Politický odpor na Kube  Patria o Muerte? Kubánsky ľud si už viac nechce vyberať medzi vlasťou a smrťou

Zdravotná kríza, ekonomická kríza, potravinová. A nad nimi všetkými stojí tá politická. Hoci prvýkrát od začiatku Fidelovej vlády v roku 1959 nie sú na čele krajiny žiadni veteráni revolúcie a ani jeden Castro, spôsoby vládnutia kubánskeho režimu zostali nezmenené. Ani tie naoko ekonomické zmeny nevytiahli Kubáncov z biedy. Práve naopak, kríza sa prehĺbila a dopad na dno mnohých donútil bojovať za zmenu. Ostrov zažil najväčšie demonštrácie od revolúcie, ale režim ich tvrdo potlačil. Je ešte nejaká nádej?

Aj u nás to ešte mnohí poznajú. Ak vyrastáte v režime plnom strachu, obviňovania, represií a tvrdého potláčania akéhokoľvek protinázoru, naučíte sa žiť v strachu. Priznal to aj kubánsky umelec Efe Randy Malcom z dua Gente de Zona, ktorý ešte pred pár rokmi na svojom koncerte vyzýval fanúšikov, aby zatlieskali Miguelovi Díazovi-Canelovi, „nášmu prezidentovi“.

Nie preto, že by podporoval komunistického nasledovníka Castrovcov, ktorý po prevzatí úradu od Raula Castra sľúbil continuidad, teda pokračovanie v kastristickej politike. Jednoducho mal strach, tak ako väčšina Kubáncov.

Tomu je však koniec. Ekonomická kríza na Kube sa za posledné dva roky tak prehĺbila, že väčšina ľudí nemala ani na elektrinu. Regály v obchodoch boli prázdne a potraviny boli najmä na čiernom trhu a také drahé, že si ich málokto mohol dovoliť. V nemocniciach v katastrofálnom stave zomierali na covid aj ľudia, ktorí by v lepších podmienkach prežili.

Kubánci narazili na dno a aby sa mohli odraziť, prelomili rokmi zakorenené ticho.
Najprv umelci, medzi nimi aj duo Gente de Zona, so svojou piesňou Patria y Vida, potom Kubánci, ktorí v júli 2021 vyšli do ulíc a zabojovali za lepšiu budúcnosť v najväčšej demonštrácii, akú ostrov zažil od Fidelovej revolúcie.
   

Patria y Vida!

Začiatkom roku 2021 sa spojili známi kubánski umelci, niektorí žijúci na Kube a iní v exile, a svojou piesňou Patria y Vida (Vlasť a život) zareagovali na aktuálnu situáciu vo svojej vlasti. Pieseň vláda v momente kritizovala a zakázala. Kubánsky umelec, novinár a výskumník Henry Eric Hernández mi vtedy rozprával, že jeho dvom susedám v škole povedali, že pieseň sa počúvať nesmie a kto ju bude počúvať, bude mať problémy, preto nech dohliadnu na svoje deti.

Umelci boli aktívni v boji proti kubánskemu režimu aj predtým. Združili sa v hnutí San Isidro. Odpor však nikdy nebol až takto na očiach sveta, ako sa to stalo po zverejnení Patria y Vida. Naspievali ju Yotuel Romero, Descemer Bueno, duo Gente de Zona a raperi Maykel Osorbo a El Funky. Spievajú v nej o hlade a nedostatku potravín, o brutálnych represiách zo strany vlády a najmä o tom, že už sa tomu nedokážu prizerať. „Je po všetkom. Žiadne ďalšie klamstvá. Moji ľudia chcú slobodu. Žiadne ďalšie doktríny. Nekričme už viac Patria o Muerte, ale Patria y Vida!“
 
Roberto Hechavarría je šéfredaktor nezávislého kubánskeho spravodajského webu CubaNet. Pieseň Patria y Vida podľa neho podráždila režim z niekoľkých dôvodov. Spievajú ju veľmi obľúbení umelci. Mení Fidelov slogan z Patria o Muerte na Patria y Vida. A v neposlednom rade, „odovzdáva kubánskemu ľudu posolstvo, že režim obmedzuje individuálne slobody na ostrove už šesťdesiat rokov, vytvára chudobu a potláča tých, ktorí nesúhlasia,“ povedal Hechavarría.

V marci minulého roku sa k Fidelovmu sloganu na Twitteri vrátil prezident Miguel Díaz-Canel. Bolo to mesiac po vydaní novej piesne a vládu ešte stále trápil jej úspech. „Je to deklarácia lásky voči kubánskemu národu, ktorá sa zrodila uprostred hlbokej bolesti,“ napísal o slogane Patria o Muerte.

V roku 1960 v prístave v Havane vykladali francúzsku nákladnú loď La Coubre. Viezla 76 ton granátov a munície, keď odrazu vybuchla. Zomrelo do sto ľudí a mnohí boli zranení. Fidel Castro to označil za sabotáž jeho revolúcie zo strany USA, ktoré popreli akúkoľvek účasť. Vtedy Fidel zakričal: Patria o Muerte! Vlasť alebo smrť!

11J. Vidíme sa vonku

Kubánci začali Patria y Vida, teda Vlasť a život, písať aj na bankovky, len tak fixkami. Je to ich krédo v ťažkých časoch, keď si už nechcú vyberať medzi vlasťou alebo smrťou, ale chcú svoju vlasť a život v nej. Ešte stále, keď si píšem s niekým z Kuby, pri rozlúčke namiesto tradičného Un saludo napíšu kapitálkami: PATRIA Y VIDA. Mnohí to kričali aj na júlovej demonštrácii.

Historik Manuel Cuesta Morúa je členom Rady pre prechod na demokraciu na Kube. „Mám nad sebou neustály policajný dozor,“ spomenul raz len tak medzi rečou. Poslal mi základné informácie o iniciatíve 11J. Píše sa tam, že cieľom je „ústavný štát a právna demokracia,“ spomína sa „rôznorodosť a pluralita“.

V podstate chcú slobodnú Kubu. A 11J je v tomto veľmi dôležité číslo a písmeno, pretože Kubánci tak označujú jedenásty júl 2021. Deň, keď do ulíc vyšlo toľko nespokojných ľudí, že demonštrácia sa stala najväčšou, akú Kuba zažila od Castrovej revolúcie. Vyšli von, aby ukázali, že už nemajú strach, povedal mi Maykel Aledo, ktorý sa demonštrácie zúčastnil a nakrútil aj video, na ktorom žena kričí, že „naše deti tu umierajú od hladu“. Stihol ho dať na Facebook a potom zostalo ticho.
 
Kubánsky režim odpojil internet. „To aby svet nevidel brutálne represie, ktoré sa tu dejú,“ napísal mi neskôr Aledo, keď sa mu podarilo znovu sa pripojiť. Vraj zaviedli zákaz vychádzať z domu. Ľudia však boli v uliciach. Policajti ich mlátili palicami, strieľali do nich a zatýkali hlavných lídrov. Maikel Iglesias z mesta Pinar zase videl polovojenské jednotky, ktoré namierili zbrane na neozbrojených ľudí. „Obávam sa najhoršieho,“ napísal mi.

Chceme zostať doma

Zatýkanie pokračuje dodnes. Druhú pokojnú demonštráciu naplánovanú na pätnásteho novembra ako 15N sa nepodarilo poriadne ani začať. Manuela Cuesta Morúu zatkli hneď, ako vytiahol päty z domu. „Ani ma nevypočúvali,” napísal mi krátko potom, ako ho prepustili. O jednej v noci. Yuniora Garcíu, aktivistu z hnutia Archipiélago, ani nepustili von. Obkľúčili jeho dom. Keď chcel aspoň z okna ukázať bielu ružu, symbol demonštrácií, zrazu sa zo strechy na všetky jeho okná zrolovali obrovské kubánske vlajky a prekryli mu výhľad.

O Yuniora sa všetci báli. Pár dní neodpisoval na správy a ľudia sa pýtali jeden druhého, či o ňom niekto niečo vie. Potom napísal na Facebook: „Som v Španielsku.“ Aj takto sa režim stavia k nepohodlným. Otvorí im cestu do exilu. Keď si však Yunior v Madride sadol do pizzerie vlastnenej Kubáncom, nahliadol do menu a povedal: „Chcem ísť domov.“ Dnes už Kubánci totiž utekať nechcú, ako to bolo v predchádzajúcich generáciách.

Napríklad počas Maleconazo. Bola to veľká demonštrácia proti Fidelovi v roku 1994. Manuel Cuesta Morúa sa ho vtedy zúčastnil. „Pamätám si to veľmi dobre. Tisíce Havančanov sa rozmiestnili po uliciach, žiadajúc zmeny alebo odchod z krajiny, v spontánnych demonštráciách, ktoré po prvýkrát ukázali priepasť medzi vládou a kubánskou spoločnosťou,“ porozprával Cuesta Morúa. Vtedy Fidel prišiel na Malecón, niekoľkokilometrové mólo v Havane, vystúpil zo svojho džípu a povedal, že kto chce, nech ide. Mnohí naskákali na lode a ušli do USA.
 

Uvidíme…

Dnešná generácia však utekať nechce. Chcú zostať doma a vybudovať krajinu, v ktorej môžu mať iný názor a môžu ho prejaviť. V ktorej sa otvorí ekonomika a prinesie možnosti, ako si ľudia môžu zarobiť na normálne živobytie. A tak Kubánci ďalej bojujú. Pieseň Patria y Vida medzičasom vyhrala dve ceny Grammy Latinos. Nie všetci, ktorí na nej pracovali, si však ceny mohli vyzdvihnúť.

Spevák Maykel Osorbo je totiž vo väzení. Ako stovky ďalších politických väzňov. „Ako sa pritom dá neplakať a zároveň necítiť radosť?“ opýtal sa ma po odovzdávaní cien kubánsky spisovateľ Maikel Iglesias, podľa ktorého je to „pieseň so svedectvom, dojemná a reprezentujúca mnohé generácie, ktoré si nedokázali spoločne a slobodne zaspievať svoje priania“. Je však vôbec šanca to dosiahnuť? Novinár Roberto Hechavarría je optimista. Mladá generácia sa podľa neho narodila v chudobe, neverí ideológii vlády, chce lepšie žiť a lepšie jesť. A keďže sú nahnevaní, mohlo by sa im to podariť.

Profesor kultúrnych vied Enrique del Risco, kubánsky spisovateľ a umelec známy pod menom Enrisco, to vidí černejšie. Kubánsky režim je podľa neho pripravený, dobre študoval, čo sa dialo po roku 1989 vo východnej Európe. Videli, ako sa armáda postavila na stranu ľudu a nepotlačila nepokoje. „Tak vznikla myšlienka zmeniť armádu na hlavného podnikateľa krajiny, ktorý kontroluje šesťdesiat percent ekonomiky,“ povedal.

Podľa del Risca na jednej strane stojí vyhladovaný, frustrovaný a zúfalý ľud, ale s malými možnosťami na organizovanie sa, keďže všetky médiá sú kontrolované vládou a telekomunikácie sú tiež v jej rukách. Na druhej strane je až po zuby ozbrojený režim schopný čohokoľvek. „Urobte si sami záver,“ dodal del Risco.

březen 2022