Zvieratá a vojna  Príbeh utečenca kocúra Maxa

Príbeh utečenca kocúra Maxa Ilustrácia: © Tetiana Kostyk

V súčasnosti žijú tisíce ukrajinských zvierat spolu so svojimi majiteľmi ako utečenci v európskych krajinách. Čakajú na skorý návrat domov, alebo si zvykajú na nové miesto.

Domáce zvieratá sú ďalšou obeťou vojny Ruska proti Ukrajine a aj ony potrebujú pomoc medzinárodného spoločenstva, hovorí Irena Skakunová, hlavná manažérka ukrajinskej mimovládnej organizácie ZooPatrul UA, zaoberajúcej sa záchranou a evakuáciou zvierat, ktoré sa po začatí vojny ocitli v mimoriadne ťažkých podmienkach.

Podľa Skakunovej nie je presne známe, koľko zvierat sa momentálne nachádza v zahraničí, pretože v prvých dňoch ruskej agresie ľudia odchádzali hromadne za hranice bez akýchkoľvek dokladov o svojich štvornohých priateľoch.
 
Hoci zvieratá nevedia slovami opísať, ako sa cítia a aké je byť utečencom, ich príbehy sú veľmi silné. Z inej perspektívy ukazujú krutosť vojny, ktorú vedú ľudia. Jeden z nich je príbeh o kocúrovi Maxovi, ryšavej mainskej mývalej mačke.

Kocúr Max pred okupáciou vo svojom dome Kocúr Max pred okupáciou vo svojom dome | Foto: © zo súkromného archívu „Dobrý deň, volám sa Max"

Ruské jednotky ustupujúce koncom marca z mesta Buča v Kyjevskej oblasti vzali so sebou aj osemročného kocúra Maxa. Skončil v bieloruskom meste Rečyca, ktoré je od Buče vzdialené tristo kilometrov. Tam ho vo svojej záhrade našla miestna obyvateľka Marija, ktorej sa vďaka GPS lokátoru na krku zvieraťa podarilo nájsť kontakt na majiteľku, tridsaťštyriročnú Olenu Kukuruzku. Ako sa Max ocitol na Máriinom dvore nikto presne nevie. S najväčšou pravdepodobnosťou ušiel, alebo ho ruskí vojaci pustili v meste na slobodu.

Nech to bolo akokoľvek, isté je, že sa to skončilo šťastne,  Max sa vrátil k svojej rodine. Žiaľ, ešte nie domov do Buče, ale do hlavného mesta Českej republiky, Prahy, kam sa Olena presťahovala so synom na začiatku vojny a kde žije dodnes. Domov sa vrátia, až keď opravia dom, ktorý mesiac okupovali ruskí vojaci.
  Olena hovorí, že z domu odišla 24. februára, hneď v prvý deň ruskej invázie na Ukrajinu. Nevydržala ostreľovanie. Muž s kocúrom Maxom mali zostať doma. Nikto ani len netušil, že v ten istý deň prídu do Buče Rusi a obsadia mesto na celý mesiac. „Muž mal mňa a syna odviezť na medzinárodnú cestu Kyjev – Varšava. Zvyčajne to od nás trvá asi štyridsať minút. Ale 24. februára sme tam kvôli šialeným zápcham išli päť hodín. Keď sme tam konečne dorazili, bola už tma, Rusi medzitým obsadili Buču. Postavili zátarasy a nikto z miestnych sa nesmel vrátiť domov, iba odísť. Manžel teda išiel s nami a kocúr zostal doma sám. Mal zásobu jedla a vody na niekoľko dní. Dohliadnuť naňho mali susedia, ktorým sme pre každý prípad nechali kľúče od domu,“ povedala Olena.

Do nášho domu vtrhli ruskí vojaci a usadili sa v ňom. Bývali tam celý mesiac.“

Max mal na krku GPS lokátor v tvare Batmana, ktorý mu zachránil život a pomohol ho vrátiť k majiteľom. Olena kúpila obojok s GPS lokátorom minulý rok v máji na čerpacej stanici, keď sa jej rodina presťahovala do Buče. Doma napísali krátku správu, ktorú bolo možné prečítať naskenovaním QR kódu. Text bol nasledovný: „Dobrý deň, volám sa Max. Ak ma nájdete, zavolajte mojej pani, bojí sa o mňa."

„Susedia nám povedali, že 25. februára, v druhý deň vojny, do nášho domu vtrhli ruskí vojaci a usadili sa v ňom. Bývali tam celý mesiac, zriadili si tam sklad. Zanechali po sebe strašný neporiadok, všade ležal ostnatý drôt. Dokonca aj v detskej izbe,“ hovorí Olena.

Po oslobodení Buče začiatkom apríla začala Olena hľadať svojho kocúra na všetkých ukrajinských fórach na vyhľadávanie zvierat na Telegrame. Bez úspechu. Z času na čas jej zavolali alebo napísali podvodníci, ktorí vraj Maxa niekde videli a žiadali, aby im na účet poslala peniaze za jeho návrat. Až 18. apríla, presne osemnásť dní po ústupe Rusov z Kyjevskej oblasti, zavolal Olene na Viber niekto z neznámeho čísla. „Nezdvihla som, pretože som nepočula zvonenie. Neskôr som si prečítala správu: Som z Bieloruska, našla som vášho kocúra. Možno ste ho u nás stratili, alebo ho priniesli ruskí vojaci, ktorí pred pár týždňami prechádzali naším mestom.“

Screenshoty korešpondencie Oleny s dievčaťom z Bieloruska, ktoré našlo Maxa. Screenshoty korešpondencie Oleny s dievčaťom z Bieloruska, ktoré našlo Maxa. | Foto: © zo súkromného archívu Olena uverila, až keď dostala fotku Maxovho obojku. Bolo jasné, že je to pravda a že kocúr naozaj žije. Bieloruskí dobrovoľníci pomohli Olene s vyšetreniami u veterinára. Max mal záchvaty paniky, bol chudý a otrhaný, bál sa rôznych zvukov a cudzích ľudí. Zaočkovali ho, vyliečili a pripravili doklady na prevoz do zahraničia. Bieloruská študentka vzala Maxa do Varšavy a odtiaľ Olena do Prahy.

Nový domov v Prahe

„Max si zvykol za pár dní. Prvé dni po návrate mlčal. A je to predsa plemeno, ktoré „hovorí“. Potom sa pomaly začal dávať dokopy, prehrabávať skrine a moju kozmetickú tašku, teda robiť to, čo aj v Buči. Teraz sa už cíti dobre. Pribral dve kilá. Srsť mu dorastá, po príchode z Bieloruska sme ho dali ostrihať. Jeho príbeh sa skončil šťastne, no  bojím sa predstaviť, čo s ním robili ruskí vojaci. Ľahko ho mohol stretnúť osud nešťastných mačiek z Buče a Irpeňa, ktorým Rusi odrezali labky a nechali ich umrieť,“ dodala Olena. Naznačila, že ruskí vojaci mohli mačku ukradnúť s cieľom ďalšieho predaja. Max je naozaj dosť charizmatický a je to drahé plemeno. Pred ôsmimi rokmi ho kúpila za tisícpäťsto dolárov.

Ruskí vojaci mohli mačku ukradnúť s cieľom ďalšieho predaja.

Oleksandr Todorčuk, šéf organizácie na ochranu zvierat UAnimals, ktorá zachraňuje zvieratá na okupovanom aj oslobodenom území, hovorí, že okrem toho, že ruskí vojaci zabíjali a stále zabíjajú na Ukrajine zvieratá, ich odtiaľ aj vyvážajú. Okrem Maxa, mainskej mývalej mačky, odviezli z Mariupoľu aj psa pitbulla, ktorý bol v oceliarni Azovstal spolu s ukrajinskými obrancami počas bombardovania mesta ruskými lietadlami. Psa je vidieť na záberoch ukazujúcich ako Azovci vychádzajú z bunkra. V júni ukázali ruskí propagandisti iné zábery, vidieť na nich, ako pitbulla privádzajú čečenskému prezidentovi Ramzanovi Kadyrovovi.

 
Todorčuk dodáva, že na ich organizáciu sa často obracajú ľudia z rôznych častí sveta s prosbou o prijatie zvierat, obetí vojny. Proces prevozu jedného zvieraťa z Ukrajiny do zahraničia však zvyčajne trvá veľmi dlho, za ten čas môžu dobrovoľníci evakuovať dva útulky. Preto vo veci prevozu zvierat do zahraničia UAnimals kontaktuje cudzincov, ktorí chcú zachrániť ukrajinské zvieratá, s konkrétnymi útulkami na Ukrajine.

Todorčuk radí cudzincom, ktorí chcú adoptovať zviera z Ukrajiny, aby sa o takejto možnosti informovali v útulkoch pre zvieratá v mieste ich bydliska. Veď prepraviť dvadsať zvierat do zahraničia je oveľa jednoduchšie ako jedno. „Ak naozaj chcete zviera z Ukrajiny, mali by ste sa pripraviť na účasť pri jeho prevoze,“ hovorí Todorčuk.  „Vo vojnových podmienkach je pre nás dôležitá každá minúta a práca každého človeka. Ak sa budeme zaoberať len konkrétnym problémom, prídeme o možnosť zachrániť státisíce ďalších životov.“

Mohlo by vás zajímat

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.