Vojnoví invalidi  Ukrajina je dnes amputačné centrum

Na Ukrajine je viac ako desaťtisíc ľudí, ktorí podstúpili amputáciu. Počet ľudí, ktorí potrebujú umelú náhradu končatín, stále rastie. Zvyčajne si zranení sami vyberajú, kde si protézu dajú spraviť, či na Ukrajine alebo v zahraničí. Každý z nich má v tomto smere na výber. Zozbierali sme niekoľko príbehov, aby sme sa dozvedeli, aké to je stratiť časť tela vo vojne a naučiť sa žiť s protézou.

Vybrala som si protetika Ivana, lebo tak sa volá môj syn.

24. februára 2022 o 16:00 bola Olena Viter v práci v Ivankove, štyridsať kilometrov od bieloruských hraníc. O chvíľu neskôr jej zavolala manželova sestra, že má v záhrade ruské tanky. Olena, jej manžel Volodymyr a dvanásťročný syn Ivan zobrali, čo sa dalo, a odišli do dediny Rozvaživ v Kyjevskej oblasti, kde bývali jej rodičia. Toho istého dňa Rusi obsadili Ivankiv. V Rozvažove rodina ostala do 14. marca. Mali ísť do Malynu,  potom do Žytomyru, odkiaľ plánovali odviezť syna k dcére do Turecka cez Poľsko. Keď sa chystali odísť, do dvora vletela strela a vybuchla meter od Oleny. Syn Ivan zomrel okamžite, úlomok mu zasiahol srdca. Manžel odviezol Olenu do nemocnice v Ivankove. Okupanti ich pustili cez kontrolné stanovištia. Do Kyjeva sa ísť nedalo.
  V nemocnici v okupovanom Ivankove je museli amputovať ľavú nohu, pravú sa  napriek otvorenej zlomenine podarilo zachrániť, hoci najskôr hrozilo, že zostane bez dvoch končatín. Celkovo mala Olena v nohách viac ako päťdesiat úlomkov. V ivankivskej nemocnici ležala až do ústupu rusov. Potom ju previezli do Kyjevskej oblasti: „Boli tam dve chirurgické oddelenia. Ranení vojaci ležali aj na chodbách.“ Dva mesiace sa liečila v Kyjeve. Protézu jej mali spraviť na Ukrajine v rámci štátneho programu, ako „osobe žijúcej v bojovej zóne“.

Olena Viter si chce kúpiť pohyblivejšiu protézu, aby sa jej lepšie prechádzalo po dvore, ktorý je na svahu. | Foto: © Anna Luhovaya „Najprv musíte získať klasifikáciu druhu zdravotného postihnutia,“ hovorí. „Potom vám lekári vytvoria individuálny rehabilitačný program, vypíšu potvrdenie, že potrebujete protézu a špeciálny vozík. S tým idete na odbor sociálneho zabezpečenia obyvateľstva v mieste bydliska, kde elektronicky podáte žiadosť. Potom sa s vami skontaktujú organizácie zaoberajúce sa protetikou a vyrobia vám protézu hradenú z verejných zdrojov. Ozvali sa mi z viacerých organizácii. Dvaja protetici, jeden z Kyjeva, druhý z Žytomyru, dokonca za mnou prišli. Vybral som si protetika Ivana, lebo tak sa volá môj syn. Povedal, že len čo štát presunie financie, vyrobia mi protézu. Neviem, o akú sumu ide. Nevedela som ani, koľko to bude trvať. Potom mi hlavný lekár v ivankivskej nemocnice povedal, že mnohí ľudia sa odchádzajú oprotézovať do zahraničia cez ministerstvo zdravotníctva. Protézy vyrába firma Ottobock. Financovanie vraj preberá Nemecko. Pomyslela som si, že to bude kvalitná protéza, rozhodla som sa preto ísť do Nemecka. Odišli sme 18. augusta a o dva týždne nám volajú, že mám hotovú nohu na Ukrajine. Mala som vtedy cvičnú, plastovú. Tú mi spravili hneď.“ V Nemecku Olenu hospitalizovali v meste Bitterfeld-Wolfen. „Všetko tam bolo dobré, až na jednu vec, Nemci sa nikam neponáhľali. Dva týždne robili len analýzy.“ Na protetiku musela Olena v Nemecku čakať šesť mesiacov. Tvrdili, že treba počkať, kým sa kosť zrastie. A na to treba veľa ležať. „V nemocnici na Ukrajine mi hneď na druhý deň po operácii dali chodítko a kázali, aby som vstala a cvičila. Nemci sú v tomto veľmi opatrní: pohnúť nohou päťkrát v jednom smere, päťkrát v druhom, potom hore a dole. To je všetko. Až 22. decembra mi konečne oznámili: Rozhodli sme sa, že vám vyrobíme protézu! A dostala som ju až vo februári. Aby som bola úprimná, ľutovala som, že som tam vôbec šla. Stratila som veľa času. Myslela som si, že to zvládnem za mesiac-dva.“

„Všetci Ukrajinci, ktorí prídu do Nemecka, si musia vybaviť povolenie na pobyt,“ hovorí Olenin manžel Volodymyr. „Okamžite s ním dostanú poistenie. Olena musela čakať na rozhodnutie poisťovne do 22. decembra, až kým neprišiel list, že na protézu má vyčlenených jedenásťtisíc eur. Až potom prišli ľudia, ktorí sa naozaj zaoberajú protézami.“

Mechanickú protézu, ktorú vyrobila islandská firma Össur, prerábali Olene v Nemecku trikrát, nebola pohodlná. „Mám vlastné koleno, takže nepotrebujem bionickú protézu, ktorá sa ohýba pomocou senzorov. Je oveľa ťažšia. Existujú aj bionicky aktívne protézy, ale tie sú skôr na šport. Ja mám tú najjednoduchšiu. Protézy sa od seba líšia kvalitou a funkčnosťou. Priemerná protéza Össur Side by Side, ktorú by sme chceli, je lepšia, chodidlo nestojí len rovno, ale ohýba sa v závislosti od povrchu, po ktorom šliape.“

6. marca tohto roku odišla Olena z Nemecka k dcére do Turecka, kde dostala mesiac bezplatnej rehabilitácie. Opäť sa rozhodla prerobiť protézu, aby bola pohodlnejšia. Ale v Turecku už na vlastné náklady. „Nemôžem akceptovať, že je vojna a že nemám syna,“ priznáva. „Som žena. Môj outfit sú šaty a lodičky. Kedysi som športovala každý deň. Chodila som behávať na štadión s kamarátkou. Boli sme šťastní. Na protézu si nemôžem zvyknúť, bolí ma koleno, druhá noha mi opúcha. Nevydržím dlho stáť. Prešla som však už bez opory asi tristo metrov, ku kamarátke. V budúcnosti si chcem dať vyrobiť aktívnu mechanickú protézu. Budem pracovať, odkladať si peniaze, až kým si na ňu nezarobím. Štát ju nezaplatí, stojí príliš veľa. V Turecku mi ju dokážu vyrobiť za osem tisíc dolárov. Nie každý potrebuje bioniku. O tom rozhodujú špecialisti. Rozhoduje veľa dôležitých detailov. Všetko závisí od stavu konca končatiny.“ Vadyma Foxa, Kyjevčana z 53. samostatnej mechanizovanej brigády pomenovanej po kniežati Volodymyrovi Monomachovi, zranili 4. apríla tohto roku v obci Toneňke v Doneckej oblasti. Amputovali mu pravú ruku a ľavú nohu. Od vybratia stehov po operácii ubehol len mesiac, no v Národnom rehabilitačnom centre Unbroken („Nezlomní“) si už dal vyrobiť protetickú nohu. Zatiaľ má cvičnú protézu, trvalú by mal dostať o mesiac, keď sa mu sformuje pahýľ.

Vadym Fox vraví, že hneď ako dostal protézu, naučil sa s ňou chodiť. Bez pomoci špecialistov. Za deň už prejde aj dva kilometre. | Foto: © Serhiy Demchuk „14. júla odliali formu z pahýľa a povedali mi, že musím týždeň-dva počkať, ale o štyri dni mi už dali protézu. A dnes (21. júla - red.) som už na nej prešiel dva kilometre, - hovorí vojak. Treba chodiť. Protézu som nedostal na to, aby stála v skrini. V tomto centre nie je nejaký dlhý poradovník. Všetko závisí od stavu pahýľa. Rýchlo sa mi zahojil, ako psovi. Veľa chlapcov stále čaká, kým sa im konečne zahojí. Ruku si chcem oprotézovať v Kyjivskom Stecenkovom centre (Ortotech-Service HMBH). V rámci štátneho programu.“

V stredisku Nezlomní absolvuje rehabilitáciu aj dvadsaťjeden ročný bojovník 95. brigády Heorhiy Raskaley zo samostatnej výsadkovej útočnej brigády. Zranil ho 12. mája tohto roku. Heorhiya zo zákopu, ktorý zasiahol stodvadsať milimetrový projektil, vytiahol na chrbte zranený spolubojovník. Museli mu amputovať pravú ruku. Mal ťažké poranenie lebky a mozgu, časť tela mu ochrnula. Ale dosť rýchlo sa začal zotavovať a už chodí sám. Od ôsmej ráno do ôsmej večer sa zúčastňuje na cvičeniach s rehabilitačnými pracovníkmi.

„Môžete sa tu liečiť zadarmo štrnásť dní. Ak je prípad vážny, dvadsaťjeden dní,“ vysvetľuje Heorhiyova matka Maryna. „Potom pôjdeme do rehabilitačného centra v Irpeni, tam bývame. Neskôr sa sem môžeme znova vrátiť. Majú tu vynikajúcu rehabilitáciu. O chvíľu budeme mať sedenie s psychológom. Potom pôjdeme hrať futbal, Heorhiy musí trafiť loptu nohou a prinútiť ju dokotúľať sa do bránky. Aj keď nie vždy sa mu to podarí. To je cvičenie na obnovenie koordinácie. Chodíme do posilňovne, na arteterapiu, spolupracujeme s rôznymi lekármi. Zajtra idú na ryby, aby si psychicky oddýchli.“

Heorhiy Raskaley s matkou Marynou. | Foto: © Serhiy Demchuk Heorhiyov pahýľ ešte nie je pripravený na protetiku. Špecialisti zatiaľ netestovali, či bude potrebovať bionickú protézu. „Hovorí sa, že na Ukrajine nie je jednoduché dobre aplikovať bioniku, špecialistov je veľmi málo. Maximálna suma, ktorú štát dáva na obnovu končatiny, je dvestotisíc. To na bionickú protézu nestačí,“ hovorí Maryna. „Rozprávala som sa s chlapcom, ktorý si už bionickú protézu objednal. Stála ho dva a pol milióna hrivien. Pomohli mu sponzori, americká firma. Protézy sa tu nevyrábajú celé. Komponenty sem prichádzajú z Nemecka. Možno by bolo lepšie odísť a dať si spraviť protetiku tam. Ak sa Heorhiy zotaví natoľko, že bude môcť ovládať bionickú protézu, budeme hľadať alternatívu v zahraničí.“

Phantomschmerzen sind Pre ľudí s amputovanou končatinou je počas rehabilitácie najťažšia fantómová bolesť

Protéza sa servisuje len tam, kde je vyrobená, zdôrazňuje Roksolana Shmilo, fyzioterapeutka v centre Nezlomní. Komponenty od firiem Össur a Ottobock sa podľa jej slov používajú v celej Európe a USA.

Roksolana Shmilo vraví, že niektorí pacienti čakajú na protetiku už od februára, no pahýľ sa im stále nehojí. No sú aj takí, ktorí ju dostanú takmer okamžite. | Foto: © Serhiy Demchuk „Nepoužívame iné,“ hovorí. „To znamená, že naše protézy sa nelíšia od tých v zahraničí. Často sa stáva, že chlapci, ktorí sa uchádzajú o protetiku v zahraničí, čakajú dlhšie. Mali sme také prípady, že ľudia, ktorí dostali protézy u nás a vedeli už chodiť, sa rozhodli odísť, lebo im zavolali zo zahraničia, že im vyrobia protézu. Bohužiaľ, ako vraví jeden austrálsky chirurg, Ukrajina je dnes amputačné centrum. Myslím si, že naši špecialisti majú viac skúseností ako tí zahraniční. Aplikujeme mechanické aj bionické protézy. Rovnako aj mechanické a hydraulické kolená. Vždy dbáme na požiadavku pacienta a jeho možnosti. Pokiaľ ide o ruky, je dôležité, či svaly pacienta dokážu vysielať správny impulz. Napríklad bionika pomáha niekde podporovať pohyb, no ak nie je dobre vyregulovaná, človek ju za sebou ťahá ako kus dreva. Mechanika je spoľahlivejšia. Všetko robíme zadarmo. Pracujeme za peniaze od sponzorov. V najbližšom období plánujeme prijímať aj štátne zákazky, aby si ľudia, ktorí dostali prostriedky od štátu, mohli prísť k nám vyrobiť protézu. Každý, kto chce, sa k nám dostane. Máme poradovník. Keď sa uvoľní miesto, voláme a pozývame ďalších záujemcov. Vo väčšine prípadov treba čakať dva alebo tri týždne. Pri protetike horných končatín to trvá oveľa dlhšie.“

Podľa Roksoľany je pre ľudí s amputovanou končatinou počas rehabilitácie najťažšia fantómová bolesť, ktorá im občas bráni zúčastňovať sa na rehabilitácii. „Niektorí majú stále strach vzdať sa podporných pomôcok,“ hovorí. „Ale máme multidisciplinárny prístup. Všetci špecialisti pracujú so zranenými súčasne. Psychoterapeut od prvého dňa. Ak mám byť úprimná, nespomínam si na jediný prípad hlbokej depresie.“

srpen 2023