Mladosť v etnicky zmiešanom meste  Tajné lásky a tiché vojny

V Komárne ja maďarská menšina väčšinou. V tomto juhoslovenskom meste ustúpili etnické konflikty nedávnej minulosti pragmatickým výhodám pokojného spolunažívania. Svoj podiel na tom má aj vášnivé angažovanie sa miestnej skupiny mladých ľudí, združených v kultúrnej inštitúcii, ktorá je v iných častiach Slovenska považovaná za nacionalistickú a extrémistickú. 

Komárno ležiace na hranici s Maďarskom je jedno z najteplejších miest Slovenska. Rok 2003 bol však v tomto etnicky zmiešanom slovensko-maďarskom meste ešte horúcejší ako obvykle. Vtedy tu totiž bola osadená socha slovanských vierozvestcov Cyrila a Metoda. Socha vyvolala vlnu nevôle v radoch etnicky maďarských obyvateľov mesta, v ktorom žije iba tretina Slovákov. Na múroch mestských budov sa začali častejšie objavovať hanlivé odkazy adresované občanom mesta hlásiacim sa k druhej národnosti, ľudia si ráno nachádzali doškriabaný lak na autách, zvýšila sa frekvencia výmen názorov na úradoch a v obchodoch, ale aj večerných pouličných bitiek.

Za myšlienkou i realizáciou osadenia súsošia stála predovšetkým Matica slovenská. Táto najstaršia slovenská inštitúcia vznikla v roku 1863 na účel kultúrneho rozvoja Slovákov, ktorí obývali vtedajšie Uhorsko. Dnes je podľa mnohých kritikov Matica slovenská baštou slovenského nacionalizmu, protimaďarskej rétoriky, pravicového extrémizmu a hlásateľkou konšpiračných teórií či prokremeľskej propagandy. K takýmto kritikom sa radí aj terajšia ministerka kultúry, ktorá plánuje ukončiť doterajšie financovanie tejto inštitúcie z rozpočtu ministerstva. Matica slovenská vraj zaspala v nacionalizme 19. storočia, prípadne vo fašizme prvej polovice minulého storočia. V tomto storočí už nejestvujú dôvody na to, aby sa spoločnosť finančne skladala na jej chod.

Zdá sa však, že miestna Matica slovenská v Komárne je v tomto smere akousi čiernou ovcou rodiny. Kým sa totiž vedenie celoslovenskej Matice handrkovalo o umiestnenie súsošia a zaoberalo sa šírením nacionalistickej propagandy, lokálna Matica v Komárne vyhlásila, že chce byť priestorom pre kultúrne združovanie slovenských i maďarských obyvateľov mesta. Namiesto vydávania nekritických životopisov slovenských fašistických politikov sa začala venovať mládeži. Bez ohľadu na národnosť. Na jej pôde vznikol dramatický a folklórny súbor, ktorý vystupuje s výlučne autorskými hrami a zastrešuje niekoľko desiatok členov. Silný maďarský prízvuk niektorých hercov tu nikoho neirituje. Mladí sú pyšní na to, čo robia, a tvrdia, že sú jediní matičiari, ktorí robia to, na čo kedysi táto ustanovizeň vznikla – rozvoj kultúrnych aktivít u mladých ľudí.

Jedna kultúra v dvoch jazykoch

Vo verejnom a mediálnom diskurze je etnicky zmiešaný juh krajiny tradične vnímaný ako slovenský sud pušného prachu. Keď však človek do Komárna pricestuje, mesto sa mu ukáže v úplne novom svetle. Hoci sa občas niekde stále vyskytne nápis želajúci smrť príslušníkom druhej národnosti, v reštauráciách i obchodoch návštevníka obsluha zväčša pozdraví v oboch jazykoch a ďalej sa s ním rozpráva podľa toho, v ktorej reči zareagoval na pozdrav.

Najnovšie predstavenie miestneho matičiarskeho súboru Slovenskí rebeli sa volá Tajná láska a má podtitul Jedna kultúra v dvoch jazykoch. Ústrednou témou hry je láska medzi slovenským chlapcom a maďarským dievčaťom. Hoci hlavným jazykom hry je slovenčina, tvorcovia sa príliš neobťažujú prekladať do slovenčiny maďarské repliky dievčaťa a jej rodiny. Skutočnosť, že sa diváci na vtipoch vypovedaných v maďarčine smejú rovnako ako na tých, ktoré odznejú v slovenčine, svedčí o tom, že podtitul hry má svoje opodstatnenie. V divadelnej sále komárňanskej Matice sedia i hrajú ľudia, ktorých pocit spolupatričnosti nie je rozdelený ostnatým drôtom jazyka a etnickej príslušnosti. Nečudo, veď mnohí z nich pochádzajú z podobne etnicky zmiešaných manželstiev a rodín. Adjektívum „slovenský“ je v tejto spoločnosti skôr priestorovou než etnickou kategóriou.

Situáciu objasňuje v plynulej slovenčine štrnásťročný účinkujúci Tomáš, ktorý síce tvrdí, že je Maďar, lebo má oboch maďarských rodičov, no zároveň sa cíti byť aj Slovákom, lebo žije na Slovensku. Nezmyselnosť delenia ľudí podľa etnických kategórií ilustruje svojským príbehom zo života: „Raz som sa prechádzal po brehu Dunaja a zrazu som si kýchol. Vtom mi z maďarskej strany rieky ktosi zakričal ‚na zdravie‘. Aké dve kultúry? My sme tu jedna kultúra, akurát hovoríme v dvoch jazykoch.“

Nežijeme v zákopoch

Dva jazyky sú pre neveľké mestečko na južnom Slovensku požehnaním i prekliatím. Záleží na tom, ktorú možnosť si obyvateľ Komárna vyberie. Mnohí sú tu bilingválni vďaka tomu, že sa narodili do národnostne zmiešaných rodín. No dva jazyky ovládajú aj niektorí mladí Komárňania narodení do rodín, kde sa obaja partneri hlásia k rovnakej národnosti. Tí sa totiž so svojimi deťmi od narodenia zámerne rozprávali v jazyku tej druhej národnosti. Materinským jazykom detí narodených maďarským párom sa teda paradoxne stala slovenčina a, naopak, deti slovenských párov džavotali svoje prvé slová v maďarčine. O znalosť druhého jazyka sa predsa postarajú starí rodičia, škôlka či televízia. Uprednostniť praktickosť pred nacionalizmom prináša svoje plody. Obrazný žart o tom, že dieťa s dvoma jazykmi môže súčasne lízať dve zmrzliny, naberie doslovnejšie kontúry vo chvíli, keď sa pred mladým človekom naraz otvorí Bratislava i Budapešť. Komárno sa ešte nedávno umiestňovalo na spodok slovenských štatistík mapujúcich podiel vysokoškolsky vzdelaného obyvateľstva. Súbory komárňanskej Matice sa však musia každoročne vyrovnávať s tým, že sa niekoľko členov na čas presunie z rodného mesta za vzdelaním, aby sa z nich stali lekári, právnici či inžinieri.

Neznalosť oboch jazykov je v meste dozaista nevýhodou. Mládež neznalá maďarčiny sa napríklad sťažuje, že je znevýhodnená napríklad pri hľadaní si letných brigád v baroch či reštauráciách. Kým niektorí mladí matičiari repcú, že na verejných miestach na slovenskom území by mal dominovať jazyk majority, iní tvrdia, že dvojjazyčnosť je v pohraničných regiónoch na celom svete prirodzeným javom, a chybu hľadajú skôr vo svojej neschopnosti adaptovať sa na túto okolnosť. Tento názor zastáva aj dvadsaťosemročná právnička a vo voľnom čase členka matičiarskeho súboru Veronika, ktorá neskrývane ľutuje, že nevie po maďarsky.

Väčšmi než hľadanie rozdielov a poukazovanie na konflikty Veronika zdôrazňuje spojenia a spolužitie. Aj predstavením o tajnej láske chce odkázať obyvateľom ostatných častí Slovenska, že na južnom Slovensku ľudia nežijú v zákopoch, ale spolupracujú, priatelia sa a zakladajú spolu rodiny. A tento odkaz môže byť pre mnohých Slovákov skutočne prekvapivou správou. To platí obzvlášť, ak za odkazom stoja členovia inštitúcie, ktorá je okrem iného známa aj vďaka svojej tradične protimaďarskej rétorike.

Mladých umelcov neirituje ani rozmanitosť sôch národných hrdinov, ktoré do  verejného priestoru mesta striedavo umiestňujú národne cítiaci Maďari i Slováci. Mladí tvrdia, že keď v tých sochách vidia jedni či druhí nejaký význam, nie je dôvod im ich zakazovať. Veď obyvateľmi Komárna sú príslušníci oboch národností, tak im treba dovoliť nielen ich jazyky, ale aj sochy ich hrdinov. V očiach mladých matičiarov z Komárna teda môže stáť socha generála Klapku (bojujúceho počas revolúcie v polovici 19. storočia na strane Maďarov) v pokojnom susedstve neďaleko Štefánika, ktorý sa zaslúžil o dodnes nedoliečenú traumu Maďarov v podobe vytrhnutia dnešného Slovenska z máp veľkého Uhorska.

Tam, kde vedľa seba pokojne žijú susedia, budú pokojne žiť i sochy. Hoci by aj v minulosti stáli takpovediac v úplne iných zákopoch.

Čierne ovce nacionalizmu

Hoci cez Komárno skutočne neprechádza žiadna slovensko-maďarská frontová línia, od pestrofarebne idylického spolužitia má mesto stále pomerne ďaleko. Ako komárňanská Matica nie je dobrou reprezentantkou Matice slovenskej, tak ani jej členovia a návštevníci nie sú ideálnou vzorkou plne vystihujúcou nálady a názory v meste. Zdá sa, že tolerancia a odmietanie nacionalizmu nie je typickou črtou každého obyvateľa Komárna, ale skôr konkrétnej miestnej sociálnej skupiny, ktorá sa uhniezdila práve v súboroch tamojšej Matice.

Liberálna mládež schádzajúca sa v priestoroch inštitúcie charakteristickej vypätým nacionalizmom a konzervativizmom prekvapuje len do chvíle, kým si uvedomíme, že neveľké mestečko neposkytuje mladým príliš veľa možností pre kultúrnu a umeleckú sebarealizáciu. Vedenie miestnej Matice ju však poskytlo a navyše každému bez rozdielu. A práve to je dôvod, prečo komárňanskú Maticu nemá takmer nikto rád. Maďarským nacionalistom je tŕňom v oku, lebo je príliš slovenská, slovenskí nacionalisti sa na ňu zasa dívajú cez prsty, lebo je príliš maďarská, a matičiari z iných častí Slovenska jej zazlievajú, že je ideologicky málo matičiarska. No a napokon ministerstvo kultúry ju odmieta, lebo odmieta Maticu slovenskú ako takú, bez ohľadu na to, že možno práve tento lokálny ostrov pozitívnej deviácie ukazuje cestu, ako túto skostnatenú inštitúciu priviesť do 21. storočia.
 

prosinec 2021