Vyliečiť sa z anorexie  „Moja hodnota nie je nalepená na diagnózu“

Poruchy príjmu potravy sú tretím najčastejším zdravotným problémom u adolescentných dievčat i chlapcov. Okrem toho predstavujú duševnú poruchu s najvyššou úmrtnosťou – približne 4 až 20 percent pacientiek a pacientov na ňu zomiera. Čo sa odohráva v mysli jedinca, ktorý trpí anorexiou, bulímiou, alebo záchvatovým prejedaním? Dvadsaťročná Valentína Sedileková svoj boj s anorexiou vyhrala. Dnes pomáha iným.

Vľúdna, milá, vnímavá a nápomocná – jednoducho dobrá kamarátka. Veríte jej, pretože vás chápe a pozná. „A to je tá kľúčová vec – že rozumie. Má plno pochopenia, vie, prečo sa trápiš, dokonca ti ešte aj ponúka riešenia – aká zlatá baba,“ s humorom opisuje závažnú duševnú chorobu Valentína Sedileková a ukazuje mi, ako si ju predstavuje zosobnenú.

Nenápadná diagnóza

Anorexia je spočiatku nenápadná. Jedinec ju vnútorne prežíva a tají. U Vavi, ako ju oslovujú priatelia, sa začala prejavovať, keď mala osem rokov. „Uvažovala som o sebe – bože, som hlúpa, tučná, nič neznamenám, aká som biedna. A k tomu všetkému mám veľké bruško, a keby som si ho zakryla, tak sa cítim lepšie,“ začína príbeh svojej diagnózy Valentína. Takéto myšlienky jej zaberali približne 40 percent dňa. Potraviny rozdeľovala na dobré a zlé. Mala výčitky po jedle a nadmerne sa analyzovala. Postupom rokov sa z veselého a komunikatívneho dievčatka následkom choroby stala tichou a ustráchanou. Prestala ju baviť výkonnostná atletika, ktorej sa venovala. Stredobodom jej myslenia sa stalo jedlo a chudnutie. Nenávisť voči sebe striedalo varenie, pečenie a počítanie kalórií. Menilo sa jej správanie. „Anorexia je ako vnútorný tyran, ktorý manipuluje. Hovorí ti, že kamaráti nemajú význam, nepotrebuješ ich, chcú ti zle. Oberá ťa to o nich. Len si spomeň, keď si bola naposledy veľmi hladná. Aká si bola? A teraz si predstav, že v takomto stave si nonstop,“ opisuje Vavi obdobie, keď u nej anorexia začala preberať kontrolu nad dňami.
 
Väčšina myšlienok smerovala k tomu, že je nemožná, tučná a nič neznamená, ale... keby schudla, cítila by sa lepšie a zároveň by niečo znamenala.

A práve vlastná hodnota je kľúčom k pochopeniu toho, čo sa odohráva v mysli osoby s PPP. „Nejde o vytúženú postavu, ale o vlastnú sebahodnotu, ktorú si prepojíš s extrémnou štíhlosťou,“ zdôrazňuje Vavi a esenciu toho ilustruje na príklade: „Jedno dievča na klinike bolo veľmi vážny prípad mentálnej anorexie. Lenže ona sa nikdy nevidela v zrkadle. Bola slepá. Ona sa tak vnímala,“ hovorí Valentína. Podľa nej je najväčším krížom anorexie to, že osoba môže byť akokoľvek chudá – nikdy nevyhrá. Nikdy nebude spokojná či šťastná.
 
Mentálna anorexia je podobná schizofrénii. Dokáže človeka dostať do stavu psychózy, sprevádza ho paranoja a strata predstavy o svete navôkol. „Verila som, že mi rodičia chcú ublížiť, chcú, aby som bola tučná,“ opisuje Vavi. Uvedomovala si, že svojím správaním zraňuje rodičov, čo ju frustrovalo ešte viac.
 

Terapia a láska

Vtedy prišiel pokus o samovraždu – ako jediné možné a najrozumnejšie riešenie. Bol to silný moment bezmocnosti. „Tam mi prvýkrát napadlo, že ono to už vlastne horšie byť nemôže. A pripustila som, že keď to nevyšlo, je tu plán B. Môžem zabojovať,“ spomína na najťažšie obdobie Valentína.
Zachránila ju odborná pomoc v kombinácii s láskou. „Fakt si myslím, že láska lieči. Cítila som, že mama napriek všetkému bojovala o môj život. Keď bolo zle, prišla, objala ma, túlila ma a niečo mi šepkala,“ vraví Valentína.
 
Terapie sú podľa nej najkľúčovejšie, aj keď sama priznáva, že žiadna terapia neponúka zaručený spôsob, ako sa vyliečiť. „Je to skôr vec vnútorného prežívania, ktoré je pri osobách s PPP kľúčom k pochopeniu a uzdraveniu,“ objasňuje. Priemerná liečba PPP, teda do momentu, kým sa jedinec stabilizuje, trvá 7 až 9 rokov, v závislosti od toho, v akej fáze sa choroba podchytí.
 
Rozhodnutie postaviť sa anorexii muselo byť pre Vavi silnejšie ako choroba samotná. Mala plnú podporu rodiny aj trénera z atletiky. Pre nich sa chcela vyliečiť, ale neskôr počas liečby prišiel moment, keď sa začala liečiť aj pre seba.

Silná motivácia

Vtedy prišla chuť žiť – nielen tá životná, ale aj projekt s rovnakým názvom. „Povedala som si, že sa vyliečim, aby som pomohla druhým,“ opisuje zrod projektu Chuť žiť jeho zakladateľka. Valentína s nápadom oslovila doktorku Martinu Paulinyovú z Národného ústavu duševných chorôb a Ivanu Kachútovú z Ligy za duševné zdravie a tak má projekt aj odborné zastrešenie. Jeho cieľom je šíriť povedomie o PPP a prevenciu, budovať linky pomoci a tlačiť na zlepšenie systému liečby tohto ochorenia na Slovensku. Na jeseň projekt oslávi tri roky a stále sa vyvíja.
Na fotografii je spolu s Valentínou psychiatrička Martina Paulinyová a blogerka a autorka Gabina Weissová, ktorá sa úspešne vyliečila z bulímie a anorexie. | Foto: © Tomáš Hrdlička „Ak sa čaká na vyšetrenie u psychiatra jeden až tri mesiace, fajn, našou úlohou je vytvoriť program, kde ľuďom pomôžeme stabilizovať ich stav, aby sa nezhoršoval, kým sa dostanú k odbornej pomoci,“ hovorí rozhodne Vavi o ich cieľoch. Predtým mali mailovú poradňu, ale ľudia sa ozývali najmä jej, chceli si volať a mať intenzívnejší kontakt. „Vážim si, že mi ľudia dôverujú, ale nie je reálne, aby som dávala podporu desiatim ľuďom týždenne. Nie je to potom efektívne a aj sama si chcem strážiť hranice. Tak mi napadlo, že by sme vytvorili online poradňu,“ hovorí zakladateľka. V tomto ich podporila Nadácia pre deti Slovenska.
 
Do budúcnosti chce vytvoriť prvú komplexnú poradňu pre ľudí s PPP. S tímom pracuje aj na mentoringovom programe, kde sa budú spájať osoby, ktoré tým už prešli. „Moja motivácia zostáva aj naďalej silná, pretože verím, že zdieľanie pomáha,“ vyslovuje rozhodne Valentína.
 
Neprekáža jej, že ju ľudia budú škatuľkovať ako tú anorektičku, čo mala reč na TEDxBratislava, vystupovala v médiách a napísala autobiografiu o anorexii? „Jasné, že mi to napadlo. Ale som ochotná vziať to riziko na seba. Ak si ma budú pamätať ako anorektičku, verím, že si to spoja s tým, že som spravila veľa vecí, aby som pomohla druhým a vytvorila niečo, čo má dosah. Na druhej strane, nechcem žiť svojou diagnózou. Myslím si, že som viac ako choroba. Moja hodnota nie je nalepená na tú diagnózu,“ hovorí 20-ročná žena.
 
Valentínin život sa aj teraz spája s tromi P. ich význam je však už iný – Práca, Projekt a Priatelia. „Verím, že PPP je len epizódou v živote a dá sa pokračovať za každých okolností,“ uzatvára Valentína Sedileková.
 

září 2020