Kultúra v Bielorusku  Späť na nule

Mimo medzinárodného diania a napriek mnohým prekážkam sa v Bielorusku vyvinula už desaťročia živá kultúrna scéna. Brutálna represia štátneho aparátu proti protestnému hnutiu, ktorá začala v lete 2020, zasiahla aj ju: Tí, ktorí z krajiny neodišli, sa odmlčali. Posledným slobodným priestorom pre niektorých odvážnych kultúrnych „partizánov“ je internet: v uzavretom online priestore je možné umenie ukázať a (ešte stále) nahlas vysloviť názor.

Bieloruská občianska spoločnosť bojuje za spravodlivé voľby a slobodu už viac ako rok. Čelí silnému, represívnemu režimu moci. Novinári, študenti, aktivisti a kritici sú zatýkaní. Redakcie, mimovládne organizácie, vydavateľstvá a kultúrne strediská sú prehľadávané a ničené, zatvárané a zakazované. Postihnuté sú aj renomované a medzinárodné inštitúcie, ako napríklad Goetheho inštitút v Minsku, PEN klub či nezávislá asociácia novinárov. Ničí sa tým aj živá umelecká a kultúrna scéna, ktorá opäť stráca sféru vplyvu, je prinútená mlčať alebo sa stať protestným umením. Pre Artura Klinaŭa, ktorý je ako umelec, spisovateľ a zakladateľ umeleckej dediny Kaptaruny od 80. rokov významným protagonistom bieloruskej kultúrnej scény, to nie je žiadna novinka: „Akékoľvek seriózne umenie je vždy protestným umením, dokonca aj poézia je protest“, hovorí Klinaŭ. „Autor musí byť vždy kritický voči moci. Autoritatívny režim máme od 90. rokov, ale naša terajšia realita je už ozajstnou diktatúrou. Overená partizánska taktika síce pomáha, ale podmienky sú teraz oveľa ťažšie.“
 
Keď Klinaŭ hovorí o „partizánoch“, myslí tým tvorbu umenia v ignorantskom prostredí, napríklad v Bielorusku na konci 90. rokov. Kým západná kultúrna scéna mala k dispozícii galérie, kurátorov, kritikov a kultúrne časopisy, v Bielorusku ste boli odkázaní sami na seba: Umelci museli byť súčasne kurátormi, recenzentmi, prevádzkovateľmi galérií a vydavateľmi - podobne ako samotný Artur Klinaŭ, ktorý od roku 2001 vydáva časopis pARTisan.
 

Od prvých nádychov slobody po kapitalistický chaos

Korene nezávislej bieloruskej kultúrnej scény možno hľadať v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ale až v ére perestrojky v osemdesiatych rokoch sa začali zviditeľňovať prvé neformálne umelecké kolektívy. Zatiaľčo v Moskve a Petrohrade už boli možné progresívne výstavy, Bielorusko brzdilo akékoľvek tendencie otvárania sa, a to aj v oblasti kultúry. „Toto obdobie bolo prelomové,” hovorí Artur Klinaŭ. Prvé improvizované a neskôr inštitucionalizované výstavy súčasného umenia, ktoré sa po prvý raz radikálne postavili voči všadeprítomnému socialistickému realizmu, sa konali v Minsku a Vicebsku. Samotná „Perspektíva“ 1987 v Minsku spojila desiatky umelcov a veľké množstvo ľudí.
 
Poháňaní medzinárodným boomom „ruského umenia“ však opustili krajinu aj prví umelci a celé kolektívy odišli do Ruska, Poľska alebo Československa. Kapitalistický trh s umením sa dostal do aj Bieloruska, priekupníci „vyvážali vagóny plné obrazov“, spomína si Klinaŭ. „Bolo to dobrodružné obdobie.“ Keď sa v roku 1991 rozpadol Sovietsky zväz, v Bielorusku nastal nekontrolovaný, chaotický trhový zmätok s anarchistickými črtami a svoje miesto si v novom kapitalizme museli nájsť aj umelci.

Zrod bieloruského kultúrneho „partizána“

Prvotný elán však už v roku 1994 utlmila práve voľba Alexandra Lukašenka, ktorý dnes tak terorizuje svoje obyvateľstvo. Pod jeho vedením bol vypracovaný štátny „umelecký koncept“, ktorý sa zameriaval predovšetkým na bývalých sovietskych občanov, ich nostalgiu a divácke návyky. „V tej dobe ešte neexistoval žiadny tlak, žiadna cenzúra,“ vysvetľuje Artur Klinaŭ, „ale nikto „paralelnú kultúru“ ani nepodporoval. Bolo ťažké vôbec prežiť.“ A tak vznikol medzi otvoreným trhom a Lukašenkovou sovietsko-nostalgickou štátnou neoblomnosťou bieloruský „kultúrny partizán“.
 
Artur Klinaŭ, ktorý pomohol formovať tento koncept, objasňuje jeho ciele: „Je to ako žiť v priestore bez vzduchu a dokázať tam prežiť, pričom musíte vynaložiť veľa síl na to, aby ste tvorili a dokázali prekonať všetky obmedzenia. Bolo to príšerne nákladné a nie veľmi konkurencie schopné, ale vytvorilo to akési hrdinstvo, akýchsi kultúrnych hrdinov.“ Časom sa títo „hrdinskí kultúrni partizáni“ dostali aj k mladšiemu publiku, ktoré hľadalo nové možnosti pre alternatívne umenie. Vznikli vydavateľstvá ako Halijafy spisovateľa Zmiciera Višnioua, literárne zoskupenie BumBamLit a galérie „Ў“ und „OK16“.

„Útlak je teraz normálny stav“

„Ale teraz sme späť na nule,” hovorí Artur Klinaŭ a nielen on. Výtvarník Michail Gulin , ktorý sa zaoberá performačným umením, tiež uvádza: „Pre mňa je to pocit, ako keby sme boli zase na samom začiatku. Všetky kultúrne oblasti boli opäť zničené. V Minsku, v meste s dvoma miliónmi obyvateľov, neexistuje ani jedna galéria súčasného umenia.“ Napriek tomu, že sa Gulinove projekty často konajú na ulici alebo vonku, aj jeho sa dotýkajú obmedzenia slobodného priestoru. „To, čo bolo v roku 2008 ešte možné, bolo už v roku 2012 nemožné, a čo vtedy ešte ako-tak šlo, bolo už v roku 2015 zakázané,“ hovorí Gulin.
 
Keď sa v roku 2008 prechádzal so svojim performačným projektom Nie som žiadny partizán ulicami Minska v kostýme a s transparentom, dočkal sa len podráždených reakcií okoloidúceho publika. Keď ale v roku 2012 v rámci projektu o umení vo verejnom priestore v spolupráci s Goetheho inštitútom v Minsku v meste postavil ružové a žlté kocky v rôznych konšteláciách s názvom Osobný monument, bol aj s ľuďmi, čo mu pri inštalácii pomáhali, na centrálnom Októbrovom námestí zatknutý. Od veľkých demonštrácií v rokoch 2006 a 2010 je toto miesto symbolom obnoveného odporu proti Lukašenkovi. Michail Gulin bol nakoniec oslobodený. Odkaz bol však jasný: verejný priestor okupuje štát. „Najjednoduchším a najbezpečnejším priestorom je v súčasnosti internet, pokiaľ ho nevypnú.“ Každý, kto chce robiť umenie, kritické k režimu, musí ísť do anonymity. „Toto dištancovanie sa od seba samého je pre umelca dramatické. Útlak je teraz normálny stav.” Umelci zatiaľ ešte nedokážu reflektovať tento stav, iba reagovať. Jedna vec je však podľa Michaila Gulina už teraz viditeľná: „Jazyk umenia sa mení“.

„Realita sa nepodriaďuje“

Goetheho inštitút v Minsku ponúkol aj Antonine Slobodčikovej dôležitý priestor, kde mohla tvoriť a vystavovať svoje inštalácie. Pri výstavnom projekte Litera v roku 2010 sa jej v inštalácii Es ist da po prvýkrát podarilo vycítiť vlastný štýl. V lete 2020 navrhla pravdepodobne najznámejší symbol protestov: gesto srdca, päsť a víťazstvo trojčlenného tímu okolo prezidentskej kandidátky Sviatlany Cichanovskej. Na jar 2021 však tento symbol na veľkej výstave bieloruského protestného umenia v Kyjeve zničila. Týmto spôsobom chce spracovať zážitky a dojmy: „Nie som naivná, viem, kde žijem.“ Už dlho si nerobí žiadne ilúzie, ale teraz musí žiť s tým, že minulé leto mohla predsalen opäť snívať. „Je to sklamanie a zároveň láska, rozpustenie nádeje,” hovorí zamyslene Slobodčikova. „Realita sa ti však nepodriaďuje.“

V lete 2020 navrhla Antonina Slobodčikova pravdepodobne najznámejší symbol protestov: gesto srdca, päsť a víťazstvo trojčlenného tímu okolo prezidentskej kandidátky Sviatlany Cichanovskej. | © Antonina Slobodčikova Z rozprávania umelcov cítiť ťaživú únavu. „Ak opakovane bodáte do jednej časti tela, nakoniec vám znecitlivie,” hovorí Slobodčikova o svojom „ zombie - stave“. „Partizáni“ bieloruskej kultúry sa musia opäť schovať a vytrvať. Artur Klinaŭ dúfa, že o rok uvidíme jasnejšie, čo bude, teraz sú možné iba literárne prognózy: „Namiesto kafkovskej katastrofy ako v 90. rokoch teraz zažívame ostrú šokovú terapiu,“ hovorí Klinaŭ. „Takto sa nedá dlho žiť. Buď sa čoskoro niečo stane alebo sa to skončí večným utrpením.“

srpen 2021