Jazykové obrazy zo sveta zvierat  Krkavčia matka

V živočíšnom svete neexistujú dobrí ani zlí rodičia, a predsa sa v nemeckom jazyku ustálil výraz „krkavčia matka“, ktorý odsudzuje ženy ako zlé matky. Elisabeth Wellershaus objasňuje lingvistické obrazy, v ktorých rodičia symbolizujú eurocentrické myslenie.

Po mesiacoch lockdownu, homeofficu a homeschoolingu mi priatelia a známi rozprávajú o tom, ako znova objavili miestnu faunu. Hovoria, koľko sa toho počas dlhých dní bez kontaktu s ľuďmi naučili o vtákoch, ktoré pozorovali v parku, na balkóne alebo pred oknom. Holuby, sýkorky, trilkujúce drozdy, hlasno škriekajúce straky. Ale je úplne jedno, ako intenzívne sa človek zaoberá zvieratami: niektoré mýty z vtáčieho sveta pretrvávajú stále veľmi húževnato. Jedným z nich je aj zaujímavé nedorozumenie. Hovorí sa, že krkavčie matky sú zlí rodičia. A jazykový obraz, ktorý sa z toho v našej patriarchálnej spoločnosti vyvinul, tak dodnes pomenováva ženy, ktoré sa údajne dostatočne nestarajú o svoje deti. Mladé krkavce opúšťajú hniezdo skoro – to je pravda. Ale nie preto, že by ich matky bezcitne vyhodili. Krkavčie matky sa dokonca naďalej starajú o svoje potomstvo, aj keď už opustilo hniezdo. Chránia mladé vtáky, pritom im však nechávajú priestor, aby si vyskúšali a preskúmali svoje okolie. Okrem toho zaujíma krkavčiu matku aj rovnosť: spolu so svojim vtáčím partnerom zabezpečuje, aby mláďatá živili obaja rodičia.

Fakt, že je čierna vtáčia samička nesprávne pochopená, je jedna vec. No ani v iných prípadoch nie je postava matky vykreslená vždy dobre. Krkavčia matka, zlá macocha, bordelmama. Obzvlášť neaktuálne sa mi zdajú slová, v ktorých rodičia slúžia ako symbolické postavy na udržanie paternalistického pohľadu na svet. Ako napríklad v zastaranom výraze materská krajina, ktorý opisuje perfídne štruktúry koloniálnej nadvlády.

Môj otec sa narodil a vyrastal na ostrove Bioko v Rovníkovej Guinei. Chodil do jezuitskej školy, má kresťanské krstné meno a španielsku hymnu spieval vždy, keď prišiel na návštevu nejaký člen koloniálnej vlády, aby sa poinformoval o stave vzdelávania a pokroku svojich kolonizovaných „chránencov“. Keď Rovníková Guinea získala v roku 1968 nezávislosť, žil už v takzvanej „materskej krajine“ - Španielsku. Diskusie o tom, či miesto, kde strávil detstvo, bolo „pripravené“ odtrhnúť sa od európskej supermatky a vládnuť samostatne, vnímal už len z diaľky.

Keď už aj španielskej vláde bolo jasné, že ich čas v strednej Afrike sa končí, prešla na koncept „krkavčej matky“: elegantne sa stiahla a snažila sa ťahať nitky z úzadia. No to, čo bol medzi krkavcami miliónmi rokov vyskúšaný a osvedčený proces, totálne stroskotalo hneď, ako sa moci ujal prvý guinejský prezident po nezávislosti. Počas vlády Francisca Macíasa Nguemu bolo zavraždených niekoľko ľudí z etnickej skupiny Bubi, do ktorej patrí aj moja rodina. Kritici režimu utiekli do Európy, iných zatkli alebo dokonca zabili. Aj Španieli húfne opúšťali krajinu po tom, čo prezident podnecoval protišpanielske nálady a presadil odsun španielskej Guardie Civil. Materská krajina bola nútená stiahnuť sa na svoj vlastný kontinent.

Aj v súčasnom svete má matka v národných kontextoch zavše komplikovanú úlohu. Nemyslím vecný, pragmatický typ Angely Merkelovej, ktorá ako „mama“ vytvorila režim akejsi latentnej závislosti, pretože bez nej nič nefunguje. Mám na mysli skôr typ, ktorý si kladie nároky: materinskú reč, ktorá očakáva, že jedina ona má rozhodujúce slovo, aj keď viacjazyčná rozmanitosť je už dlho spoločenskou realitou.

Či už materinský jazyk alebo otčina – takéto a podobné výrazy už dávno narazili na svoje hranice. A ak chceme zostať v jazykových obrazoch, tak sa dá povedať, že tým vlastne obaja rodičia v našom medzinárodne prepojenom svete porušujú svoju „vyživovaciu povinnosť k deťom“.

Tak napríklad celkom konkrétne v prípade Michaela Samira Al Ayasha. Príbeh o tomto obyvateľovi Hamburgu preletel v roku 2008 nemeckými médiami. Al Ayash sa narodil 1. júla 1974 v Hamburgu a tam aj vyrastal. V roku 2002 cestoval po jednom pobyte v Iraku naspäť do Nemecka a chaos okolo štátnej príslušnosti začal. Väčšinu svojho života síce strávil v Nemecku, chodil tu do školy, socializoval sa tu, jeho matka bola Nemka. Do januára 1975 však platil zákon ešte z Nemeckého cisárstva, zákon o ríši a štátnej príslušnosti z roku 1913, ktorý stanovoval, že nemecká štátna príslušnosť môže byť zdedená iba po otcovi. A otec Al Ayasha bol Iračan. Po návrate do Nemecka mal byť mladý muž vyhostený do Bagdadu. Politici konali až na nátlak médií. Spolkové ministerstvo vnútra však zamietlo návrh na zmenu zákona o štátnej príslušnosti ako „nepotrebný“, aj keď boli podobne zasiahnuté ďalšie tisíce ľudí. Pre Al Ayasha len polovičaté riešenie: po viacerých žiadostiach o azyl mu bol azyl nakoniec udelený. Aj ja som sa v roku 1974 narodila v Hamburgu a vyrastala som tam. A keby moja matka nebola v mojom rodnom liste uvedená ako jediný rodič, nebol by môj nemecký pas, s ktorým cestujem už desaťročia, a moja identita čiernej Nemky samozrejmosťou.

„Vnímate samu seba ako Afričanku?“, túto otázku dostáva pravidelne britsko-rodézska spisovateľka Alexandra Fuller na jej literárnych čítaniach. Väčšinou odpovedá, a tak píše aj vo svojej knihe Leaving Before the Rains Come, vtipnou vetou o biogeografických nehodách. Je dcérou bielych osadníkov, ktorí v občianskej vojne v bývalej Rodézii bojovali na britskej strane.

Raz pri jednom čítaní zvažovala, že odcituje bývalého prezidenta Juhoafrickej republiky Thaba Mbekiho. Vo svojom slávnom prejave „I am an African“ hovorí o tom, že človek môže byť na tom istom mieste cudzincom i našincom. Ale nakoniec to nechala tak, keďže jej vzťah ku kontinentu ako bielej Afričanky zostáva v zmiešanej situácii vlastnej koloniálnej minulosti a poznačenej súčasnosti komplikovanejší. Na rozdiel od Al Ayasha, ktorý ako „Man of Colour“ musel bojovať za svoju právnu príslušnosť, v jej prípade ide „iba“ o subjektívnu príslušnosť. A predsa obe biografie opisujú, aký komplikovaný a krehký je vlastne „Belonging – koncept”.

Možno by pomohlo, keby si krkavčia matka namiesto „matky národa“ našla cestu k transnacionálnemu mysleniu. Ako akási symbolická podpora a pripomienka toho, že pevné hranice nevytvárajú žiadny pocit príslušnosti. Pocity príslušnosti sa už dávno vyvinuli mimo národných konceptov a jednojazyčných kultúrnych modelov. Staré zaradenia už nefungujú a je načase, rozlúčiť sa s nimi.

září 2021