Každodenný rasizmus  Detstvo. Rozpad

George Floyd zomrel v dôsledku násilného zatknutia v Minneapolise v máji 2020. Smrť tohto 46-ročného Afroameričana vyvolala po celom svete vlnu protestov, diskusií a úvah o policajnom násilí a rasizme. V tejto atmosfére, keď sa mi znova vynorili negatívne spomienky z detstva a dobehli ma skúsenosti dieťaťa rodičov nepochádzajúcich z Nemecka, vyšlo najavo nasledovné poznanie – moje utrpenie spôsobené rasistickým správaním bolo následkom celého radu faktorov, ktoré preň vytvárali priaznivé ovzdušie: skostnatené školské štruktúry, tichá akceptácia a ľahostajnosť okolia, strach. Behrang Samsami podáva autobiografickú správu.

Pri prvom náraze mi skoro praskla lebka. Som ako omámený. Spolužiak Andreas* a ja stojíme tesne pri sebe za dokorán otvorenými dverami miestnosti neďaleko našej triedy. Po druhom náraze si tisneme ruky a nohy k dverám, aby sme stlmili údery. Vzadu nie je veľa miesta, pretože stojíme chrbtom k stene. Bjarne* nás dohnal do kúta. Je o dva roky starší a o hlavu vyšší ako my. V školskom veku to vzbudzuje rešpekt – a smrteľný strach. Niekedy sám, inokedy so svojimi kumpánmi sa so smiechom rozbehne a vráža do našich dverí s nákupným košíkom. Netušíme, ako sa nákupný košík dostal na prvé poschodie do budovy školy.
 
Táto scéna sa odohrala pred viac ako tridsiatimi rokmi, ale vnútorné napätie, pocit bezmocnosti a vylúčenia ma sprevádzajú dodnes. Klasický prípad šikany? Áno, ale v mojom prípade to bolo viac. Na začiatku tretej triedy si Bjarne sadol do našej lavice ako nový spolužiak. Začína sa boj o prežitie, ktorý potrvá zvyšok základnej školy – celé dva roky. „Zasraný cudzinec,“ začujem ho šepkať, keď prešiel okolo mňa. Keď si triedny učiteľ uvedomí, že ma Bjarne provokuje, síce ho napomenie a na jeho inak kamennej tvári sa výnimočne mihne ustráchaný úsmev, to však bolo len raz. Keď Bjarne nie je pod dozorom, zvykne vyvádzať. Jeho náhly rev a zúrivosť, keď sa mu niečo nepáči, jeho chuť na tvrdú hru, ktorá rýchlo prekročí hranice sadizmu, jeho nepokoj a celkovo negatívnu energiu si náš triedny učiteľ nechce všimnúť, hoci všetky deti sú z Bjarneho vystresované. Doteraz si pamätám, že som o Bjarnem raz alebo dvakrát hovoril s naším triednym učiteľom – keď Bjarne odišiel na niekoľko týždňov na liečenie. Bola to krátka fáza, keď sa všetci mohli zhlboka nadýchnuť a atmosféra bola uvoľnenejšia – až kým sa Bjarne znova nevrátil.
 
Namiesto riešenia problémov nám triedny učiteľ radšej každú chvíľu zahral niečo na svojej trúbke. Pred očami mám aj matku jednej spolužiačky, ktorá sa raz zúrivo objavila v triede a učiteľovi vyčítala, že je mizerný. Aj keď iba neveriacky krútil hlavou, spolužiačku preradili do vedľajšej triedy. Dnes si myslím, že to bolo totálne zlyhanie triedneho učiteľa: ustrnutosť v rutine a každodennosti, nedostatok empatie a záujmu o deti, ktoré sú mu zverené, ťažkopádnosť a nezasahovanie. No aj učiteľka matematiky a hudobnej výchovy musela Bjarnemu pripadať ako vstupná brána na pokračovanie jeho psychického teroru a rasisticky motivovanej šikany. Nečudo, že som školu vnímal ako ústav na odkladanie a zanedbávanie, ako peklo na zemi, kde každý, kto nebol súčasťou nejakej partie, si musel dávať pozor, čo s ním bude.

Dohliadať a trestať

V tretej a štvrtej triede si s Andreasom pomáhame sami. Keď si nás začne všímať Bjarne, voľné priateľstvo medzi mnou a Andreasom sa zmení na osudové spojenectvo. Andreas pozná šikanovanie od prvého ročníka. Ešte teraz počujem, ako istá skupina dievčat vykrikuje, že Andreas má „mor“. So mnou to vyzerá inak. Zatiaľ neviem veľmi dobre po nemecky a držím sa v úzadí. Našiel som si kamaráta Roberta, s ktorým sa popoludní hrávam a stretávam. Ten však po druhej triede odíde zo školy.
 
Skutočnosť, že Bjarne si vybral za terč svojho teroru Andreasa a mňa, súvisí aj s tým, že nie sme veľmi sebavedomí a nemáme žiadne väzby na určitú skupinu. Okrem mňa máme v triede síce aj spolužiačky poľského a vietnamského pôvodu, ale Bjarne sa k nim neodvažuje priblížiť. Hoci je veľký, jeho odvaha stačí len na slabých. S Andreasom sa teda cez prestávky skrývame a na vyučovanie prichádzame neskoro. Triedny učiteľ potom usilovne zapisuje všetky naše meškania, ktoré si musíme odsedieť po škole. Ak nás Bjarne predsa len objaví, zgustne si na nás: niekedy musím jesť sneh alebo mi do očí sype čili. Inokedy sa na nás smie vybúriť aj ďalšia naša spolužiačka. Keď mi nadáva a strká do mňa natiahnutým ukazovákom, Bjarne tam stojí a núti ma to počúvať. Plačem a neviem, čo som urobil zle. Potom príde deň, keď už obťažovanie neznesiem. Odsadám si do lavice, ktorá je pri stene vedľa tabule. Neprekáža mi, že odtiaľ veľa toho nevidím. Moji rodičia telefonujú Bjarneho rodičom. Sťažujú sa, jeho rodičia sú však voči tomu hluchí. Na druhý deň sa Bjarne vyhráža, že bude so mnou amen, ak znova pípneme. Trasiem sa. Keď chcú moji rodičia osloviť nášho učiteľa, prosíkam ich, aby to nechali tak. Viem, že by som si to musel vyžrať. Väčšina spolužiakov mlčí. Možno chcú svoj pokoj a ticho a sú radi, že Bjarne neotravuje ich. Aj keď sa v týchto dvoch rokoch objavujú prvé priateľstvá, vzájomné návštevy a pozvania, len čo sa skončí vyučovanie, zdrhám preč.
 
Za tieto pomery bola spoluzodpovedná škola. Kontrolovalo sa dostatočne, či v triede prebieha všetko v poriadku, keď boli učitelia vyhorení a neprejavovali žiadny záujem? Je pravda, že deti boli občas posielané na liečenie. Popoludní prebiehali v areáli školy individuálne voľnočasové aktivity pre niektoré deti, ale to nestačilo. Problémov bolo veľa. Boli aj rodiny, nielen tá Bjarneho, ktoré sa javili problémové. Atmosféru, v ktorej sme vyrastali, som pocítil aj po páde Berlínskeho múru, keď sa začalo šepkať, že aj my budeme mať nejakých spolužiakov z východu. Niektorí sa pohoršovali, že tu nechcú žiadnych dederónov. Keď potom do jednej z vedľajších tried prišiel jeden jediný chlapec, stíchli. Neskôr vypukla druhá vojna v Perzskom zálive a prišli za mnou spolužiaci, chodili okolo mňa ako mačka okolo horúcej kaše a nakoniec z nich vyliezlo, že sa so mnou už nemôžu hrať, pretože krstné meno môjho otca je rovnaké ako priezvisko irackého diktátora.

Takto som sa dostal medzi Nemcov

Keď som v roku 1987 nastúpil na základnú školu, žila moja rodina v Nemecku iba rok. Prijal som zo dňa na deň skutočnosť, že už nežijeme v Iráne, bez toho, aby som tomu rozumel. Nediskutovalo sa o tom – aspoň nie so mnou. Čo som si však všimol, bola moja vlastná inakosť v novom prostredí: s mojím materinským jazykom, azerbajdžanskou turečtinou, som sa nedostal ďaleko. Potom som sa pokúšal dohovárať rukami-nohami, čo bolo únavné a frustrujúce. Ani bežné zvyklosti sa nepodobali tým našim. Ľudia hovorili inak, jedli inak a vo svojom vystupovaní pôsobili väčšinou akosi tlmenejšie a vecnejšie. Nikto mi nevysvetlil, čo by som v škôlke a škole mal vlastne robiť. To všetko som nedokázal spracovať a občas som vyviedol nejaký „nezmysel“. Takže do nemeckej spoločnosti som vstúpil ako „nekvalifikovaný“ človek. Byť inakší bolelo, pretože ma to oddeľovalo od ostatných. Snažil som sa teda prispôsobiť. Pocit, že – aspoň v prostredí, v ktorom som sa pohyboval – je dôležité nepútať pozornosť, bol totiž stále prítomný. Že je lepšie byť neviditeľný, aby som neponúkal žiadnu zámienku na útoky. Zároveň som však nechápal, prečo je náš nenemecký pôvod zlý. V našom dome býval starší manželský pár. Bolo pre nich celkom prirodzené, že nám tykali a pred nosom zabuchli spoločné vchodové dvere vedúce na parkovisko. Keď to urobili prvýkrát, ostala moja mama bez slov a nahnevaná. Pri ďalšom stretnutí im vytrhla kľučku dverí z rúk tak, že obaja ostali stáť ako prikovaní.
 
Chlad, o ktorom som si myslel, že ho cítim u mnohých dospelých, sa prejavil aj u mojich rovesníkov. Videl som, ako sa niektorí priatelia z jedného dňa na druhý odo mňa bez akéhokoľvek vysvetlenia odvracajú. Takže sa vo mne zafixovalo, že nič nie je isté, na nič sa nemožno spoľahnúť a všetko sa stále mení. Bezpečie a radosť som nachádzal u svojich rodičov a na stretnutiach s iránskymi rodinami, ktoré sme spoznali aj prostredníctvom tety, ktorá žila v Nemecku už dlhšie. Možno preto, že boli ešte mladí, a tiež preto, že žili mimo svojich rodín a priateľov, sa ľudia často stretávali na piknikoch a oslavovali sviatky ako Newrooz, iránsky Nový rok.

Integrácia ako výzva

No aj v tomto zdanlivo bezpečnom priestore som zažil, s akou silou nové prostredie so všetkými svojimi požiadavkami dostihlo ľudí okolo nás. Niektoré rodiny sa presťahovali do USA a Kanady, iné sa vrátili do Iránu, pretože nezvládali život v Nemecku. Manželské páry sa po vstupe do krajiny rozviedli, pretože tu už neplatili konvencie, ktoré existovali v Iráne, a s nimi pominula aj povinnosť zostať spolu. Nerozpadali sa však len manželstvá: syn v rodine, ktorú sme poznali, zomrel na predávkovanie drogami. Jeho otec sa z toho nemohol spamätať, stal sa bezdomovcom a po čase tiež zomrel. Matka a mladšia dcéra sa presťahovali do Spojených štátov. Keď sa v Nemecku diskutuje o integrácii, nemal by sa podceňovať alebo znevažovať obrovský výkon ľudí, ktorí sem prichádzajú do pre nich celkom neznámeho sveta a ktorí si len pomaly zvykajú na jazyk a kultúru krajiny. Naopak, vždy by sa pritom malo myslieť na to, aké požiadavky tento transformačný proces na človeka kladie. Súčasná diskusia o rasizme by sa mala využiť na to, aby sme si ozrejmili, aké nebezpečenstvo spočíva v tichej akceptácii politických, sociálnych a kultúrnych problémov a nespravodlivosti, nech už sú štrukturálne, alebo nie. Ľahostajnosť vo vlastnom prostredí podporuje tých, ktorí chcú ľudí rozdeľovať, namiesto toho, aby zdôrazňovali, čo ich spája.
 
Mimochodom, krátko po skončení základnej školy som cestou domov náhodou narazil na Bjarneho. Zmocnila sa ma hrôza, pretože sa ku mne stále viac a viac približoval. V myšlienkach som už bol na úteku, no vypočul som si ho a prikývol bez toho, aby som si uvedomil, čo som vlastne počul: Ospravedlnil sa za to, čo sa stalo. Viackrát som ho už nevidel. Odišiel, ako sa vtedy hovorilo, na „špeciálnu školu“. Nášho triedneho učiteľa som stretol ešte niekoľkokrát, pretože moji rodičia bývali blízko školy, no neprihovoril som sa mu. Urobila to však moje mama, ktorá sa s ním náhodou stretla po rokoch, niekedy v čase mojej maturity. Keď zrazu pred ňou stál v obchode s oblečením, kde pracovala, nemohla si pomôcť a posťažovala sa mu. Vyčítala mu jeho ľahostajnosť na základnej škole. Len nedávno som od nej zistil, že vtedy síce nič nepovedal, ale že okamžite vedel, čo má moja mama na mysli, a zbledol. Pre mamu to bolo potvrdenie, že si vtedy predsa len všimol Bjarneho šikanu a rasovo motivované správanie – a nezasiahol.
 
* Mená sú zmenené.

září 2020