Novinár a spisovateľ Arpád Soltész  „Vrátiť sa z Nemecka bolo najsprostejšie rozhodnutie môjho života“

Spisovateľ a novinár Arpád Soltész sa narodil v roku 1969 v Košiciach, no nepriateľom režimu sa stal ešte pred narodením. V Arpádových knihách sa odrážajú jeho poznatky o slovenskom organizovanom zločine aj politike, čo sú na Slovensku v niektorých prípadoch synonymá.

Tvoj životopis je pestrejší, ako je u slovenských autorov bežné. Celkom zaujímavá je tvoja emigrácia do Nemecka len krátko predtým, ako sa v novembri 1989 skončila komunistická totalita. Ako sa to stalo?

Táto história sa začala ešte pred mojím narodením. Moja mama pochádzala zo židovskej rodiny. Starí rodičia cez vojnu ušli zo slovenského štátu do Maďarska, pretože tam protižidovské zákony boli mäkšie. V Budapešti na nábreží je pamätník s kovovými topánkami. Len pár dní predtým, ako Sovieti dobyli Budapešť, na tom mieste strieľali židov, ktorí padali do Dunaja. Môj starý otec skončil tam. Babička, ktorá bola tehotná s mojou mamou, prežila a vrátila sa k rodičom do Košíc. Moja mama teda nikdy nevidela svojho otca.
 
Keď v auguste 1968 prišla sovietska vojenská okupácia, môj otec sa vybral so svojím kamarátom fotografom dokumentovať inváziu a postrelili ich. Kamaráta strelili do hlavy, ale prežil to, hoci skončil na vozíčku. Volal sa Tibor Kováč a jeho fotografie sa neskôr aj vystavovali. Otcovi prestrelili nohu a mama sa podujala ošetrovať ho, a tak sa dali dokopy. Vzali sa a splodili ma, ale v auguste 1969 môj otec, výtvarník, pochopil, že v tom režime nemá šancu, a emigroval. Mama bola rizikovo tehotná a zostala. Otec ušiel 16. augusta 1969, ja som sa narodil v decembri. Takže ani ja som svojho otca nevidel. Potom prerušil všetky kontakty, rozviedli sa na diaľku a viac sme o ňom nepočuli.

Urobil to z ohľaduplnosti, aby vám neškodil?

My sme to vtedy nevedeli. Neskôr som sa dozvedel, že presne tak – bol by nás vystavil extrémnemu riziku, keby bol s nami ostal v kontakte. Ja som emigroval na deň presne dvadsať rokov po ňom, 16. augusta 1989, keď sme netušili, že režim padne. Bežný človek to nevedel. Naša rodina boli kapitalisti, čiže triedny nepriateľ, môj otec bol emigrant, čiže triedny nepriateľ, takže sme boli definovaní ako nepriatelia režimu. Nemohol som ísť na gymnázium. Mame sa podarilo vybaviť, že mi dovolili ísť na stredné odborné učilište textilné do Svitu, kde som zmaturoval ako mechanik pletacích strojov. Nebol to úplný nezmysel, pretože mamin bratranec mal v Sydney pletiarsky závod.

Na toto spojenie mama myslela už vtedy?

Aj ja a aj jej bratranec. On tu totiž bol na návšteve v prvej polovici 80. rokov, a keď videl, aká je tu situácia, povedal mame, že si ma adoptuje a vezme so sebou. Mal som štrnásť rokov a povedal som nie. Nechať tu mamu a odísť s človekom, ktorého som poznal len pár hodín, bolo pre mňa v tom okamihu nemysliteľné. Povedal som, že najprv dokončím školu a potom odídem. Preto sme vymysleli to textilné učilište. Zmaturoval som 25. mája 1988 a 26. mája o šiestej ráno som nastúpil na svoju prvú pracovnú zmenu v Tatrasvite v Košiciach. Najbližšiu dovolenku som mal rok nato v lete a hneď som odišiel.
 
Moju trasu vymysleli právnici maminho bratranca v Sydney, ktorí povedali, že treba ísť do Nemecka, do Mníchova, lebo tam sú najlepšie podmienky, a tam treba požiadať o politický azyl. O austrálsky azyl sa totiž nedalo žiadať na území Austrálie. V Nemecku som mal požiadať o azyl a stať sa čakateľom, takže som sa nemusel vrátiť do Československej socialistickej republiky. Medzitým som mal požiadať vysokého komisára OSN pre utečencov o „Note of concern“, ktorým sa vyjadrovali oficiálne obavy z návratu utečenca do domovskej krajiny, kde by mohol byť perzekvovaný. Na základe tohto dokladu Austrália udeľovala politický azyl zvonku. Taký bol plán.
 

Technicky si ako prešiel cez hranicu?

Vlakom, celkom legálne. Vtedy bolo treba vycestovaciu doložku a devízový prísľub. To prvé znamenalo súhlas s vycestovaním od organizácie komunistickej strany v podniku, kde človek pracoval, od mládežníckej organizácie, dielenského majstra, vyjadrenie od polície a od štátnej bezpečnosti. Všetky tieto súhlasy ešte nestačili a musel dostať devízový prísľub, čo bol sľub, že štát mu uvoľní malé množstvo tvrdej meny na túto cestu. Devízový prísľub by som nikdy nebol dostal, ale dalo sa to obísť tak, že niekto otvoril občanovi Československa devízový účet v Živnostenskej banke a vložil mu naň peniaze. Časť tých peňazí mohol použiť na cestovanie, inak to bolo čisté výpalné. Toto urobil mamin bratranec a ja som odcestoval do Mníchova. Tam som vystúpil z vlaku, šiel som rovno na policajnú stanicu a požiadal som o politický azyl.

Ako vyzeral život v Nemecku?

Skončil som v Garmisch-Partenkirchene vo veľmi priaznivých podmienkach, kde sme boli niekoľkí čakatelia na azyl ubytovaní v malom penzióne rodinného typu. Viedla ho pani Sonia Müller, veľmi príjemná dáma, ktorá sa o nás úžasne starala.
 
Kým sa v Bonne dostali k spracovávaniu žiadosti u vysokého komisára, prišiel november. Na formálnom vypočutí mi povedali: „Teraz sa u vás začína meniť situácia, čiže počkáme, ako to dopadne.“ Režim padol a mne trvalo ešte hodnú chvíľu, kým som uveril, že celý sovietsky blok sa rozsypal a keď sa vrátim, neprevráti sa to naopak a neskončím vo väzení na dvadsať rokov. Až do konca roka 1990 som si nebol istý, či je dobrý nápad sa vrátiť. Moja mama, ktorú považujem za jednu z najlepších politických analytičiek, mi v decembri 1989 povedala: „Neopováž sa vrátiť, starí ľudáci vyliezajú spod kameňov a prvé, čo urobia, bude, že roztrhnú Československo.“ V Nemecku totiž bolo možné ostať aj po tom, ako dôvody pre politický azyl pominuli. Keď už bol človek tam a bol schopný nájsť si prácu, dostal povolenie na pobyt.
 
Mamu som neposlúchol a vrátil som sa. Nechcel som byť mechanikom pletacích strojov v Nemecku, zmysel som videl v návrate a v upratovaní bordelu, ktorý u nás pretrvával od vzniku fašistického štátu, lebo len jedna diktatúra vystriedala druhú. Chcel som byť pri budovaní úžasnej krajiny.

V Nemecku si strávil takmer pol druha roka. V čom bol tento pobyt prínosom?

Pobyt v Nemecku mi pomohol v tom, že Asylbewerber [žiadateľ o azyl, pozn. aut.] je tam posledný článok v potravinovom reťazci. A v tomto najnižšom postavení som sa prvýkrát v živote stretol s tým, že mám nejaké práva, nejakú dôstojnosť, že úradníci sú tam preto, aby mi pomáhali, a nie preto, aby ma šikanovali, že sa ku mne správajú zdvorilo a s úctou, aj keď by sa nemuseli, ale jednoducho to považujú za prirodzené. V podstate tam zo mňa vychovali veľkého fanúšika slobody, demokracie a celkom aj germanofila. Z potomka židovskej rodiny, ktorej 90 percent vyfučalo hore komínom v Osvienčime.
 
Keby sa však mojich starých rodičov, Židov neveriacich už niekoľko generácií, skôr agnostikov, bol niekto spýtal, za čo sa považujú, tak primárne asi za občanov Československa a v druhom rade by možno povedali, že sú Nemci. S rodičmi rozprávali po nemecky, vychovávateľku mali vždy Francúzku, v škole sa učili po maďarsky a na ulici rozprávali po slovensky. Mňa babička odmietla učiť po nemecky – ako preživšia holokaust. No nikdy ma nevychovávala k nenávisti k Nemcom. Vždy vysvetľovala, že je to úžasný národ, ktorý dal svetu vedu, kultúru, filozofiu, hudbu, umenie, fyziku a úžasné veci, a hovorila, že pozor si mám dať na to, že aj taký národ dokáže zbesnieť za veľmi krátky čas a veľmi dôkladne. Vrátil som sa a dnes si myslím, že to bolo najsprostejšie rozhodnutie môjho života.

A odkedy si to myslíš?

Asi už od roku 1994.

To bolo mimoriadne vhodné obdobie na takéto myšlienky. No vrátil si sa a začal si študovať.

Celkom logicky som sa dal na germanistiku, tlmočníctvo a prekladateľstvo, ktoré práve otvorili v Prešove a kam ma okamžite vzali. Mal som síce horšie teoretické zázemie ako moji spolužiaci, ale na rozdiel od všetkých ostatných som plynule hovoril po nemecky. V Nemecku sa na mňa nemčina nalepila veľmi rýchlo. Najviac mi pomohlo, že som mal esenciálnu potrebu čítať. A človek si do emigrácie svoju knižnicu neberie, lebo by bol nápadný na hraniciach. Takže nebola iná šanca ako čítať po nemecky. Vtedy v Garmisch-Partenkirchene dvakrát do roka mesto vyložilo veľkokapacitné kontajnery na ulicu a každý sa zbavoval všetkého, čo nepotreboval. Tie kontajnery bývali plné kníh. Začal som čítať, ideálne bez slovníka, aby som rozumel z kontextu, tiež som veľa pozeral televíziu, aby som napočúval ten jazyk.
 
Asi po pol roku moju domácu hrozne vydesila polícia. Jedného večera zaklopali a pýtali sa na mňa. Už som sa videl, ako ma vysťahovávajú, ale oni prišli preto, lebo sa tam nejaký maďarský turista vybúral na aute a potrebovali ho vypočuť. Počuli, že hovorím po maďarsky a aj slušne po nemecky, a zdvorilo ma poprosili, či by som neprišiel tlmočiť. Čarovné bolo, že po tom tlmočení mi vyplatili pomerne veľký honorár. Povedal som, že som Asylbeweber a nesmiem pracovať. Zasmiali sa, že „pre nás áno“. Občas ma potom zavolali, keď šlo o nejakého Čecha, Maďara, Slováka.  

Aké to bolo na vysokej škole?

To ma bavilo a šlo mi to. Totiž socialistický systém vzdelávania mal fascinujúcu schopnosť znechutiť človeku vzdelanie na celý život. Veľa som čítal, ale zásadne nie školské učivo. Až na vysokej škole som pochopil, že ma to baví a má to zmysel. Potom prišiel rok 1994 a vláda Vladimíra Mečiara. Začal som sa angažovať ako študent.
 
Ešte pred odchodom na vysokú školu som musel mame sľúbiť, že sa nezapletiem do žiadnej politickej činnosti. Hneď v prvý deň nám starší študenti urobili privítanie a vysvetľovali, ako to na škole funguje. Mal som k tomu nejaké kritické poznámky, tak si ma hneď zobrali bokom, že by mal aj nejaký prvák kandidovať do študentskej komory akademického senátu. Že som jediný, čo mal nejaký názor a že budem kandidovať – to mi oznámili. Aj ma tam zvolili.
 
Prišiel rok 1994 a Noc dlhých nožov [ustanovujúca schôdza parlamentu, kde nová koalícia uplatnila pravidlo „Víťaz berie všetko“ a zmocnila sa štátu, pozn. aut.]. Mečiar de facto zrušil demokraciu v Slovenskej republike. Zorganizovali sme študentskú petíciu a vyzbierali množstvo podpisov proti praktikám novej vlády. Mali sme aj veľmi slušnú podporu dekana a vo väčších mestách sa konali protesty.
 
Mal som ísť odovzdať podpisy rektorovi do Košíc. Rektorom bol vtedy Lev Bukovský, matematik a skvelý človek. Rečníci mítingu v Košiciach rečnili na balkóne Vedeckej knižnice v Košiciach a balkón bol súčasťou študovne Goetheho inštitútu, kde som sedával skoro denne. Prišiel som tam odovzdať petičné hárky, poslali ma k balkónu, že tam sú všetci. Ukázal som rektorovi hárky a on ma vyšupol na ten balkón pred mikrofón: „Povedzte im niečo.“ Dolu bol veľký dav ľudí. Balkón bytu, v ktorom bývala moja mama, bol presne oproti balkónu Vedeckej knižnice. Čiže ja som videl iba starú pani Soltészovú, ako sa pozerá na svojho syna, ktorý sľúbil, že sa nezapletie do politiky. Hneď potom som so sklopenými ušami prišiel domov, kde mi mama povedala, že áno, porušil som sľub, ale že by sa za mňa hanbila, keby som ho dodržal.
 

Vysokú školu si nedokončil a začal si pracovať v novinách.

To obdobie bolo veľmi náročné aj ekonomicky. Moja mama nemohla študovať, skončila ako skladová robotníčka a postupne sa vypracovala na prevádzkarku. Po roku 1989 sa reštaurácie rozkradli, tak sa prekvalifikovala a pracovala ako účtovníčka. Rok 1994 bol najhorší, iba občas som si mohol privyrobiť tlmočením alebo prekladom, len toho ešte nebolo veľmi veľa. Dostal som ponuku ísť pracovať do Ruska, do Rostova na Done. Nemecká vláda tam stavala byty pre sovietskych dôstojníkov, ktorých odsúvali z Nemecka. Stavala to slovenská stavebná firma, potrebovali veľmi veľa prekladov aj tlmočenia a dalo sa tam výborne zarobiť. Tesne pred bakalárskymi štátnicami som preto požiadal o ich odklad. O pár dní mi zavolali, že nemecký investor vypovedal zmluvu slovenskej firme, celé to padá, ale to už bolo v čase štátnic.
 
Musel som sa ísť prihlásiť na úrad práce, kde nevedeli, čo so mnou, lebo som školu ani nezanechal, ani neprerušil, ani ma nevylúčili. Zatiaľ som sa mal pozrieť na nástenku, kde bolo, že košický Večerník hľadá fotografov. Šiel som tam iba s kamarátom, ktorý veľmi chcel fotiť. Povedali: „Fotografov už máme, hľadáme redaktorov. A vy, mladý muž, nechceli by ste pracovať v novinách?“ Vzali ma k šéfredaktorovi, ktorým bol vtedy Miki Jesenský, a naozaj asi o týždeň mi zavolali, že v pondelok môžem nastúpiť. A odvtedy som novinár. Školu som už nedokončil, lebo som zistil, že presne toto chcem robiť.

V redakcii Večerníka. Asi 1996. | Foto: © privat

Je práve Večerník dejiskom rôznych udalostí, o ktorých si ľudia môžu prečítať v tvojich knihách?

Práveže nie. Tam som sa veľmi veľa naučil od starých matadorov. Keď som začínal, ešte neboli mobily, písalo sa na písacích strojoch, tlačilo sa olovom. Problém bol, že Mečiarovi oligarchovia skupovali médiá ako besní a medzi nimi aj Večerník, takže som z neho odišiel k priamej konkurencii, ktorú potom kúpili tiež – to bolo Korzo, a tak vznikol Korzár. Bol to podobný príbeh ako vznik Denníka N alebo ešte dávnejšie SME.

Tento príbeh si ľudia prečítajú v románe „Hnev“.

Presne tak. Ešte vo Večerníku bol šéfredaktor, ktorý úplne ignoroval nových majiteľov, ale mal škaredú dopravnú nehodu, po ktorej sa ho zbavili, a zakrátko som dal výpoveď.

V „Hneve“ píšeš, že pri vzniku nových novín pomáhali „chlapci z hlavného mesta“, ale išlo o ľudí z denníka SME, však?

Peter Schutz, dodnes komentátor v SME, v tom čase na vrchole svojich síl, s Janou Paulovskou, vtedy redaktorkou v Korze, sedeli niekde na káve a Peter vysvetľoval, že redakcia, to nie sú stoly a počítače. To sú ľudia, ktorí robia noviny. Poďme do Bratislavy za Alexejom Fulmekom a Karolom Ježíkom a skúsme niečo vymyslieť. A oni zriadili Korzár. Legenda hovorí, že Mečiar vtedy strašne navrieskal na Rezeša, že ako sa mu to mohlo stať – že kúpil noviny a sú nanič.

Ako novinár si zažil obidve základné formy, akými možno likvidovať novinárov. Je to jednak fyzický útok, jednak právny útok. Fyzický útok nájdu čitatelia aj v knihe a pôsobí veľmi autenticky.

Je to viac-menej presný opis toho, čo sa stalo. Dostal som tip, že v Prešove je mäsokombinát, ktorý sprivatizovali, vytunelovali, ale potajme vynášajú v noci techniku. Parkovali sme s fotografom celú noc vonku, nič sa nedialo. Ráno sme to zabalili, že šlo o zlý tip. Prebehol bežný pracovný deň a večer som mal rodinnú oslavu, bola to večera v pivárni s výbornou kuchyňou. Keď som šiel na toaletu, niekto tam za mnou vošiel a dosť veľmi ma zmlátil. Netušil som prečo. Keď už som bol schopný chodiť do práce, ozval sa mi človek zo Slovenskej informačnej služby, ktorý už mal toho tiež plné zuby. Vysvetlil mi, že som sa motal okolo firmy, cez ktorú SIS vyplácala mafiu za špinavú prácu.

Teraz musíme veľmi mladému aj zahraničnému čitateľovi priblížiť, čo v tých časoch porábala tajná polícia, čiže SIS.

Tajná služba v rokoch 1994 – 1998 priamo organizovala organizovaný zločin. Mafiu ako takú sme vlastne nemali, to boli primitívne pouličné gangy, ktoré sa predtým živili drobnými lúpežami, krádežami áut či dokonca len ich vykrádaním. Z tejto spodiny zločinu tajní urobili organizované skupiny tak, že robili špinavú prácu pre vtedajších oligarchov, prepojených na politiku, a výmenou za to dostali do daru slovenské ulice ako nejaké feudálne léno, kde si mohli robiť, čo chceli. Nesmeli len siahať na exponentov režimu, ale mohli vypaľovať podniky, mohli znásilňovať, lúpiť, vraždiť a všetko im to prechádzalo beztrestne, pretože ich kryla tajná služba.

Tiež by sme mali pripomenúť veľmi slušnú traumu našej krajiny, ktorou bol SIS-kou zorganizovaný únos prezidentovho syna do Rakúska a vražda bývalého policajta Remiáša, ktorá s tým súvisela. Zároveň sa vynára otázka, kedy vlastne bolo u nás prerušené napojenie oligarchov na politiku.

Toto sa nikdy nezmenilo. My stále bežíme na operačnom systéme, ktorý nainštaloval Vladimír Mečiar a ktorý je kleptokratický. Nikto ho nikdy nezmenil. Dzurinda ho zaplátal, Fico ho upgradol tak, aby bol zdanlivo kompatibilný s Európskou úniou. Jediný, kto mal záujem vymeniť tento operačný systém, bola Iveta Radičová a tak aj dopadla. Po dvoch rokoch ju podrazili nielen koaliční partneri, ale aj jej vlastní ľudia z jej vlastnej politickej strany.

Foto: © privat

Zažil si aj takmer likvidačný právny útok. Bola to civilná žaloba?

Áno, v pozadí s ikonickou kauzou mečiarizmu, ktorá však mala menšiu mediálnu pozornosť, pretože sa neodohrávala v Bratislave. Šlo o kauzu Tatravagónka, o ktorej by sa dala napísať celá kniha. Vtedajší šéf kriminálnej polície v Prešovskom kraji mi po mnohých rokoch pred notárom podpísal svoju výpoveď, že pri vyšetrovaní Bachledovho zmiznutia zachytili pri odpočúvaní telefonát Bachledovho priateľa do mafiánskeho hotela, že Bachleda je na ceste. Na druhý deň prišiel šéf kontrarozviedky Jaroslav Svěchota, vlastne druhý človek v tajnej službe, a zabavil im tú nahrávku aj ďalšie veci z vyšetrovania. Oznámil im, že vyšetrovanie sa skončilo a Bachleda je mŕtvy. Toto ma policajt nechal spísať a pred notárom podpísal, že mi to dal na účel zverejnenia v akomkoľvek médiu, ktoré je ochotné to uverejniť.
 

Aký bol ďalší osud tohto materiálu?

Ten materiál mi ostal, lebo všetky redakcie, kde som pracoval, sa z tohto posrali, a to dávno po skončení Mečiarovho režimu. Pretože SIS-ka sa pokúšala ovplyvňovať dianie v Tatravagónke ešte dlho po Mečiarovi a bol to prúser minimálne dvoch politických garnitúr. Nikto sa nebol ochotný toho dotknúť ani trojmetrovou tyčou, dokonca policajtov, čo to vyšetrovali, povyhadzovali z práce a podobne. V Národnej obrode sa konečne našiel šéfredaktor, Peter Višváder, ktorý mal odvahu publikovať parciálnu časť o tom, že Pavol Ovšonka viezol Bachledu na to stretnutie a čo tvrdí bývalý šéf polície – máme jeho výpoveď. Ovšonka zažaloval Národnú obrodu za poškodenie dobrého mena. Národná obroda medzitým skrachovala, ale súd mňa ako autora pripustil ako odporcu v druhom rade. Tak som v tom spore zostal úplne sám.
 
Dostal som veľmi obskúrny rozsudok, že som síce uverejnil fakty, ale nimi som poškodil dobré meno pána Ovšonku a mám zaplatiť. Na prvom stupni to bolo päť miliónov korún, krajský súd to okresal aj s trovami na pol milióna korún. To bol vtedy môj niekoľkoročný plat a presne horná hranica môjho úverového rámca v banke. Vzal som si spotrebný úver. Keď príde právoplatný rozsudok, je splatný do štyroch dní, a keďže mi neuviedli ani čísla účtu, posielal som to telegraficky z pošty. Dal som sťažnosť na Ústavný súd, ktorý so mnou vymietol dvere veľmi rýchlo, a vďaka tomu som s tým mohol ísť do Štrasburgu pred Európsky súd pre ľudské práva, kde to aj tak trvá roky. Po asi šiestich rokoch ESĽP skonštatoval, že bolo porušené moje právo na slobodu slova. Slovenský daňový poplatník mi vrátil, čo som zaplatil, plus nejakú nemajetkovú ujmu, ktorá zhruba vykompenzovala bankové úroky. Množstvo právnikov mi vtedy gratulovalo, že to bol precedentný rozsudok pre Slovenskú republiku a naše súdy odvtedy rozhodujú v týchto kauzách trochu opatrnejšie.

Mala som vtedy silný pocit, rovnako ako teraz pri Havranovej kauze, akoby to novinárov veľmi málo zaujímalo. Keď nejde o vraždu, necítim tu nijakú solidaritu kolegov.

Vtedy som mal zvonku nulovú podporu. Už som však pracoval v televízii JOJ, kde J&T zapojili svojich právnikov a možno len vďaka tomu som mal platiť len pol milióna, a nie jeden či dva, čo by som naozaj skončil s exekúciou a na ulici.
Arpád Soltész medzi hraničnými kameňmi na zelenej ukrajinsko-slovenskej hranici, presne v okamihu, keď minister vnútra Vladimír Palko kontroluje jej „hermetickú nepriepustnosť". Asi 2005. | Foto: © privat

V tomto roku sa v slovenskej justícii dejú nevídané otrasy a kopa jej špičkových predstaviteľov sedí vo vyšetrovacej väzbe. To ešte neznamená, že budú odsúdení, a oslavy sú možno predčasné. Aký vývoj to podľa teba bude mať?

Odpovedal by som otázkou: keď vidím vo vyšetrovacej väzbe šéfa špeciálnej prokuratúry, policajného prezidenta, štátnu tajomníčku ministerstva spravodlivosti, sudcov Najvyššieho súdu, má moja dôvera v inštitúcie stúpať alebo klesať? Túto otázku sám nemám vyjasnenú. Na Slovensku existoval od 90. rokov fenomén, ktorému sme hovorili „vojna policajtov“. Neviem, či to, na čo sa dnes dívame, je očistný proces alebo boj dvoch skupín o územie, v ktorom začína jedna víťaziť. Toto nebudeme vedieť ešte celé roky. Do istej miery verím, že obrovský tlak verejnosti po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej rozviazal ruky ľuďom, ktorí si chcú len robiť svoju prácu. Stále verím, že dve tretiny sudcov, prokurátorov a policajtov nie sú žiadni skorumpovaní gauneri. Nestavali sa hrdinsky na odpor systému, ale hrdinom môže byť človek iba na svoj vlastný účet, čiže toto je veľmi ťažké im vyčítať.
 
Oveľa nebezpečnejšie je, že táto vláda vyhrala voľby s protikorupčnou rétorikou, ale to, čo reálne sľuboval Igor Matovič, bola pomsta. Ľudia chcú vidieť gaunerov v base. Ešte radšej by ich videli na námestí, ako ich lámu v kolese, štvrtia, sťahujú z kože a napichávajú na koly, no ale sme v Európskej únii, tak im musí stačiť tá basa. A je to jediné, čo Matovič dokáže splniť. Dá im to aj za tú cenu, že bude ohýbať spravodlivosť a základné princípy právneho štátu. Myslím si, že už teraz inštitút väzby sa veľmi nadužíva, pretože ľuďom sa páči, že ide niekto do basy, a nechápu, že to ešte nie je trest a daný človek je technicky stále nevinný. Pri ďalšom dokazovaní treba dôsledne dodržiavať princípy právneho štátu a ja sa bojím, že táto vláda ich bude cielene oslabovať, aby mohla dať ľuďom pomstu. A keď sa minú súčasní nepriatelia, prídu na rad novinári a akákoľvek opozícia.

Našou veľkou súčasnou traumou je práve vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Našiel by sa niekto, komu predtým napadlo, že tu zavraždia novinára?

Nie. Pre mňa to bolo hrozné. Moja prvá kniha Mäso pracuje práve s koncom 90. rokov, prechodnou fázou, keď sa tiež veľmi hrubým spôsobom vyčistilo podsvetie, a táto prechodná fáza bola svojím spôsobom horšia ako mečiarizmus. Ľudia sa na autogramiádach a verejných diskusiách veľmi často pýtali, aký vidím rozdiel medzi 90. rokmi a súčasnosťou. Vždy som hovoril, že dnes to nie je ten sprostý, primitívny, násilný zločin. Dnes sa nemusím báť vyjsť na ulicu, že ma niekto zmláti alebo zastrelí z auta len preto, že sa mu nepáči môj účes, čo sa v 90. rokoch pokojne mohlo stať. A tiež som hovoril, že dnes novinárov nemlátia, ale pošlú advokátov v oblekoch šitých na mieru s hodvábnymi kravatami, ktorí ich zlikvidujú oveľa spoľahlivejšie. A toto som kdesi vysvetľoval asi týždeň predtým, ako zavraždili Jána s Martinou. Pre mňa to bol nepochopiteľný exces nejakého psychopata, ktorý musel úplne vyskratovať. Ani najtupšiemu dépéháčkarovi by nenapadlo dať zabiť novinára, lebo vie, že sa všetka energia štátu sústredí na tú vec, a vojna proti štátu sa vyhrať nedá. Tvrdil som, že je nemožné, aby niekto zaútočil na novinára, bolo by to zbytočné, hlúpe a kontraproduktívne. Veď to tak nakoniec aj bolo. Niekto odstránil zároveň sám seba a celú politickú garnitúru, ktorá ho chránila.

prosinec 2020