Ostrov nedostatku  Kuba a prázdnota v raji

Vystáť si rad na potraviny, na to sú ľudia na Kube zvyknutí ešte z Fidelových čias. Aj nedostatok, ktorý bol v 90. rokoch bezprecedentný, je dnes už vlastnou skúsenosťou všetkých obyvateľov. Vypadáva elektrina, na ktorú ľudia aj tak nemajú, v obchodoch sú prázdne regály. Kubánky a Kubánci, z ktorých väčšina nemá ani debetnú kartu, sa takmer denne rozhodujú, či si dajú obed, alebo večeru, lebo dvakrát denne jesť nemôžu. Aj taká je realita na Kube, ktorú turisti prichádzajúci do Varadera poznajú len ako tropický raj.

Slnko ešte poriadne ani nevyšlo a pred obchodom sa tvorí dlhý rad. Naľavo od dverí sú portréty lídrov kubánskej revolúcie Camila Cienfuegosa a Ernesta Che Guevaru, po ktorej sa k moci dostal Fidel Castro. Napravo je nápis Frutas Selectas. Výberové ovocie. Nápis už je vyblednutý a v regáloch je namiesto ovocia výberové nič.

Kuba v uplynulých mesiacoch prechádza najväčšou ekonomickou a potravinovou krízou od pádu Sovietskeho zväzu. Nezávislá kubánska novinárka Maria Matienzo Puerto ešte v lete hovorila, že jediné, k čomu majú ako-tak prístup, je kurča. „Takže ho jeme už rok,“ dodala. V radoch naň niekedy stojí aj dvesto ľudí takých sedem až osem hodín. Vznikla tak ilegálna pracovná pozícia, takzvaný colero, teda ten, čo stojí v rade, a za poplatok vám nakúpi. Takto nejako to na Kube vyzeralo aj v 90. rokoch po páde Sovietskeho zväzu. Vtedy tomu hovorili Período Especial, teda špeciálne obdobie. „Neexistoval na to totiž žiadny precedens,“ vysvetľuje profesor kultúrnych vied Enrique del Risco, kubánsky spisovateľ a humorista známy ako Enrisco. Teraz nejde o žiadne špeciálne obdobie, Kubánci už vedia, čo to je nedostatok.

Recepty od srdca

Komunistický režim vymenúva množstvo dôvodov, pre ktoré Kubánci a Kubánky nemajú čo do úst. Môžu za to sankcie, ktoré na Kubu uvalil vtedajší americký prezident Donald Trump, keď tam chcel bojovať proti porušovaniu ľudských práv, kým na mexicko-americkej hranici odoberali matkám deti. Podľa Matienzo Puerto je jasné, že embargo sú len výhovorky, lebo „to kura, ktoré majú v obchode, je z USA“. Ďalšími výhovorkami sú kríza vo Venezuele alebo globálna pandémia. Covid-19 síce problémy Kuby vyhnal do extrému, ale nespôsobil ich. Na Kube sa žilo ťažko aj predtým. Už pred ôsmimi rokmi think tank Brookings vyčíslil, že väčšina Kubáncov mesačne priniesla domov zárobok približne 20 amerických dolárov.

Ani kubánsky výskumník, novinár, umelec a člen hnutia za slobodnú Kubu Henry Eric Hernández si nemyslí, že za krízu môže len pandémia. Viní za to politickú správu neschopnej kubánskej vlády pretrvávajúcu od 60. rokov, pre ktorú si vraj väčšina kubánskych rodín musí vyberať, či sa najedia na obed, alebo večer, lebo dvakrát denne si to nemôžu dovoliť. Aj preto sa už niekoľko mesiacov hovorí, že Kuba má len tri problémy: raňajky, obed a večeru. Kto potrebuje kulinárske tipy, čo navariť z biednych zásob, môže sa inšpirovať v skupine na Facebooku Recetas desde el corazón, teda Recepty od srdca. Staršie ročníky sú skúsenejšie, lebo tak varili aj v 90. rokoch. „Bolo to povojnové obdobie bez toho, aby mu predchádzala vojna,“ povedal o páde Sovietskeho zväzu na Kube del Risco.

Prasce chovali v kúpeľni

Chudoba bola vždy, ale tovar až tak nechýbal. Sovietsky zväz totiž Kube dodával všetko od rýb v konzerve až po kalašnikovy, aby si zachoval spojenca na priedomí USA. Po jeho páde v prvej polovici 90. rokov však podľa del Risca kubánska ekonomika úplne skolabovala. Verejná doprava takmer nepremávala. „V období, počas ktorého bola ekonomika v rukách štátu, sa sektor služieb zredukoval prakticky na nulu, zmizli reštaurácie a kaviarne, obchody s oblečením,“ dodal del Risco s tým, že sa vytratili aj kultúrne centrá, kiná, divadlá a kabarety. Elektrina išla len osem hodín denne a väčšina potravín bola na prídel.

„Krádeže a násilie vzrástli na úroveň dovtedy nepoznanú. Mnohí pálili nábytok, aby mali na čom variť. Z ulíc zmizli mačky, lebo niektorí ich jedli. Mnohí ľudia začali chovať prasce vo svojich kúpeľniach,“ opisuje del Risco a ja sa v tom momente zháčim. V kúpeľniach? „Aby im ich neukradli,“ dodá ako úplnú samozrejmosť a potom trochu poeticky zhrnie, čo sa v 90. rokoch stalo: „Skôr ako o ekonomickú krízu išlo o civilizačný debakel.“ Riešenia, ktoré komunistický režim vtedy ponúkal svojim obyvateľom, také poetické neboli. Odporúčali náhradu verejnej dopravy za bicykle alebo deľbu čerstvo narodených kureniec, aby si ich ľudia mohli chovať doma, spomína del Risco. „Alebo osvojenie vojnovej kuchyne, napríklad konzumáciu šupiek z banánov a pomarančov.“
 

Štát a len štát

Kvôli covidu-19 je v kríze prakticky celý svet. Podľa Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo ceny potravín celosvetovo rastú najrýchlejšie od roku 2011. Všetko je drahé a Kuba, ktorá dováža až 70 percent svojich potravín, si ich teraz nemôže dovoliť. Mohla by pritom produkovať sama, ale to by komunisti museli uvoľniť svoje byrokratické opraty a uľahčiť podnikanie. Hoci prvýkrát od revolúcie nie je vo vláde ani vedení Komunistickej strany Kuby žiadny Castro ani veterán revolúcie, k politickej zmene nedošlo. Keď prezident Miguel Díaz-Canel preberal v apríli 2021 od Fidelovho brata Raúla Castra vedenie jedinej ústavou povolenej strany, hrdo sa hlásil ku continuidad. „Kontinuite biedy a represií,“ vystihla vtedy Matienzo Puerto.

Namiesto otvorenia svojho trhu dal režim Kubáncom inú možnosť. Môžu vycestovať do zahraničia a nakúpiť si tam tovar základnej potreby. Bez cla hocičo, čo natrepú do lietadla. Koľkí si však môžu dovoliť cestovať? „Kubánska spoločnosť sa delí podľa svojich možností,“ začal vysvetľovať aktivista v hnutí za slobodnú Kubu Dimas Castellanos. „Teraz je veľmi roztrieštená na tých, ktorí majú, tých, ktorí majú málo, a tých, ktorí nemajú nič. Tých, ktorí cestujú do zahraničia, je minimum,“ hovorí a dodáva, že väčšinou ide o mulas, teda osoby, ktoré vycestujú nakúpiť a potom to doma predávajú. Väčšina Kubáncov nemá ani debetnú alebo kreditnú kartu, povedala mi raz Matienzo. Preto nemôžu nakupovať ani v obchodoch, kde sa platí dolármi.

Doláre sú aj tak vzácnosť a konvertibilné peso už od začiatku roka 2021 neexistuje, pretože Kuba zrušila systém dvojitej meny. Bolo to v rámci veľkých ekonomických reforiem, ktorými aj zvyšovali platy. Ceny však narástli ešte viac a Kubánci nemali ani na účet za elektrinu, ktorá navyše neustále vypadáva. Palivo na jej výrobu totiž dodávala Venezuela, ktorej Kuba na oplátku posielala odborníkov, najmä lekárov. Lenže Venezuela sa zmieta v kríze a nedokáže dohodu dodržať. Kuba má pritom odborníkov skutočne na úrovni. Vyvinuli aj vlastnú vakcínu proti covidu-19.

Podobné, ale iné

Hoci súčasná kríza pripomína 90. roky, podľa Castellanosa je tam veľa rozdielov. Vtedy si totiž Kuba ešte napožičiavala od socialistických krajín. Dnes si nemá od koho požičať. Priemysel, ktorý bol vtedy v katastrofálnom stave, je teraz v ešte horšom a veľa fabrík už je zastaraných. V 90. rokoch bola aj silná korupcia a rozkvital tradičný prístup obyvateľov komunistických krajín v čase nedostatku, ktorí si nakradnú od Papa Estado, Tatka Štátu, čo viedlo k vytvoreniu čierneho trhu.

Ale hlavne, aj napriek nedostatku vtedy režim počítal s vysokou podporou obyvateľstva. „Dnes to už tak nie je,“ hovorí Castellanos. „Ak by teraz boli skutočne slobodné voľby, väčšina by bola proti terajšej vláde.“ Dnešná generácia má už totiž prístup k internetu. Rodičia a starí rodičia sa museli spoliehať na informácie, ktorými ich zásoboval samotný režim.

Presne vďaka tomu je dnešná generácia iná. Má konečne v mobile internet. Nechcú emigrovať, ako chceli ich rodičia. Chcú zmeniť Kubu k lepšiemu. Aby Cuba libre nebol len drink, na ktorý aj tak teraz nikto nemá a coca coly tiež nie je nazvyš, ale aby ich krajina bola Cuba libre, slobodná Kuba.

březen 2022