Vojna na Ukrajine  Pomoc bez konca?

Vojna na Ukrajine trvá už tri mesiace. Ruská armáda už tri mesiace ničí obytné štvrte, školy, nemocnice a hospodársku infraštruktúru. Na západ už tri mesiace utekajú milióny ľudí. Za posledné tri mesiace tam vznikli rôzne iniciatívy pomoci, ktoré zbierajú humanitárnu pomoc a starajú sa o utečencov. Koniec je v nedohľadne. Ako sa tieto štruktúry vyvíjajú? Čo motivuje dobrovoľníkov? Ako dlho vystačia sily a dary? Boli sme na ceste s medzinárodnou iniciatívou Ukraine Border Collective.

Swetlana a jej dcéra Ewa zbierajú púpavy na námestí pred železničnou stanicou Chełm vo východnom Poľsku. Práve dorazili priamym vlakom z Kyjeva. „Máme tam náš dom, našu záhradu. Milujeme kvety a máme ich všade,“ hovorí Svetlana melancholicky. Od ich dvoch mačiek a manžela, ktorý pracuje na polícii, ich delí dvanásťhodinová cesta. Dlho sa zdráhala opustiť svoj domov. Ale čím dlhšie vojna trvá, tým hrozí väčšie nebezpečenstvo. V Chełme majú šťastie: keďže majú v nemeckom Trieri konkrétnu cieľovú adresu u jednej kamarátky, môžu pokračovať humanitárnym transportom priamo do Nemecka. Swetlana je dojatá: „Prišli sme na železničnú stanicu a všade boli tlmočníci, pripavené občerstvenie, dostali sme okamžitú podporu. To som nečakala.“

Ewa a matka Swetlana (vpravo) sa môžu odviezť prázdnym humanitárnym konvojom priamo do Nemecka, kde zostanú u svojej priateľky. | Foto: © Peggy Lohse Už mesiace vznikajú v celej Európe organizácie na pomoc pre Ukrajincov a Ukrajinky vo vojnových zónach a na úteku. Patria medzi ne sociálne združenia a podniky, ako aj organizácie a angažované súkromné osoby, ktoré prerastajú do nových skupín priateľov a trvalých iniciatív. Jedným z takýchto príkladov je Ukraine Border Collective: opatrovateľská služba, remeselník či hudobná manažérka vo Frankfurte (nad Odrou), ako aj desiatky podporovateľov z tejto oblasti, z Berlína a celého stredného Nemecka sa spojili, aby získali finančné dary a zaobstarali humanitárnu pomoc. Tie potom transportujú na Ukrajinu a na spiatočnej ceste vyzdvihujú tých, ktorí pred vojnou utekajú. V Chełme na poľsko-ukrajinskej hranici a v Kyjevskej univerzitnej nemocnici našli partnerov, ktorí vedia priamo komunikovať aktuálne potreby a distribuovať poskytnuté dary tam, kde sú skutočne potrebné – na predmestia hlavného mesta, ale aj do vojnových zón na východe Ukrajiny.

Kampane na sociálnych sieťach proti únave pri získavaní finančných prostriedkov

5. mája cestuje tím z tejto iniciatívy smerom na Ukrajinu spolu so štrnástimi vodičmi, siedmimi dodávkami a 40-tonovým kamiónom s humanitárnou pomocou. V náklade sa nachádza voda, plienky a hotové polievky, trvanlivé potraviny a zdravotnícky materiál. Prvýkrát je tu dokonca celé záhranné vozidlo určené pre kyjevskú nemocnicu – plus tri celebrity: bubeník rockovej kapely Tokio Hotel Gustav Schäfer, bývalý basgitarista skupiny Bloodhound Gang Jared „Evil“ Hasselhoff a moderátor vysielacej služby Twitch Michael „Krogi“ Krogmann. V online livestreame budú informovať o iniciatíve a snažiť sa tak získať nové dary a príspevky.

Sociálne médiá sú všade pritom: Wilma, Kerstin a „Krogi“ z iniciatívy Ukraine Border Collective pri nakladaní humanitárnej pomoci pre Ukrajinu vo východnom Brandenbursku. | Foto: © Peggy Lohse Tour manažérka Wilma v skutočnosti nechcela využiť takéto profesionálne kontakty na humanitárne cesty na Ukrajinu. No ochota prispievať v treťom mesiaci vojny výrazne klesá, zatiaľ čo dopyt rastie. „V porovnaní s prvými týždňami vojny sa počet darov a príspevkov znížil asi o 75 percent. Práve mi volali z Kyjeva: zásoby sú prázdne. Chýbajú najmä lieky,“ hovorí Wilma, ktorá už týždne koordinuje iniciatívu Ukraine Border Collective. Niektorí podporovatelia stratili dôveru v akcie humanitárnej pomoci, iní si upokojili svedomie jednorazovými darmi alebo v každodennom živote zabudli na vojnu. Prvotný šok z prvých dní vojny pominul a politické debaty o vojenskej podpore šíria istý druh rutiny a odstupu.

„To je dôvodom mojich zúfalých činov na sociálnych sieťach,“ hovorí Wilma trochu utrápene. „Pripomínať ľuďom, že pomoc je stále potrebná, a ukázať, ako sa naše dary v skutočnosti použijú.“ Teraz si dokáže nájsť čas na dobrovoľníctvo, pretože hlavná sezóna hudobných turné sa opäť začína až na jeseň. Organizácia, cesty a neustála práca s médiami ju však prirodzene vyčerpávajú: „Nečakala som, že to bude trvať tak dlho. Ale teraz jednoducho nemôžeme len tak prestať, však?“

„Všetci to robíme na súkromnej báze!“

Trochu úľavy prinášajú ľudia ako Kerstin. Spolu s manželom vedie stavebnú firmu v Podelzigu pri Frankfurte (nad Odrou) a poskytla tímu iniciatívy možnosť využívať priestranný sklad na uloženie zozbieraných vecí. „V prvých dňoch vojny som videla zábery z Ukrajiny a uvedomila si, že musíme niečo urobiť! Odvtedy už správy nepozerám.“ Mnohí ľudia reagovali ako Kerstin − v jej okolí, v karnevalovom spolku aj v miestnom cirkevnom zbore, takže je už niekoľko rodín z Ukrajiny súkromne ubytovaných, prvé deti dostávajú hodiny nemčiny a chodia do školy. Samozrejme, stretávajú sa aj s ťažkosťami: jazykovou bariérou, psychickou záťažou, dodatočnými nákladmi na prevádzku a vedľajšími nákladmi. Pre Kerstin a jej firmu je napríklad značný výpadok práce zamestnancov, ktorí pomáhajú konvoju s nakladaním pomocou vysokozdvižného vozíka - takto stráca viac ako 100 eur na hodinu. A zdôrazňuje pri tom: „Všetci to robíme na súkromnej báze!“ Potom pošle dvoch zamestnancov, aby naložili dodávku s humanitárnou pomocou.

Dodávku potom šoféruje Gustav, ktorý je vlastne bubeníkom skupiny Tokio Hotel, ale od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu je v neustálom nasadení ako vodič humanitárnej pomoci. „Odo mňa v Magdeburgu môžem byť na ukrajinskej hranici za desať hodín – táto vojna sa odohráva pred našimi dverami,“ vysvetľuje svoju motiváciu. Za prvé tri týždne nazbieral prostredníctvom svojho instagramového účtu toľko darov, že počnúc tretím dňom vojny každý druhý deň nepretržite vozil humanitárnu pomoc na poľsko-ukrajinský hraničný priechod. Nová spolupráca s frankfurtským tímom by mu teraz mala priniesť trochu odľahčenia.

 
„Moja manželka a deti to vlastne už poznajú, kvôli turné s kapelou často nebývam doma,“ hovorí Gustav, zatiaľ čo šoféruje naloženú dodávku cez Poľsko. „Ale kvôli korone bolo dva roky ticho, takže mi to teraz poriadne nabúralo rodinný život.“ Pred vojnou na Ukrajine sa Gustav nikdy neangažoval v humanitárnej pomoci. Ukrajinu poznal zo správ, cez Ukrajincov a Ukrajinky v Magdeburgu a z niekoľkých koncertov, ktoré tam kapela Tokio Hotel odohrala. Zo školy vedel pár viet po rusky a medzičasom už ovláda aj zopár ukrajinských fráz.

Osobné stretnutia na mieste sú podľa neho teraz jeho najväčšou motiváciou, aby sa potom dokázal zaoberať vyúčtovávaním darovaných príspevkov pre daňový úrad a prečerpanou kreditnou kartou z dôvodu nákupu humanitárnej pomoci a potom opäť prevážal humanitárnu pomoc krížom cez Európu povzbudený kávou, cigaretami a tromi hodinami spánku. V budúcnosti možno aj do iných „dostupných krízových oblastí“. Politika ho totiž sklamala, nastavila nesprávne priority. „Svet je taký chorý! Občas si myslím, že nerobím dosť. Inokedy zase, že robím všetko, čo je v mojich silách.“ Monotónne sivá diaľnica necháva priestor na premýšľanie. „Želal by som si viac darov, väčšiu angažovanosť veľkých spoločností. A dúfam, že nemusím mať strach z vojny. Keď sa doma pozerám na moju spiacu dcéru, pomyslím si, že mier na svete predsalen existuje.“

Na diaľniciach za Varšavou je atmosféra uvoľnenejšia a cez vysielačky sa rozprávajú vtipy. Gustav posiela svojej dcére pozdrav na dobrú noc. A pri nočnom príchode do Chełmu sa potom ukáže zvláštna sila tejto kľúčovej humanitárnej siete: na slabo osvetlenom parkovisku bývalého supermarketu Tesco, ktorý v súčasnosti ponúka viac ako 1500 núdzových lôžok pre utečencov z Ukrajiny a dnes večer ubytuje aj tím iniciatívy Ukraine Border Collective spolu s ich slávnymi hosťami, sa dobrovoľníci z Nemecka a Poľska srdečne objímajú. Spolu vytvárajú niečo vzácne: medzinárodnú sieť založenú na osobných kontaktoch a dôvere. Nasledujúce ráno sa dary prevezú do skladov, kde si ich potom môže vyzdvihnúť tím z Kyjeva.
 

Medzi darmi a utečencami

V prvých týždňoch vojny prichádzali do Chełmu v piatich priamych vlakoch z ukrajinských metropol tisíce utečencov denne, medzičasom je to už len niekoľko stoviek. Ale aj oni potrebujú, aby sa o nich niekto postaral a ubytoval ich: mnohí sa uspokoja s bezplatným lístkom do Varšavy alebo ďalej na západ. O zvyšok sa na vlakovej stanici starajú ukrajinskí študenti a študentky a obetaví obyvatelia Chełmu, ako aj pracovníci okresnej správy a príslušníci poľskej územnej obrany. Všetko drží pohromade Agnieszka, ktorá v vlastne pracuje v Nórsku. Keď prišla tento rok domov na návštevu, začalo Rusko vojnu proti Ukrajine. Rozhodla sa v Chełme zostať a pomáhať.

Maciej medzitým koordinuje ubytovanie – najprv v hromadnom ubytovaní obchodného domu Tesco, potom v poľských rodinách v Chełme a okolí. Tak ako pre Katerinu a jej dcéru Anastasiu z Dnipra: Maciej a Agnieszka už po prvej noci našli rodinu, ktorá ich môže dlhodobo ubytovať vo svojom veľkom dome neďaleko centra mesta. Na prízemí už býva staršia Ukrajinka s dvomi školopovinnými vnúčatami. Anastasia sa už snaží pozoznamovať sa s okolím, zatiaľ čo mama Katerina stále skepticky stojí v kuchyni a premýšľa, ako to s nimi bude ďalej.

Vo vedľajšej miestnosti zatiaľ sedí pri čaji starší ukrajinský pár z Ternopilu s rovnakou otázkou. Práve sa vrátili z Nemecka do Poľska. Ukazujú, že tam dostali iba informačné papiere v nemčine a niekoľko týždňov museli spať v športovej hale. Nikto im tam nepomohol. Vrátili sa teda tam, kde sa im ľudia zdali otvorenejší. Nie je to ojedinelý prípad, hovoria poľskí dobrovoľníci stále častejšie.

Pocitom spolupatričnosti proti strachu z vojny

Geografická a kultúrna blízkosť, podobnosť a zrozumiteľnosť jazykov – to všetko sú dôležité aspekty, ktoré pomáhajú pri orientácii pre pomáhajúcich i utekajúcich. „S Ukrajinou máme dlhú spoločnú a ťažkú históriu,“ hovorí Maciej zamyslene. „Ale ak im teraz pomôžeme my, určite by nás aj oni podporili, ak by sme raz potrebovali pomoc.“

 
Pre Agnieszku je veľkou motiváciou aj sieť pomoci, ktorá vznikla: „Hovoríme si ‚rodina zo stanice‘, pretože sa už cítime ako doma, keď prídeme tesne pred príchodom vlakov z Kyjeva na stanicu. Predtým sme sa nepoznali, teraz sme kamaráti.“ Tieto nové vzťahy môžu posilniť: „Na začiatku som sa veľmi bála, že vojna príde aj k nám. A samozrejme nikto nevie, čo sa stane. Ale teraz sa už vlastne nebojím, teraz mám veľa práce.“

Výhľad: čo bude po príchode?

Dopyt po potrebnej podpore sa v dohľadnej dobe nezníži, to je každému jasné. V Poľsku sú Ukrajinci a Ukrajinky vstupujúci do krajiny zaregistrovaní na hranici, ktorá je zároveň vonkajšou hranicou EÚ. Hneď potom sa ukrajinské deti môžu prihlásiť do školy alebo škôlky, dospelí môžu požiadať o takzvané PESEL číslo a následne si hľadať prácu a vlastné byty. V Nemecku sa na termíny čaká na migračnom úrade, miestnom imigračnom úrade, sociálnom úrade i na úrade práce. Všade treba nájsť a navštevovať jazykové kurzy, treba individuálne a štrukturálne zabrániť tomu, aby dobre vzdelaní odborníci skĺzli do vykorisťovateľných oblastí s nízkymi mzdami. Mnohí dobrovoľníci si to uvedomujú a už v teréne poskytujú podporu ako prekladatelia a sprievodcovia.

Tím iniciatívy Ukraine Border Collective môže tentoraz vziať do Nemecka 24 ľudí. Po príchode tam čaká na utečencov, ale aj ich pomocníkov veľa termínov na úradoch. | Foto: © Peggy Lohse A predsa: ešte predtým, ako sa nemecký konvoj s darovanou pomocou prázdny vráti naspäť, sa znova stretne Wilma a jej pomocníci s Maciejom a Agnieszkou pred bývalým Tescom, aby odviezli do Nemecka ďalších 24 ľudí s konkrétnymi cieľovými adresami. Swetlana a jej dcéra Ewa si ešte raz nazbierajú na cestu čerstvé kvety. Dobrovoľníci sú vyčerpaní, ale šťastní. Live stream s pozvanými hviezdami a mediálna práca súvisiaca s konvojom v konečnom dôsledku prinesie okolo 9000 eur. O dva týždne neskôr opäť vyrazia na Ukrajinu s liekmi, hygienickými potrebami a konzervami.
 

květen 2022