Schopnosť demokracie  Na vzťahu k histórii záleží

Demokracia sa dá naučiť, no treba si ju aj vyskúšať a zažiť v praxi. Ktoré historické poznatky a ktoré kultúrne praktiky mladej generácie sú však vhodné na zachovanie demokratických štruktúr? Výskumný projekt EÚ CHIEF sa okrem iného snažil nájsť odpoveď aj na túto otázku.

V celej Európe sa mladí ľudia učia rôzne historické fakty a súvislosti v školách, v kluboch, mládežníckych skupinách, na internete a vo svojich rodinách. V oficiálnych učebných osnovách sa kladie osobitný dôraz na určité aspekty histórie, pretože tie majú podporovať schopnosť demokracie u mladých ľudí. Ale schopnosť demokracie nie je len niečo, čo sa mladí ľudia učia iba teoreticky. Skúšajú si ju a zažívajú ju v praxi tak, že sa združujú v združeniach, politicky sa angažujú v rôznych témach a navzájom si vymieňajú svoje poznatky a pohľady na život.

Niektorí vychádzajú v piatky do ulíc demonštrovať za svoju budúcnosť a najmä za ochranu klímy, iní sa angažujú v mládežníckych organizáciách rozličných politických strán a aktívne sa zúčastňujú na rokovaniach v rôznych parlamentoch a ďalší získavajú informácie z domu na počítači tým, že sledujú videá na YouTube alebo blogy a niekedy sa zapájajú do diskusií v komentároch.

V závislosti od prostredia, v ktorom sa mladí ľudia pohybujú, aké webové stránky navštevujú, akého združenia alebo strany sú členmi a čo ich učia v škole a rodine, môžu byť témy, ktorými sa zaoberajú, veľmi odlišné. Každá z politických otázok, ktoré sa dotýkajú mladých ľudí, sa zasa zakladá na iných aspektoch poznania histórie. Zatiaľ však zostáva otvorené, ktoré poznatky o histórii alebo ktoré kultúrne praktiky mladých ľudí sú skutočne vhodné na zachovanie demokratických štruktúr a čo presne by malo byť základom demokratického vzdelávania.

Výskumný projekt Európskej únie CHIEF našiel niekoľko indícií k zodpovedaniu týchto otázok. Výskumníci sa okrem iného zúčastnili na dvoch rôznych mládežníckych konferenciách a sledovali diskusie a reakcie mladých ľudí, ich kontakt medzi sebou navzájom i s pozvanými odborníkmi. Jednu konferenciu zorganizovala skupina, ktorá sa venuje ochrane životného prostredia, druhú zase skupina zaoberajúca sa európskou politikou. V tomto texte ich nazývame „enviromentálna skupina“ a „európska skupina“. Samozrejme, že taká zložitá téma, ako sú základy demokratickej výchovy, nemôže byť úplne a presvedčivo objasnená pozorovaním dvoch mládežníckych skupín, ale tento postup môže predsalen poskytnúť kľúčové indície, ktoré rozdiely stoja za bližšie preskúmanie, najmä ak sú skupiny v princípe veľmi podobné, v jednom konkrétnom bode sa však výrazne líšia.

Spoločný privilegovaný pôvod – rozdielne chápanie demokracie

Obe pozorované mládežnícke konferencie sú len veľmi malou ukážkou možných aktivít, do ktorých sa mladí ľudia zapájajú. Celkovo existuje takmer nespočetné množstvo možností pre širokú škálu záujmov a schopností. Angažovanie sa v športových kluboch, v hudobných či divadelných krúžkoch, v dobrovoľnom hasičskom zbore či v skautingu by sa viac-menej dalo chápať ako výchova k demokracii.

Obe konferencie, o ktorých sa píše v tomto článku, sú príkladmi mládežníckych organizácií, ktoré sa explicitne zaoberajú politickými otázkami. Napriek určitým podobnostiam to však robia veľmi odlišným spôsobom. Tematicky aj organizačne. Konferencia „enviromentálnej skupiny“ sa zaoberala globálnou klimatickou spravodlivosťou a pozvala odborníkov z Ugandy, Libérie a Filipín. Európska skupina sa venovala medzinárodnými vzťahmi medzi Európou a Afrikou a pozvala nemeckých a juhoafrických expertov.

Obe konferencie sa konali počas jedného víkendu a organizovali ich mladí pre mladých, čo si vyžaduje nielen určité znalosti a networking, ale aj obzvlášť silný záujem o politické otázky. Nie všetci mladí ľudia sa zvyknú zaujímať o politické diskusie, preto nie je zvlášť prekvapujúce, že mladí ľudia v oboch skupinách mali niečo spoločné: väčšina z nich pochádzala z privilegovanejších domácností a mali od 18 do 25 rokov, takmer všetci študovali na vysokých školách alebo sa práve pripravovali na maturitu. Mladí ľudia z robotníckeho prostredia alebo z „rasizovaných komunít“ neboli takmer vôbec zastúpení. To neznamená, že títo mladí ľudia sa nezaujímajú o politiku, no práve znalosti a sieťové zdroje, ktoré sú potrebné na organizáciu a realizáciu takýchto konferencií, by mohli práve preto súvisieť s privilégiami.

Vďaka týmto podobnostiam sú pozorované rozdiely obzvlášť zaujímavé, pretože naznačujú, že chápanie demokracie u mladých ľudí nesúvisí priamo alebo výlučne s úrovňou formálneho vzdelania alebo sociálno-ekonomickým postavením. Pretože aj medzi mladými ľuďmi, ktorí sú si v tomto smere veľmi podobní, vidno jasné rozdiely v tom, ako posudzujú vlastnú zodpovednosť v rámci globálnych mocenských pomerov.

Kto prevezme akú zodpovednosť za nastolenie globálnej spravodlivosti?

Hoci v oboch skupinách vládla veľmi otvorená kultúra diskusie, mladí ľudia sa k sebe správali veľmi úctivo a navzájom sa počúvali, bol tu jeden rozhodujúci rozdiel, ktorý sa pre fungovanie demokracie javí ako významný. V prípade mladých ľudí v európskej skupine sa ochota pomôcť a vzájomný rešpekt týkala predovšetkým členov skupiny.

Vo vzťahu k pozvaným odborníkom a najmä vo vzťahu k ľuďom, ktorí boli chápaní ako „tí druhí“, teda v rámci konferencie „ľudia v Afrike“, sa úroveň vzťahov zmenila. Osobný odstup bol okamžite viditeľný. Voči odborníkom to bolo sprevádzané formálnou zdvorilosťou, ktorá rešpektovala ľudí v ich príslušnej funkcii, ale úplne ignorovala ich individuálnu osobnosť. Voči „ľuďom z Afriky“ bola v diskusiách badateľná povýšenosť. Boli predovšetkým vnímaní ako masa, ktorá je odkázaná na cudziu pomoc a ktorej prináležia len malé kompetencie v zodpovednej organizácii medzinárodných vzťahov.

Mladí ľudia z enviromentálnej skupiny boli iní. Pozvaných odborníkov chápali ako rovnocenných zástupcov rovnakých záujmov, ktorí so sebou prinášajú vlastné cenné skúsenosti z iných regiónov sveta. Ani v diskusiách a workshopoch neboli obyvatelia iných regiónov nikdy vykresľovaní ako tí, čo sú odkázaní na pomoc alebo sú neschopní. Jasne sa ukázalo, že mladí ľudia chápu nerovnomerné rozdelenie zdrojov na celom svete ako dôsledok vlastnej histórie. Že nastolenie spravodlivosti je aj ich osobnou úlohou, a preto musia začať prehodnocovať svoje vlastné privilégiá a ich dôsledky pre iných.

Rovnaké vedomosti o histórii – iná kultúra pamäte

Na tomto pozorovaní je obzvlášť zaujímavé, že mladí ľudia používali pri argumentácii rovnaké vedomosti o histórii. Obe skupiny mali nadpriemerne široké znalosti o nemeckom a európskom kolonializme a obe skupiny sa zhodli na tom, že historické znalosti sú dôležité pre ich chápanie kultúry a tým aj demokracie. Osobný vzťah k tomuto poznaniu bol však veľmi odlišný a rovnako aj ich hodnotenie toho, aký význam má kolonializmus pre ich kultúru.

Kým mladí ľudia z európskej skupiny nevnímali samých seba ako dotknutých a kolonializmus ako svoje dedičstvo, ale skôr ako problém Afriky, mladí ľudia z environmentálnej skupiny chápali koloniálne štruktúry vrátane nespravodlivosti, ktorá má svoj pôvod práve v kolonializme, ako svoje vlastné kultúrne dedičstvo. Z toho potom vyplýva, že si z tejto histórie berú ponaučenie aj pre svoj vlastný život. Rozdiel teda nie je ani tak v poznaní historických faktov, ako v spôsobe historickej pamäte. Odkiaľ presne tieto rozdiely medzi mladými ľuďmi pochádzajú, nie je možné určiť iba pozorovaním, no už len samotné pomenovanie rozdielu môže naznačiť, čo je dôležité pri učení sa histórie.

Možné závery z týchto pozorovaných rozdielov by mohli viesť k určitému zameraniu výučby dejepisu v škole aj mimo nej. Samotné odovzdávanie faktografických poznatkov sa nezdá byť dostatočné na to, aby sa zodpovednosť za nerovnosť a nespravodlivosť stala súčasťou vlastnej agendy. Čím viac však mladí ľudia vidia svoj vlastný život spojený s osvojenou históriou, a čím je pre nich spojenie s globálnymi mocenskými štruktúrami zrozumiteľnejšie, tým je pravdepodobnejšie, že sa budú seba vnímať ako zodpovedných za budúcnosť a v súlade s touto zodpovednosťou aj konať.
 

prosinec 2021