Štokholmský syndróm  Neprebádané Slovensko

Väčšina obyvateľov Slovenska si želá víťazstvo Ruska vo vojne proti Ukrajine. Ukazujú to výsledky prieskumu, ktorý na jeseň vzbudil veľkú pozornosť - aj na Ukrajine, kde je Slovensko  považované za angažovaného podporovateľa ukrajinských záujmov. Je to omyl? Ukrajinská novinárka Yuliya Bair žije v súčasnosti v Košiciach ako utečenec. Vo svojom článku sa delí o svoje subjektívne pozorovania.

Podľa OSN od začiatku invázie ruských okupačných síl Ukrajinu opustilo sedem miliónov ľudí. Z toho sa viac ako deväťdesiat tisíc ukrajinských migrantov zaregistrovalo na Slovensku. Slovensko ukrajinských občanov prijímalo a stále prijíma, pričom utečenci dostávajú všetku materiálnu pomoc, akú im táto malá a nie veľmi bohatá krajina môže poskytnúť. Slovensko patrí ku štátom, ktoré Ukrajincom pomáhajú najaktívnejšie, súčasná vláda jasne vyjadruje podporu Ukrajine a aj jej ju poskytuje. O žiadnych medzietnických konfliktoch či dokonca výraznejších akciách odporcov prijímania ukrajinských vojnových utečencov na Slovensku nebolo a nie je počuť.

O to prekvapujúcejšie boli výsledky prieskumu dvoch komerčných inštitúcií a dvoch ústavov SAV, z ktorého vyplynulo, že väčšina Slovákov chce vo vojne víťazstvo Ruska. Odkiaľ sa berie tento rozpor?

Zdroj: © Denník N Slovensko som spoznala práve vďaka vojne. Pred prekročením hraníc som o tejto krajine a živote v nej nevedela takmer nič. Vďaka tomu, že som žila v pohostinných slovenských rodinách a pracovala bok po boku so slovenskými dobrovoľníkmi, ktorí neúnavne pomáhajú ukrajinským utečencom, som pri zbieraní materiálov a písaní článkov o presídlených ukrajinských ženách pre jediný slovenský anglicko-jazyčný portál The Slovak Spectator, mohla absolvovať rýchlokurz slovenského jazyka, histórie, kultúry a mentality.
 
Bez predstierania hĺbkovej analýzy a prognózovania vyhliadok sa s vami podelím o niekoľko zo súkromných dojmov a dovolím si vysloviť niekoľko záverov.
 

Anna Kolesárová – varovanie pred tragédiou

Aby som nemusela všetko opisovať, uvádzam odkaz na článok vo Wikipédii publikovaný v pätnástich jazykoch, venovaný mladej Slovenke Anne Kolesárovej, ktorú počas druhej svetovej vojny zabil vojak Červenej armády.
 
Je to príbeh, ktorý sa opakoval mnohokrát, a možno sa práve teraz opakuje v pivniciach domov na Rusmi okupovanom ukrajinskom území, no ešte hroznejšie a krutejšie, ako boli pomerne „humánne“ výstrely do hlavy a hrudníka.

„Na konci druhej svetovej vojny, 22. novembra 1944, sa skončil život šestnásťročného dievčaťa, ktoré radšej prijalo smrť ako hriech“, takto sprostredkúva tragický príbeh slovenskej blahoslavenej nápis na stene slávneho (a magicky krásneho) košického Dómu sv. Alžbety. Pod portrétom Anny Kolesárovej sa nachádza viacero opisov jej cnostného života, ktoré z úst svedkov tragédie zaznamenal miestny farár. Nie je tam ani slovo o identite vraha, ani o podrobnostiach jej smrti. Len aby náhodou neurazili rusofilov?

Prezerám si stovky fotografií bezmenných krížov na jednom z masových hrobov v nedávno oslobodenom Izjume. Tragédia Anny Kolesárovej by veľmi dobre mohla byť príbehom jednej zo znásilnených, zmrzačených, zabitých a mučených ukrajinských dievčat. Tu sa však kladie dôraz na religiozitu obete, ktorá je pre miestnych obyvateľov oveľa dôležitejšia ako samotný príbeh - varovanie pred hrôzami okupácie zo strany apologétov ruského imperializmu.

Len pred štyrmi rokmi, v roku 2018, pápež František podpísal dekrét o mučeníctve Anny Kolesárovej. Krátko na to sa v Košiciach uskutočnil obrad jej blahorečenia. Hrob dievčaťa sa stal miestom náboženských stretnutí veriacej mládeže. Horliví slovenskí katolíci na ňu nezabúdajú. Vyhýbajú sa však tvoreniu historickej paralely so súčasnou vojnou na Ukrajine. Vyhýbajú sa podrobnostiam o mučeníckej smrti dievčaťa a porovnaniu s ukrajinskými obeťami moskovských katov.
 
Našťastie, slovenskí umelci a slovenská vláda sa o Buči nebáli rozprávať, ani robiť takéto paralely.
 

„Rusi vás všetkých zabijú!“

Zakričal na nás postarší slabo vidiaci pánko, ktorý ma poprosil, aby som mu prečítala dátum spotreby na jogurte. Vzápätí som sa po ukrajinsky prihovorila svojej päťročnej dcére. Hneď sa nás spýtal, či sme z Ukrajiny. Len čo sme to potvrdili, zasypala nás spŕška nadávok sprevádzaná roztrasenými švihmi palice.

Vraj nič nezvyčajné – starý komunista, ktorý si našiel príležitosť vykričať z plných pľúc svoj politický postoj. Tohto obyvateľa Slovenska však počulo menej uší a menej sŕdc ako slová slovenského premiéra Eduarda Hegera na stretnutí s ukrajinskou komunitou v Košiciach, ktorá sa uskutočnila iba niekoľko dní po výbuchu stareckej nenávisti: „Nepotrebujeme komunizmus. Potrebujeme demokraciu a slobodu. Teraz Ukrajinci robia to, čo sme my v roku 1968 nedokázali.“

„Rusi tu už boli - nič zlé nám neurobili a odišli“

To najzaujímavejšie je možné nechtiac počuť od náhodných ľudí – povedzme v MHD. V autobuse, ktorým som chodievala na „ubytovňu“, kde si miestna katolícka farnosť zobrala do opatery desiatky ukrajinských imigrantov a kde som plnila dobrovoľné povinnosti ako prekladateľka, sociálna pracovníčka a často jednoducho ako rodáčka, som si vypočula veľa zaujímavých rozhovorov. A keď sa rozhovory dotýkali Ukrajiny a vo mne začali vrieť emócie, zasahovala som do nich.

„Nikto nechce mier, ani NATO, ani Zelenskyj. A Slováci majú za to platiť. Nemali sme sa do toho vôbec miešať, nech si bojujú sami. Kvôli vojne je všetko drahšie.“ Ten cestujúci bol presvedčený o tom, že ak Ukrajinu „nechajú“ Rusku, ceny sa hneď vrátia na úroveň spred vojny a Slováci budú žiť šťastne až do smrti.

Na moju otázku, čo by robil, keby k nemu domov prišli okupanti, tvrdohlavo opakoval, že neprídu. A keby aj prišli, nič by sa nestalo: "Rusi tu už boli - nič zlé nám neurobili a odišli." Iní účastníci rozhovorov, cestujúci, ktorí predtým nadšene podporovali jeho volanie po znižovaní cien (úprimne povedané, nedávno sa len o trochu zvýšili), teraz mlčali. Možno spomínali na ruskú okupáciu. Alebo na to, čo im o nej rozprávali starší ľudia. A boli ticho.
 

„Váš ruský Mrázik“

Na školení o zlepšení vzdelávania ukrajinských detí na Slovensku sa najviac hovorilo o inklúzii. V jednom z cvičení mali tímy triediť kartičky s obrázkami rozprávkových hrdinov. S niektorými som sa zoznámila, až keď som bola v Košiciach (napr. s česko-slovenským Patom a Matom); postavy z disneyoviek sú, samozrejme, známe všade; boli tam však aj úplne neznáme postavičky. "Kto je to?" - pýtam sa svojej slovenskej kolegyne. „Ale veď to je váš ruský Mrázik.“ Koniec scény…

Nestať sa „ruštinárkou“

Asi stojí za vysvetlenie, prečo bola predchádzajúca scéna prerušená skôr, ako som mojej slovenskej kolegyni povedala, že  Mrázik a jemu podobní sú mi celkom cudzí.

V slovenských školách sa od čias pobytu krajiny v „socialistickom tábore“ vyučuje zo zotrvačnosti ruský jazyk, ktorý je akýmsi zárodkom priamo vedúcim ku konzumácii ruskej kultúry. Tu sa skrýva démon vynútenej lásky k Rusku. V relatívne malých Košiciach (majú len o tridsaťtisíc obyvateľov viac ako Bila Cerkva) je veľa ulíc pomenovaných po ruských mestách a spisovateľoch, ktorí tu nikdy neboli a väčšina z nich o existencii Košíc pravdepodobne nikdy nepočula. Na sovietskych pamätníkoch stále vidieť kosáky s kladivami.
Slovenská republika je členom EÚ už osemnásť rokov, no stala sa jej členom bez toho, aby prešla procesom dekomunizácie. Aspoň na základnej úrovni ovláda ruský jazyk veľa Slovákov, týka sa to rovnako mladých ako aj starých. Keď cudzí ľudia počuli, že hovoríme po ukrajinsky, snažili sa nás občas potešiť tým, že nás oslovovali po rusky. A boli prekvapení, že im moja dcéra nerozumela. Niektorí sa dokonca urazili, keď som ich požiadala, aby hovorili po slovensky. Chceli nám len úprimne prejaviť svoju náklonnosť.
  Niečo ma však urazilo neporovnateľne viac, ako náhodní rusofili svojimi nadávkami. Moje dobré kamarátky mi raz navrhli, aby som sa stala „ruštinárkou“. Teda učiteľkou ruštiny v slovenskej škole! Vo všeobecnosti sú to milé dievčatá, poznajú môj postoj, mali by ho chápať, ale nechápu.

Pochopili ho však ukrajinskí utečenci, s ktorými som pracovala. Nikto z tých, čo sa medzi sebou a so Slovákmi rozprávali po rusky, mi ani raz nepovedal, že nerozumie ukrajinčine. Pretože v skutočnosti jej všetci naši občania dobre rozumejú. Deti z Doneckej oblasti, ktoré so mnou strávili viac času na letných táboroch, nakoniec začali hovoriť po ukrajinsky. Ich mamy so mnou na oslavách spievali ukrajinské piesne, Dôchodcovia si podávali ruky a vraveli: „za správnu politiku“. A niekoľko študentov z rodín ukrajinských prisťahovalcov odmietlo navštevovať hodiny ruštiny na slovenskom gymnáziu.

Pri pohľade na mapu vidieť, že víťazstvo Ukrajiny si najviac želajú obyvatelia Bratislavského kraju. Oveľa viac ako obyvatelia v iných regiónoch. Na opačnom póle sa nachádzajú Nitriansky a Prešovský kraj. | Zdroj: © Denník N

Bez ilúzií

Na základe každodenných praktických skúseností mám pocit, že obrovské množstvo (možno väčšina) Slovákov pomáhalo a pomáha ukrajinským imigrantom. Objem praktickej pomoci je v porovnaní so zdrojmi, ktorými disponuje štát, kolosálny. Jasné vedomé  politické názory má však len zlomok populácie. Väčšina ľudí je zmätená. Boja sa zmeny. Väčšina pozná len život pod neustálym ideologickým a kultúrnym vplyvom Ruska: cez okupačnú minulosť, jazyk, toponymá až po sústavnú propagandu a agentov vplyvu v slovenskej tlači a politike. Áno, je veľa takých, ktorí sa naivne domnievajú, že ak ukrajinské územie „nechajú“ okupantom, svetová aj slovenská ekonomika sa zázračne vráti do predvojnového stavu. Práve odtiaľto sa berú výsledky prieskumov, ktoré želajú víťazstvo Moskve. Obete štokholmského syndrómu sa netreba pýtať, čo a ako máme robiť. Treba poraziť páchateľa, aby sme už viac neboli obeťou, ale príkladom pre ostatných.
  Nebudem zveličovať, ak poviem, že napriek niekoľkým antagonistickým epizódam, som sa úprimne do Slovenska zamilovala. Je do prívetivá, príjemná krajiny s peknými nepolitickými témami, ľuďmi, krásnymi architektonickými pamiatkami a úžasne malebnou prírodou (zachovalou a udržiavanou, na rozdiel od tej ukrajinskej); no zároveň sa o ňu bojím, je mi smutno z toho, že Slováci si neuvedomujú, aké nebezpečenstvo im hrozí od „ruského sveta“.


Zdroj: © Denník N

září 2022