sú preč aj oni. Jedna dobrá kamarátka sa mala minulý rok vrátiť z USA. Veľmi som na ňu čakal, ale kvôli vojne zostala.

Veľa mojich spolužiakov už malo nemecký jazykový certifikát C1, niektorí aj tak plánovali ísť do Nemecka. Iní sa báli, že by Kyjev mohol byť dobytý. Tak odišli. Ja na rozdiel od nich diplom z nemeckého jazyka teraz na nič nepotrebujem.

Ako ste sa v rodine rozhodovali, či zostať alebo odísť?

Prvé týždne sme nechápali, čo sa deje. Bývam tu s rodičmi v deväťposchodovom paneláku. Celá moja rodina pochádza z Odeskej oblasti, iba prastarí rodičia z Vinnycie na západnej Ukrajine. Určite máme niekde aj poľské korene, keďže moje priezvisko Kowalskyj je poľské.

Môj otec pracoval v námorníckych odboroch a teraz je na dôchodku. Moja mama je učiteľka francúzštiny. Ani predtým sme nikdy necestovali ďaleko. Ešte nikdy som nebol v zahraničí, iba raz v Mikolajive na bedmintonových turnajoch. A ani teraz sme neodišli.

Žijú s nami ešte moji starí rodičia, ktorí sú veľmi starí a málo pohybliví. Nechať ich tu pre nás nikdy neprichádzalo do úvahy. Preto tu moji rodičia zostali. A ja s rodičmi.

Bolo to, samozrejme, hrozné, prvé týždne som sa veľmi bál. Dodnes si pamätám, ako nejakí podozriví ľudia pobehovali mestom a pripevňovali na domy zvláštne značky. Mali to byť cieľové body pre ostreľovanie. Našťastie nás ešte nikdy nič netrafilo.

Postupom času sa nebezpečenstvo z Odesy vytlačilo, odvtedy sme sa mohli trochu uvoľniť. Zvykli sme si na vojnu. A ja som sa aj tak nikdy nechcel odsťahovať za štúdiom. Odesa je dobré mesto.
   

Ukrajina je vo vojne už vlastne polovicu tvojho života. Sledoval si predtým boje na Donbase, ktoré prebiehajú od roku 2014?

Nijako zvlášť aktívne. Keď sa to začalo, nemal som ani desať rokov. Ešte príliš mladý na to, aby ma to zaujímalo. Neskôr to moja generácia vnímala ako niečo normálne.

Čo sa stane, keď budeš mať v októbri 18 rokov? Potom už nemôžeš opustiť krajinu.

Teraz študujem a študenti denného štúdia zatiaľ nie sú povolávaní. Ani na vojenskú službu. Dokončím teda štúdium a dúfam, že vojna dovtedy skončí. Ak nie, uvidím, či ma povolajú alebo nie. Programátori ako ja môžu byť aj v armáde veľmi užitoční.

Čo v tvojom živote vojna najviac zmenila?

Najmä to, že tu v Odese už nemám žiadnych priateľov. Ostalo tu len zopár známych. S blízkymi priateľmi som v kontakte každý deň online. Samozrejme, že by som ich radšej stretol, ale zatiaľ prišla na návštevu len jedna kamarátka z Nemecka.

Niektorí určite zostanú tam, kde sú teraz. Iní sa chcú vrátiť, ale neviem, ako vážne to myslia. Na začiatku sa každý celkom iste chce vrátiť, ale potom si zvykne na prostredie. Nechcem v nič dúfať, aby som nebol sklamaný.

Zmenili sa témy, ktoré ťa spájajú s tvojimi priateľmi?

Myslím, že naše témy dozreli. Niektorí už pracujú alebo aj študujú. Dospievame. Život bude iný.

Moji priatelia, ktorí sú teraz v Nemecku, boli mojimi spolužiakmi. Vždy sme sa rozprávali o škole, spoločných známych. To je už preč. Ale moji priatelia v Amerike nikdy neboli v mojej triede, takže nám nič nechýba. Píšeme si každý deň, to je skvelé a veľmi mi to pomáha.

Od začiatku vojny som si zvykol byť viac sám. Teraz sa skrátka viac učím a študujem.

Robíš si aj plány do budúcnosti?

Dokončiť univerzitu, samozrejme. Ale to nebude problém. Keď budem mať 18 rokov, chcem si nájsť prácu v IT-oblasti. Chcem čo možno najskôr žiť z vlastných peňazí a zbierať skúsenosti. Čo iné by som aj mal robiť okrem práce: moja práca ma zaujíma, chcem sa v nej rozvíjať.

A samozrejme chcem, aby vojna skončila. A aby sa snáď niektorí predsa len vrátili. Možno si nájdem aj nových priateľov, na univerzite sú skvelí spolužiaci. Ale bol by som radšej, keby sa moji blízki priatelia vrátili.

srpen 2023