Čierni umelci & Historická pamäť  Umenie, pamäť a protest

Nemecko nerado spomína na svoju barbarskú a násilnú koloniálnu minulosť. Koloniálne dedičstvo je pritom neprehliadnuteľné a formuje aj súčasnosť. Ukazuje to výstava „Hej, Hamburg! Poznáš Dualu Mangu Bella?“. Je však tematizácia potláčanej minulosti zlučiteľná s vystavovaním ukoristeného umenia? Tejto otázky sa okrem iného chopili mladí černošskí umelci, aby svojou tvorbou komentovali výstavu.

  Porträt von Rudolf Duala Manga Bell, um 1902 | Foto: Hofphotograf J. van Daalen K.U.K., Aalen | © Stadtarchiv Aalen Q1197
Odpor kamerunského kráľa Rudolfa Mangu Bella proti koloniálnemu útlaku a jeho vražda nemeckými koloniálnymi vládcami vstúpil do kamerunskej historiografie, nie však do nemeckej, hoci - tak aspoň ukazuje výstava Hej, Hamburg, poznáš Dualu Mangu Bella? - poprava Mangu Bella v roku 1914 sa dostala na titulné stránky nemeckej tlače – a v zmysle kritiky kolonializmu sa postarala aj o kontroverzné články. Ale Nemecko nerado spomína na svoju barbarskú a násilnú koloniálnu minulosť. A tak bola z dnešnej historiografie prakticky vymazaná, hoci koloniálne dedičstvo je neprehliadnuteľné a má rozhodujúci vplyv aj na našu súčasnosť: bohatstvo nášho mesta Hamburg a rasistické štruktúry, ako aj prevládajúcu ideológiu prevahy bielych Nemcov možno vystopovať v tomto období.

Teraz, prvýkrát po viac ako 100 rokoch, sa diskusia o tejto časti histórie vracia do nemeckej verejnosti v hamburskom Múzeum pre kultúru a umenie sveta Rothenbaum. „Je to pre nás naozaj mimoriadny projekt, je to vlastne experiment. Naším cieľom bolo vytvoriť výstavu pre mladých ľudí a rodiny, ktorá sa zaoberá témou kolonializmu. Mysleli sme, že by sme mohli vybrať tému, ktorá spája Hamburg a Afriku. Aby sme lepšie pochopili, čo kolonializmus robí s ľuďmi a ako dodnes naďalej vplýva na našu spoločnosť a Afriku“, povedala na otvorení výstavy riaditeľka múzea Barbara Plankensteiner.

Múzeum

Je pozoruhodné, že táto výstava je prezentovaná práve v múzeu, ktoré samo vzniklo z koloniálnej inštitúcie. Pred premenovaním v roku 2018 nieslo názov „Národopisné múzeum“. Národopis je koloniálna veda, ktorá slúžila na kontrolu takzvaných „národov“ v kolonizovaných oblastiach. Vychádzal z biologickej koncepcie „národov“ a im prislúchajúcich kultúr, ktoré boli vzdialené od civilizácie a vývoja, umiestnené mimo histórie ľudstva, exotizované a ponižované. Zmenou názvu chce múzeum vytýčiť cestu pre dekolonizáciu svojej práce. No stáročné koloniálno-rasistické štruktúry a naratívy a nimi legitimizované mocenské vzťahy sa nedajú odnaučiť a vykoreniť iba dobre mienenými úmyslami.

Ako príklad možno uviesť ukoristené umelecké predmety, ktoré sú stále vo vlastníctve múzea. Aj na aktuálnej výstave je nedokončená dekolonizácia evidentná, keďže okrem obrázkov a príbehov o živote a smrti Dualu Mangu Bella sú vystavené aj predmety z takzvaných „Dualových zbierok“, ktoré sa do vlastníctva múzea dostali pochybným spôsobom. Pretože rovnako ako mnohé iné európske múzeá, aj MARKK vlastní množstvo predmetov, ktoré boli počas koloniálnej nadvlády násilne odcudzené, ukoristené a privezené do Európy. Z pohľadu múzea je výstava dobrou príležitosťou dozvedieť sa o týchto zbierkach viac: „Pre nás to tiež bola príležitosť, prezrieť si a preskúmať tieto Dualove zbierky spolu s potomkami Rudolpha Mangu Bella, ale aj s ľuďmi z Dualy. To bol jeden z dôvodov, prečo sme boli takí nadšení z toho, že môžeme túto výstavu zrealizovať“, vysvetľuje Suy Lan Hopmann, kurátorka výstavy a vedecká pracovníčka múzea.

Stále.Znova.Protest

Môže vôbec spolu koexistovať tematizácia potláčanej násilníckej minulosti na jednej strane s vystavovaním ukoristeného umenia na strane druhej? Ako je možné, že európske múzeá dodnes odmietajú vrátiť ukradnuté predmety a pritom sa stále považujú za dekoloniálne? Čo to znamená pre ľudí, ktorí majú nejaký biografický vzťah k takýmto predmetom, často s duchovným významom, keď ich vidia vystavené takto vyprázdnené? Ako sa cítia čierni ľudia v bielych inštitúciách a ako je tam s nimi zaobchádzané?

Presne týmito otázkami sa zaoberajú mladí černošskí umelci a umelkyne z Hamburgu v projekte Stále. Znova. Protest. Projekt, ktorý vedie kultúrna organizácia Lukulule, prebiehal v spolupráci s múzeom a bol podporený aj projektom CHIEF a Goetheho inštitútom. V rámci vlastnej sprievodnej výstavy sa osem mladých hamburských umelcov a umelkýň kriticky a vzdorovito vyjadruje k výstave, múzeu ako inštitúcii a koloniálnemu dedičstvu Hamburgu. „Práve Hamburg je miesto, kde je pre mňa dôležité zaoberať sa tým, pretože Hamburg je veľmi, veľmi bohaté mesto a práve vďaka príbehu Rudolpha Mangu Bella som si uvedomila, že toto bohatstvo bolo do značnej miery možné vďaka vykorisťovaniu,“ myslí si spoluautorka projektu a umelkyňa Laurel Chokoago.
  Začiatkom roka 2020 sa mladí účastníci projektu Stále.Znova.Protest stretli, aby sa zúčastnili workshopov organizovaných černošskými historikmi, autormi a aktivistami s cieľom spracovať koloniálnu históriu a jej vplyv na postkoloniálnu súčasnosť z černošskej perspektívy. „Keďže sa všade hovorí o dekolonizácii, myslím si, že teraz je presne ten čas, kedy sa treba znova vrátiť do histórie, pozrieť sa, čo sa stalo, a pohnúť sa vpred,“ hovorí Naomie Chokoago, ktorá sa na projekte tiež podieľa.

Mladí ľudia sa vzdelávajú, reflektujú, diskutujú a rozvíjajú nápady pre vlastnú umeleckú tvorbu.

Dekoloniálne učenie

Pozornosť sa sústreďuje na dopady koloniálneho obchodu, na tých, čo z neho profitovali, na rolu afrických elít a dodnes viditeľné koloniálne dedičstvo mesta Hamburg, biografie a odbojové stratégie čiernych žien a ich historický význam, na mládež v odboji proti neokoloniálnym vládam a západnému imperializmu v Afrike, ako aj možnosti posilnenia narábania s historickou pamäťou. „Mali by sme sa s tým vyrovnávať priamo tu v Nemecku, pretože práve tu to všetko začalo. Ak vám nič nehovorí pojem Berlínska konferencia, treba si to jednoducho vygoogliť,“ hovorí Naomie Chokoago.

V jednom z workshopov informovali kurátorka projektu a umelkyňa Laurel Chokoago o svojej spoločnej výskumnej ceste do Kamerunu z ich afro-diasporickej perspektívy. Spoločné učenie sa a intenzívna diskusia inšpiruje týchto mladých ľudí k umeleckému stvárneniu ich nápadov.

Dekolonizácia?

Práce mladých umelcov sú v priamom dialógu s hlavnou výstavou; ich diela – maľby, plastiky, inštalácie – sú rozmiestnené po celej výstave a kriticky sa venujú rôznym jej aspektom. To je aj prípad akrylu od umelkyne N‘Noko, F. the Colonial Gaze, ktorý sa venuje aj exotizácii a trivializácii ukoristených spirituálnych umeleckých predmetov v hlavnej expozícii.

„Veda zakladajúca sa na kolonializme premieňa dedičstvo predkov na zberateľské predmety a degraduje ich na exotické suveníry a dekorácie,“ hovorí N’Noko. Poukazuje na to, že „vykorisťovanie má do dnešného dňa na svedomí nespočetné množstvo ľudských životov – bez ohľadu na to, či je chamtivosť zamerané na koloniálny tovar, zdroje alebo na to najcennejšie zo všetkého, kultúru a samotný život“.

Osem diel predstavuje pohľady týchto mladých ľudí na vyrovnávanie sa s touto zaťažujúcou históriou, sú plné bolesti a zároveň plné nádeje. Latoya Manly-Spain, líderka Black Community, vysvetľuje naliehavosť seriózneho zaoberania sa koloniálnym dedičstvom pre svoju komunitu: „Pretože my, ľudia afrického pôvodu, máme povinnosť a zodpovednosť postarať sa o to, aby nastala zmena. Už nemôžeme dlhšie čakať a musíme myslieť na budúce generácie, niečo im odovzdať. A je veľľmi dôležité, že sme tu, aby sme sa domáhali tohoto priestoru a aby sme si ho aj my prisvojili.“

Títo mladí čierni Hamburčania to s tou zodpovednosťou myslia vážne. Výstavný priestor patrí aj im: tu, v bývalom Národopisnom múzeu, rozprávajú o svojej histórii.
 

prosinec 2021