Na rakete, ktorá začiatkom apríla dopadla na ukrajinské mesto Kramatorsk, bolo napísané: za detej. Stalo sa to symbolom ruskej agresie namierenej aj voči tým najzraniteľnejším. Pomoc, ktorú im poskytneme napríklad aj na Slovensku, môže ovplyvniť jednotlivé životy aj celú generáciu.
Vojna ničí milióny ukrajinských životov a neberie pritom ohľad na nič, ani na vek. Príbehy detí, ktoré zostali vo vojnových oblastiach, aj tých, ktoré utiekli zo svojich domovov a od svojich kamarátov, škôl a hračiek, sú o stratenom a smutnom detstve, ale zároveň aj o posttraumatickej stresovej poruche a kolektívnej traume, ktorú si do budúcnosti prenesie celá generácia.Ak sa im nedostane pomoci.
„Vojna má najväčší traumatický potenciál,“ hovorí psychologička Jana Vyskočil, ktorá sa venuje klientom s traumou a po akútnej stresovej udalosti. „Sú výskumy, ktoré ukazujú, že aj tretia generácia po holokauste prejavuje známky posttraumatickej stresovej poruchy bez toho, aby holokaust sama zažila.“ Zároveň však dodáva, že do hry vstupuje viacero faktorov a deti, ktoré zažili vojnu, sa z toho dokážu dostať.
Ak sa im dostane pomoci.
Rozlúčka s otcom
Už prvý mesiac po začiatku invázie bolo podľa dát UNICEF vysídlených 4,3 milióna detí, čo je viac ako polovica neplnoletej populácie Ukrajiny. Bol to jeden z najrýchlejších rozsiahlych presunov detí od druhej svetovej vojny a ešte stále sa neskončil. V júni už UNICEF hovoril o dvoch tretinách vnútorne alebo medzinárodne vysídlených detí, ktoré museli opustiť svoje domovy.„Zázrakom sa im podarilo dostať sa do evakuačného vlaku,“ písala mi ešte v marci bývalá suseda Jana, ktorá už od okupácie svojej rodnej dediny v Doneckej oblasti proruskými separaratistami žije v španielskej Barcelone. „Myslím moju sestru s jej dcérou a našu mamu. Muži zostali,“ dodala. Rozlúčili sa cez okno a vlak sa pohol. Takých výjavov sme vďaka práci fotografov svetových aj slovenských médií videli stovky. Spýtala som sa Jany, či si jej neter uvedomovala, že svojho otca už možno neuvidí. Nevedela odpovedať.
Podľa psychologičky Jany Vyskočil deti takéto lúčenie vnímajú veľmi intenzívne. „Niečo, čo bolo spojené, je fyzicky rozpojené,“ vysvetľuje. „Mnohé deti intenzívne sledujú správy a komunikujú s otcami, aby vedeli, kde sú, či sa im niečo nestalo. Deti chcú, aby otcovia boli súčasťou ich života. Mnohé deti, s ktorými som pracovala, mali otcov vojenských veliteľov a veľká časť pozornosti bola tam na Ukrajine s otcami, a nie tu, už v bezpečí.“
Koľko detí z Ukrajiny na Slovensko prišlo, nevieme presne. Podľa dát Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov prišlo takmer 80-tisíc utečencov, ale ich vek nepoznáme. „Je ťažké odhadnúť počty detí, lebo forma pomoci sa v mnohých prípadoch líši v čase i mieste,“ povedala hovorkyňa humanitárnej organizácie Človek v ohrození Simona Stískalová. Odhadom však poskytli pomoc asi trom stovkám detí.
Psychologička Jana Vyskočil: „Mnohé deti, s ktorými som pracovala, mali otcov vojenských veliteľov a veľká časť pozornosti bola tam na Ukrajine s otcami, a nie tu, už v bezpečí.“
| Foto: © Lucia Liščinská
Stres vnímajú cez rodičov
Detská nervová sústava sa podľa Jany Vyskočil reguluje podľa nervovej sústavy dospelých a deti v tejto situácii načítavajú pocity rodičov, aj keď im možno úplne nerozumejú. To si všimli aj v Človeku v ohrození. „Deti kopírujú svojich rodičov, prípadne relevantného dospelého, ktorý ich sprevádza. Ak to dospelý zvláda, deti nemávajú väčšie problémy. Ak však táto relevantná osoba sama prežíva enormný stres a nemá zdroje na vlastnú stabilizáciu, tak sa to odzrkadlí aj na dieťati,“ potvrdila Simona Stískalová.Menšie deti sa potom podľa Stískalovej často vrátia do nižšieho vývojového štádia, čo sa nazýva regres. Keď sa však rodinu podarí zastabilizovať, deti sa vrátia do vývojového štádia primeraného svojmu veku. Niektoré sú podľa nej tichšie, iné agresívnejšie, lebo sú v strese a hnevajú sa. Museli predsa opustiť svoj domov.
„Deti spracovávajú svoje zážitky cez hru. Hrávajú sa napríklad aj na vojnu a podobne, čím si vymýšľajú napríklad lepší koniec vojny. U tínedžerov je to tiež rôzne. Často sú prepojení na sociálnych sieťach a pomáha im, keď si vytvárajú vlastné skupiny priateľov. Pozerajú satelitné zábery miest, kde žili a kde kedysi stál ich dom. Všetci hľadajú im vlastnú a individuálnu formu spracovania ťažkých situácií,“ dodala.
Mnohé deti strávili niekoľko dní, týždňov, ak nie mesiacov v pivniciach, podzemných bunkroch alebo na staniciach metra v otrasných podmienkach bez poriadnej hygieny a stravy. Mnohé zažili náročnú cestu, išli s mamou peši. No aj keď išli vlakom alebo autom a v ruke mali sendvič, neznamená to, že strata celého doterajšieho života tak veľmi nebolí a nevyplaší. Preto je pocit bezpečia to prvé, čo potrebujú, keď prídu na Slovensko.
Potrebujú sa rozvíjať v normálnom prostredí
Stískalová nám rozpráva príbeh matky, ktorá prišla na Slovensko s dvoma deťmi: 11-ročným chlapcom a malým bábätkom. „Na internáte začali vznikať problémy medzi deťmi a jej 11-ročným synom, ktorý je autista. Deti ho považovali za agresívneho, báli sa ho, utekali pred ním a neprijali ho do kolektívu. Keďže chlapec z okolitého prostredia vnímal množstvo podnetov a ruchov, čo je na internáte alebo v detskom kútiku úplne normálne, rozrušovalo ho to a správal sa agresívne,“ opisuje.Vtedy sa pracovníčka Človeka v ohrození spojila s organizáciou a so školou špecializovanými na autistické deti. Chlapec začal chodiť do novej školy, absolvuje stretnutia, rehabilitácie. „Ráno chlapca do školy odvedie babka, mama má čas na bábätko a všetci vrátane babky sa týmto riešením upokojili. Postupne sa im podarilo nájsť aj súkromné ubytovanie a mohli odísť z internátu, čo bolo tiež veľmi dôležité,“ dodáva Stískalová.
Príbeh sa v rámci svojich nešťastných možností skončil šťastne vďaka pomoci, ktorú rodina na Slovensku dostala. Deti sa totiž potrebujú rozvíjať vo vhodných podmienkach a normálnom prostredí. To sú faktory, ktoré podľa psychologičky Jany Vyskočil vstupujú do hry. „Na Slovensku sa viacero organizácií snaží pracovať s utečencami a touto prácou sa podporuje prirodzené spracovanie traumatického materiálu, aby ho čo najlepšie telo spracovalo. Tiež je dôležité, ako sú tu prijatí, ako sú tu v bezpečí, či sa im pridáva alebo uberá z traumatizujúcich zážitkov,“ dodala.
Mať miestneho kamaráta je na nezaplatenie
Ideálne by podľa Vyskočil bolo, keby deti po príchode mali naplnené svoje potreby a nič im nechýbalo. Mali by byť začlenené do školy a mali by dostať možnosť študovať to, čo chceli doma. „Podpora v jazyku je tiež nevyhnutná, aby im toto všetko bolo umožnené. Treba tiež rešpektovať proces vyrovnávania sa s tým, čo zažili. Pochopiť lojalitu, ktorú majú k svojim príbuzným na Ukrajine, k svojej krajine, aj keď tu vojna nie je,“ dodala.
Simona Stískalová, hovorkyňa humanitárnej organizácie Človek v ohrození: „Je treba pochopiť lojalitu, ktorú majú deti k svojim príbuzným na Ukrajine, k svojej krajine, aj keď tu vojna nie je,“
| Foto: © privat
Práve pochopenie je to najdôležitejšie. Vyrovnanie sa s ťažkými situáciami je u detí rovnako individuálne ako u dospelých. Stískalová hovorí, že mali chlapca, ktorý sa odmietal učiť po slovensky. „Je potrebné pracovať aj s ľuďmi na škole, aby skúsili porozumieť týmto deťom ako deťom v strese, deťom vo víre neistoty, deťom, ktoré mali sny a niekedy sa ich kŕčovito držia,“ vysvetľuje.Pre niekoho totiž učiť sa po slovensky môže znamenať zavrhnutie myšlienky, že sa skoro vráti domov, čo podľa Stískalovej môže byť neznesiteľné pre dieťa, ktorého otec bojuje na fronte. Môže to vnímať až ako zradu otca.
Okrem pochopenia deti z Ukrajiny potrebujú aj ďalšie veci. Ako každé dieťa na svete. Stabilitu, rodinu, bezpečie. Stabilné bývanie, jasné pravidlá. Školu, vzdelávanie, dennú rutinu a zdravotnú starostlivosť. A tomu by podľa Stískalovej veľmi pomohlo, ak by mali niekoho, kto im ukáže, ako funguje život na Slovensku.
„Ľahšie tak porozumejú procesom a budú sa vedieť začleniť rýchlejšie a bez zbytočného strachu z neznáma. Všetci si so sebou nesieme svoje očakávania a strachy. Je to prirodzené. Určite nám však uľahčí život, ak vieme, ako funguje MHD, ako funguje škola, kedy sú prestávky, čo sa od detí očakáva a podobne. Mať miestneho kamaráta je na nezaplatenie. To vie asi každý, kto sa niekedy sťahoval do inej krajiny,“ povedala.
Dodala, že nie všetky deti z Ukrajiny, ktoré prišli na Slovensko, sú traumatizované. Prešli si podľa nej zvýšeným stresom, ale situáciu zdravo spracovali. A to najmä vďaka pomoci, ktorú dostali. Je to teraz aj na nás, tu na Slovensku, ako bude vyzerať budúcnosť Ukrajiny, pretože budúcnosť sú deti a my im môžeme pomôcť, aby hrozivé zážitky, ktoré sa už neodstanú a z ich vedomia nezmiznú, mohli aspoň čo najlepšie spracovať a žiť čo najplnohodnotnejší život.
srpen 2022