Kone Buče   Človek sa vie o seba postarať, ale kôň nie

Tréner Valerij Koreň zachránil počas okupácie Buče dvadsaťštyri koní z miestneho jazdeckého klubu. Toto nie je iba príbeh o niekoľkých zachránených koňoch. Je to tiež ilustrácia utrpenia a nádeje na lepšiu budúcnosť pre milióny zvierat a ich priateľov, ktorí v podmienkach vojny horúčkovito pokračujú v boji o vlastný život.

Pred vojnou bolo v Jazdeckom klube v Buči (KSK), ktorý sa nachádza štyridsať kilometrov od Kyjeva, ustajnených tridsaťdva koní. V prvých marcových dňoch sa klubu zmocnili vojaci ruskej armády. Pomohli im v tom rovinaté plochy vhodné na výsadok a ovládnutie letiska Hostomeľ vzdialeného dva kilometre vzdušnou čiarou. Ruskí vojaci obsadili jazdecký klub, premenili ho na takzvané zdravotné stredisko a kone vypustili.

Po opätovnom obsadení Buče začiatkom apríla majitelia klubu objavili na území stajne päť mŕtvych koní. Tri boli pravdepodobne zastrelené, ostatné zomreli od hladu, alebo na infarkt. Ďalšie dva sa nedokázali zotaviť ani po okupácii a jeden sa stratil. Keby nebolo Valerija Koreňa, trénera a jazdca KSK Buča, mŕtvych zvierat mohlo byť viac. Počas mesačnej okupácie Buče ruskou armádou každý deň riskoval svoj život pri hľadaní koní v okolitých dedinách. Nie je to romantický filmový obrázok, ale skutočný príbeh o ľudskej odvahe.

Valerij Koreň odmietol opustiť okupovanú Buču, kým nenájde svojho koňa Indyho. Svoj sľub dodržal. Teraz sú on a Indy spolu. | Foto: © privat | Facebook Waleriy Koren Na začiatku okupácie sa Valerij pokúšal vyjednávať s ruskými vojakmi o možnosti kŕmiť kone. Zvalili ho na zem a dali mu dve minúty na útek. Ale on sa na farmu aj tak snažil dostať každý deň. „Chodil som k Varšavke (medzinárodná cesta Kyjev – Varšava, kde sa nachádza mesto Buča. – red.), na ktorej hliadkovali Rusi. Len čo niekoho uvideli, okamžite začali strieľať zo samopalov. Raz mi guľka preletela desať centimetrov od hlavy,“ hovorí Valerij.

Rusi vypustili kone zo stajne 10. – 12. marca. Riaditeľ jazdeckého klubu Andrij Tolpyha hovorí, že kone sú spoločenské zvieratá a chcú sa zdržiavať čo najbližšie pri ľuďoch. Väčšina koní zostala v blízkosti farmy v Buči, zvyšok sa rozptýlil a hľadal potravu v susedných dedinách. Valerij ich tam chodil hľadať.

Riaditeľ Jazdeckého klubu Buča Andrij Tolpyha | Foto: © Halyna Ostapovec

Ľudia odišli, a kone zostali samé

Do konca marca našiel a odviedol dvadsaťštyri koní z tridsiatich dvoch, ktoré boli predtým ustajnené v bučanskom jazdeckom klube. Teraz sa pásli na dvore súkromného domu vo Vorzeli, ktorý pre nich uvoľnil manželský pár, ktorý ho vlastnil. Valerij kŕmil a napájal zvieratá každý deň, jedlo koňom nosili aj miestni.

Každý deň však chodil hľadať zvyšné kone. Keďže ľudia z okolitých dedín už Valerija poznali, akonáhle niekde uvideli zvieratá, okamžite ho o tom informovali. Dva kone sa mu podarilo odviesť priamo spred ruských tankov. Vojaci mu to dovolili.

„Načo im boli kone? Nie sú to práčky ani toalety. Videl som, ako Rusi zabíjali ľudí, no aj tak som každý deň hľadal kone. A vám by ich nebolo ľúto? Človek sa vie o seba postarať, ale kôň nie. Ľudia odišli, a ony zostali samé, bez ľudí by jednoducho zomreli. S koňmi som od svojich dvanástich rokov, sú to moje obľúbené zvieratá, preto som sa snažil zachrániť ich, a nie seba,“ hovorí Valerij.

Počas okupácie farmy sedemročného žrebca Sparka prichýlili obyvatelia susednej obce. Je jedným z tých, čo trpeli najmenej. | Foto: © Halyna Ostapovec Dvadsaťštyri koní zostalo vo Vorzeli až do konca okupácie. Začiatkom apríla previezli kone z Buče na rôzne konské farmy v Kyjevskej oblasti, aby sa tam rehabilitovali. Zotavovať sa začali po niekoľkých týždňoch. Ale bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa zotavia úplne. Niektorým sa to stále nedarí, svedčia o tom vystávajúce rebrá. No stav niekoľkých sa zlepšil natoľko, že sa už zúčastňujú súťaží.

„Kone sú dosť bojazlivé zvieratá a napriek svojej veľkosti sú veľmi citlivé. V prvých dňoch vojny prežili silný stres spôsobený hlasnými výbuchmi delostreleckých granátov a rakiet. Z tohto dôvodu výrazne schudli. Okrem toho nemali čo jesť. A bez jedla a vody nemôže kôň zostať dlhšie ako tri-štyri dni: v jeho tele sa začínajú nezvratné procesy, ktoré vedú k smrti,“ vysvetľuje Valerij Koriň.

Všetko bolo zamazané od krvi

Odvtedy ubehlo už takmer šesť mesiacov a okupáciu na farme teraz pripomínajú len obrovské krvavé škvrny na jednej zo stien. Sú to stopy po tunajšej „liečebni“.

„V každej izbe viseli transfúzne vrecká, pokúšali sa tu priviesť ranených k vedomiu. Po odchode Rusov tu bolo všetko zamazané od krvi, neuveriteľne nehygienické prostredie. Ani si neviem predstaviť, ako sa v takýchto podmienkach dalo liečiť“, – čuduje sa riaditeľ klubu.

Jazdecký klub sa prakticky vrátil k predvojnovému životu. Opäť sú tu ustajnené tri desiatky koní, každý deň prebieha výcvik, ktorý je naplánovaný na niekoľko dní dopredu. Opäť prichádzajú deti a majitelia koní, kŕmia ich, opatrujú a venujú sa jazdeckému výcviku. Plno je tu je najmä cez víkendy.
 
Ako napríklad trinásťročná Polina Hannoverská, ktorá každý druhý deň navštevuje svojho sedemročného žrebca Sparka. Spark bol tiež na okupovanom území a jeho majitelia niekoľko týždňov o jeho osude nič nevedeli. Informácie o ňom sa objavili až koncom marca, zviera našli vo vedľajšej obci, v Bude Babyneckej.

„Náš Spark trpel zo všetkých najmenej, pretože bol v rukách dobrých ľudí, ktorí sa o neho postarali. Preto nehladoval ako ostatné kone z bučanského jazdeckého  klubu. Po oslobodení sme ho odviezli na parkovisko v obci Kalynivka (Vasyľkyvskij okres v Kyjevskej oblasti, ktorý nebol okupovaný Rusmi - pozn. red.), a keď bol v Buči nastolený opäť poriadok, vrátili sme sa s ním späť domov. Tiež bývame v Buči, neďaleko jazdeckého klubu. Máme to naozaj blízko, čo je veľmi pohodlné,“ povedala Polina mama Oľga Hannoverská.
 
V súčasnosti majú kone z Buče veľa potravy, vody aj vitamínov. Mimochodom, keď sme už pri jedle, v klube nám povedali, že po oslobodení Buče švédsky dobrovoľník, ktorý sa dozvedel o tragédii bučanských koní, poslal zo Švédska do bučanského jazdeckého klubu pätnásť balíkov sena a liekov. Zostal už len jeden balík sena.

Pobyt jedného koňa stojí mesačne jeho majiteľa desaťtisíc hrivien. Pred vojnou to bolo o dve tisíc hrivien viac. „Nezarobíme takmer nič. Finančné prostriedky idú výlučne na chov koní a starostlivosť o ne,“ dodáva Tolpyha.

„Zabíjajú veľké množstvo zvierat len pre zábavu“

Stojí za zmienku, že počas vojny na Ukrajine došlo k obrovskému množstvu tragických incidentov so zvieratami. Je ťažké so sebou jednotlivé tragédie porovnávať, dodáva Oleksandr Todorčuk, šéf UAnimals, organizácie pre ochranu zvierat, ktorá sa pred vojnou zaoberala záchranou a ochranou zvierat bez domova. Po 24. februári začala zachraňovať aj zvieratá na okupovanom území.

Todorčuk uvádza len niekoľko príkladov tragédií, ktoré postihli zvieratá v dôsledku ruskej invázie. Na jasnohorodskej pštrosej farme zomrelo stopäťdesiat pštrosov, desiatky byvolov, baranov a lám. V Boroďanskom útulku prežilo zo štyristo osemdesiatich piatich psov a šteniatok len stopäťdesiat. Zvieratá strávili takmer tridsať dní bez jedla a vody. Jedna z najhorších situácií nastala v Feldmanovom ekoparku, jedinečnom multikomplexe so zvieratami a vtákmi neďaleko Charkova. Uhynulo tam viac ako sto zvierat, opice zomierali na infarkt od stresu spôsobeného hlasnými výbuchmi, povedal v rozhovore riaditeľ ekoparku Vitalij Iľčenko.

Oleksandr Todorčuk – šéf organizácia pre ochranu zvierat Oleksandr Todorčuk. | Foto: © privat | Facebook Oleksandr Todorčuk Oleksandr Todorčuk dodáva, že v súčasnosti nie je možné určiť presný počet mŕtvych zvierat. Podľa ministerstva agrárnej politiky uhynulo jeden milión hospodárskych zvierat. A to sa do toho nerátajú psy a mačky. S nimi je to minimálne o stotisíc zvierat viac.

„Sú to vysoké čísla. Rusko spáchalo na Ukrajine genocídu v plnom zmysle tohto slova. Nejde tu len o zabíjanie ľudí, ale aj o ekocídu – ničenie ekosystému a jeho obyvateľov. Hrozíme sa výletov na okupované územie. Situácia z Buče sa  opakujevšade: Rusi zabíjajú veľké množstvo zvierat len pre zábavu. Zvieratá zabíjajú priamo na dvore, strieľajú do nich ich, režú ich, križujú psov, odsekávajú im labky, vešajú sliepky dolu hlavou odsudzujúc ich na pomalú smrť,“ povedal Todorčuk.

Je presvedčený, že zvieratá zabité a mučené ruskými vojakmi nepredstavovali pre nikoho žiadnu hrozbu. Boli to hlavne malé psy a mačky. Dobrovoľníci sa preto domnievajú, že Rusi si cvičili na nich streľbu, vybíjali si na nich zlosť, alebo chceli jednoducho ukázať svoju silu miestnemu obyvateľstvu. Pozrite, môžeme zabiť každého.

október 2022