AI v literatúre  Boh je mŕtvy – staviame si stroj

Mnohé filmové trilery a kriminálky sa zaoberajú mocou a zneužitím umelej inteligencie. Aj literatúra sa však od čias klasickej moderny čoraz viac zaoberá konfliktmi medzi človekom a strojom.
 

Keď E. M. Forster zverejnil v roku 1909 svoju poviedku Stroj sa zastaví, nemohol tušiť, že o sto rokov neskôr to už nebude znieť tak absurdne. V jeho dystopickej vízii budúcnosti už na zemskom povrchu bez kyslíka nie je možný život. Ľudia žijú jednotlivo v malých plástoch pod zemou a sú zásobovaní akýmsi superpočítačom, ale sú tiež nepretržite monitorovaní a ovládaní. Deň čo deň sedia pred svojimi obrazovkami, komunikácia s ostatnými ľuďmi prebieha výlučne virtuálne a opustiť miestnosti nie je dovolené. Každý, kto sa vzbúri proti Stroju, je v tom najhoršom prípade potrestaný „stratou domova“ a ponechaný na povrchu Zeme bez dýchacej masky. Zatiaľ čo sa hlavná hrdinka Vashti Stroju vzdala bez váhania, jej syn Kuno sa proti diktatúre počítača búri. Odmieta uctievať umelo vytvorený konštrukt ako všemohúce božstvo a je presvedčený, že sa skôr či neskôr pokazí – s fatálnymi následkami pre ľudstvo.

Mŕtva hmota je oživená

Vzťah medzi ľuďmi a strojmi, ich hybridmi alebo úplne umelo vytvorenými ľuďmi bol vždy témou, ktorá fascinovala a inšpirovala filozofov a spisovateľov. Už v židovskej mystike sa napríklad objavuje Golem, človeku podobná bytosť z hliny, ktorá nie je schopná myslieť alebo hovoriť sama za seba, no zaryto plní príkazy. Podobne sa v stredoveku objavuje „homunkulus“, človiečik s démonickými črtami vypestovaný pomocou alchymistických postupov a znovu oživený v Goetheho dráme Faust II publikovanej v roku 1832.
 
Aj Mary Shelleyová sa v knihe Frankenstein (1808) – mimochodom, Frankenstein nie je meno príšery, ale jej tvorcu – pohráva s myšlienkou, že možno stvoriť živú bytosť z mŕtvej hmoty. Frankensteinovi sa experiment podarí, ale nie je s výsledkom vôbec spokojný a netvora odvrhne. Postupom času si netvor vytvára svoju vlastnú, ochotnú a priateľskú osobnosť, ale pre svoj desivý vzhľad nie je nikde vítaný. Keď konečne po dlhom hľadaní Frankensteina nájde, požiada ho o stvárnenie ženy. Ten spočiatku súhlasí, ale druhú kreatúru kvôli etickým pochybnostiam napokon zničí; teraz však vidí, že je vydaný napospas bezuzdnému hnevu bytosti, ktorú vytvoril. Shelleyovej hororový román je zmesou fantázií o technickom pokroku, ako aj náboženských, morálnych a etických otázok. Smie človek zasahovať do Božieho stvorenia, môže sa prípadne postaviť s Bohom na jednu úroveň tým, že sa mu pokúsi vyrovnať?
 
Etické obavy sú aj v poviedke Oskara Panizza Továreň na človeka (1890) to, čo v rozprávačovi vyvoláva najväčšie rozhorčenie. Pri hľadaní nocľahu sa dostane do veľkého tajomného domu, ktorý mu priateľský majiteľ predstaví ako „továreň na človeka“, a pozve ho na prehliadku. Návštevník s hrôzou reaguje na triezvo prezentované opisy toho, aký veľký dopyt je po tu vyrobených ľuďoch, ako vôbec nestarnú a sú nenároční na údržbu.
Ani Olimpia, do ktorej sa zaľúbi Nathanael v rozprávkovom príbehu Pieskový muž od E. T. A. Hoffmanna (1816), nie je schopná samostatného myslenia. Je to mechanicky vyrobená drevená bábika, ktorá je mätúco podobná skutočnej žene, no vždy odpovedá len „Ach, ach“. Nathanael to spočiatku považuje za koketnosť plachej ženy, vďaka čomu sa neskôr stane terčom výsmechu celého mesta.

„Človek je úbohý výtvor“

Literatúra, ktorá sa zaoberá umelo vytvorenými ľuďmi, často odráža aktuálny stav techniky a vedy v čase svojho vzniku. Žánrová literatúra – najmä sci-fi a trilery – sa rada nechá strhnúť k myšlienkovým hrám o hyperinteligentných počítačoch. Niekedy i s humorom – kto by sa napríklad nepousmial pri pomyslení na Deep Thought, superpočítač z diela Stopárov sprievodca galaxiou (1979) od Douglasa Adamsa, vyvinutý mimozemskou kultúrou, ktorý na „základnú otázku života, vesmíru a všetkého ostatného“ odpovie po 7,5 miliardy rokov číslom 42 a na nechápavé pohľady ľudí odpovedá, že je to ich chyba, keď tak nepresne položili otázku.
 
Golem je v tomto prípade oveľa menej vtipný. V knihe GOLEM XIV (1981) nadviazal Stanislaw Lem na mystickú postavu stredoveku, ale skrýva sa za ňou počítač, ktorého meno je skratka názvu „General Operator, Longrange, Ethically stabilized, Multimodelling“. Golem má svoj vlastný rozum a dokáže myslieť, čo využíva na to, aby ľuďom robil dlhé prednášky o chybách ich vývoja: „Z hľadiska vyspelej technológie je človek úbohé dielo.“
 
Podobne kriticky to vidí mnoho androidov, ktoré sú v literatúre stvárnené ako živé. V  presvedčivej knižnej novinke Emmy Braslavskej (2019) Noc bola bledá, svetlá blikali sa otravné hľadanie partnera v Berlíne, hlavnom meste single ľudí, vďaka robotovi „Hubotovi“, ktorý sa ponáša na človeka, stáva zbytočným. Ak nemáte chuť osobne sa zaoberať milostnými záležitosťami, môžete si jednoducho dať vyrobiť robota na mieru. Či homosexuálny, alebo heterosexuálny, so sklonom k fetišizmu, monogamný, alebo polyamorálny vzťah: všetko je možné. Keďže sa však androidy dajú použiť len na upratovanie v domácnosti a sexuálne uspokojenie a nemôžu pociťovať žiadne emócie, osamelosť v meste sa stále zvyšuje. A spolu s ňou aj miera samovrážd. Aby mesto nemuselo všetko platiť samo, vyvinie „Robertu“, ktorá má vyhľadať pozostalých a presvedčiť ich, aby uhradili náklady na pohreb. Kvôli svojej neempatickej povahe naráža Hubot pri svojich ľudských kolegoch na silný odpor.
 
V priebehu času si Roberta vypestuje čoraz výraznejšie sebavedomie a túžbu stať sa „skutočnou“ ženou: Robertin pohľad zvonku na správanie ľudí, najmä na rodovú nerovnosť, je kritický a obnažujúci.

Mohla by umelá inteligencia ovládnuť svet?

Zatiaľ čo Emma Braslavsky umiestnila svoj príbeh do blízkej budúcnosti, Ian McEwan načrtáva v knihe Stroje ako ja (2019) alternatívnu minulosť. Je rok 1982, začala sa práve vojna o Falklandy, internet a smartfóny sú už na svete. Charlie si zo svojho dedičstva kúpi androida. „Adam“ je jedným z dvanástich prototypov – ženský náprotivok sa, samozrejme, volá „Eva“ – , má trvanlivosť 20 rokov a vyzerá ako temperamentný južan: Spolu so susedou Mirandou rozhoduje, aké charakterové vlastnosti by Adam mal mať, čo sa vlastne rovná aktu splodenia a robí z nich životných partnerov. To, že Adam, ktorý je napojený na všetky databázy na svete, neskôr odhalí tajomstvo z Mirandinej minulosti a vystaví tak vzťah skúške, už patrí k nástrahám modernej techniky.
 
V čom sa ešte vôbec líši človek od stroja, ktorý vie samostatne myslieť? Dokážeme niekedy naučiť počítače nielen konať na základe ľudského rozumu, ale aj rozvíjať vlastné povahové vlastnosti alebo prežívať a vyjadrovať pocity? A mohla by umelá inteligencia skutočne ovládnuť svet? To by bol nový materiál pre strhujúci triler.

listopad 2020