Trnava | Coburgovo  Kde úspechom je nový začiatok

Štvrť Coburgovo v Trnave je taká atraktívna, že úspešnosť jej obyvateľov sa meria podľa schopnosti dobrovoľne odtiaľto odísť. Mladý sociálny pracovník to nechcel akceptovať.

Coburgova ulica bola pôvodne, v prvej polovici minulého storočia, lepšou štvrťou. Bytovky mali svoje záhrady, bol tam kultúrny dom aj kúpalisko. S postupne krachujúcim socializmom a automobilovými závodmi v tesnej blízkosti ulice začala upadať aj celá štvrť. V 80. rokoch sa sem sťahovali najchudobnejší obyvatelia Trnavy, prevažne Rómovia.

V 90. rokoch bola časť Coburgovej najväčšou sociálne vylúčenou lokalitou v meste. Začiatkom milénia tu žilo približne tisíc obyvateľov, nachádzal sa tam útulok pre bezdomovcov aj ubytovne pre ekonomicky slabé rodiny. Lokalita získala veľmi zlú povesť, ostatní Trnavčania sa sem dokonca báli chodiť.
 
To trápilo jedného mladého sociálneho pracovníka, ktorý sa venoval ľuďom na okraji spoločnosti už po vysokej škole. Vyštudovaný etnológ Juraj Štofej vtedy pracoval v najväčšej slovenskej mimovládke, ktorá pôsobila v oblasti náhradnej starostlivosti o deti a pomoci ohrozeným rodinám. Keďže Juraj pomáhal takýmto rodinám získať späť odobraté deti, rozhodol sa spolu s kolegami z Úsmevu ako dar pôsobiť práve tam, kde bolo rodín v kríze najviac. Prešlo takmer dvadsať rokov a Juraj pomáha obyvateľom tejto lokality aj dnes, posledných desať rokov z pozície riaditeľa neziskovej organizácie Komunitné centrum Koburgovo. 

Na začiatku bol Deň detí a detí ako maku

„Chcel som sa tam ísť pozrieť a vidieť, ako dokážu žiť v takomto prostredí. Kamarátka navrhla, aby sme tam spravili akciu na Deň detí. Nápad sa mi páčil, lebo mi dal šancu spoznať tú lokalitu a tamojších ľudí. Keď sme tam došli, vybehlo oproti nám strašne veľa detí. Mali o aktivity veľký záujem. Ich rodičia sa tiež tešili. Povedali sme si, že by sme takéto akcie mohli zopakovať. Rozhodli sme sa vytvoriť centrum zamerané na pomoc rodinám, kde deťom hrozí, že sa dostanú do detského domova,“ opisuje Juraj svoje začiatky na Coburgovej.

Založili Centrum Mak, ktoré sa venovalo špeciálne deťom a rodinám s najťažšími problémami. Ambíciou bolo dopoludnia robiť krúžky pre predškolákov, popoludní nízkoprahové programy a poradenstvo. Napriek intenzívnej každodennej práci sa zámer ukázal ako nereálny. Detí, ktoré by navštevovali centrum, bolo priveľa. To bol podľa Juraja dôvod, prečo sa zamerali špeciálne na predškolákov. „Videli sme, že kým sú staršie deti v škole, tak predškoláci sa túlajú vonku na ulici a nemajú čo robiť. Do škôlky nechodili. Preto sme pre nich vytvorili každodenné krúžky, ja som sa venoval sociálnemu poradenstvu. Cieľom bolo zlepšiť životné podmienky rodinám a udržať v nich deti, ktorým zas pomôcť dostať sa do škôlok, aby sa im následne lepšie darilo v škole.“  Centum Mak pomáha doteraz.

Na strane ľudí, proti ktorým stál celý okolitý svet

Pred desiatimi rokmi vrcholila ťažká situácia v súvislosti s vylúčenými rodinami. Vtedy aj médiá s podporou mesta hovorili o ľuďoch z Coburgovej ako o „neprispôsobivých" a aké je to tam nebezpečné. Vytvárala sa atmosféra, že týchto ľudí sa „treba zbaviť. Jeden lokálne známy neonacista tam zorganizoval pochod, mestskí poslanci sa zas otvorene chceli nechať inšpirovať riešeniami iného fašistu, ktorý to dotiahol až do slovenského parlamentu.

Mnohých obyvateľov vtedy vysťahovali, veľa ich odišlo do iných častí mesta alebo aj mimo mesta. Nestačilo venovať sa len deťom na Coburgovej, bolo potrebné ponúknuť služby a možnosti aj vysťahovaným ľuďom. Juraj preto založil novú organizáciu, ktorá sa zamerala na ľudí ohrozených sociálnym vylúčením aj v ďalších lokalitách.

Nové Komunitné centrum Koburgovo (ďalej len Centrum alebo Koburgovo) rozšírilo cieľovú skupinu o deti v školskom veku a prevzalo model, ktorý zaviedli v Centre Mak. Počas celého pôsobenia ho skúšali, overovali a postupne vycibrili tak, že v súčasnosti je vysoko účinný.

Mravčia práca prináša výsledky

Situácia sa výrazne zlepšila po príchode nového primátora. Centrum prehĺbilo spoluprácu so samosprávou a ďalšími pomáhajúcimi organizáciami. Výsledky práce si pochvaľuje aj samotné mesto. Podľa neho sa v lokalite zlepšilo správanie detí, školská dochádzka, deti chodia menej poza školu. Poklesla kriminalita, mladí páchajú menej dopravných priestupkov a krádeží. Zabezpečuje sa návrat detí z ústavnej starostlivosti do rodín a plynulý prechod všetkých detí na povinné predškolské vzdelávanie.

Od minulého roka rozšírilo Koburgovo svoje pôsobenie o sociálnu ubytovňu, ktorá je umiestnená na periférii mesta a odrezaná od okolitého sveta. Vylúčenie tunajších rodín akoby ilustroval fakt, že ich dočasný domov nespája s mestom žiaden chodník.
 

Za pozitívnymi ukazovateľmi sú príbehy konkrétnych ľudí

Zlepšiť život deťom pomáhajú najmä dva typy činností: nízkoprahová práca s princípmi ako bezplatné služby, pôsobenie v mieste bydliska klientov, nastavovanie pravidiel, vytváranie možností voľby. So zapájaním klientov do rozhodovania súvisí druhý typ činnosti: terénna sociálna práca, keď sa chodí priamo do rodín.

„V týchto rodinách je typická nedôvera v majoritné inštitúcie, ale vďaka kontaktu s rodičmi dokážeme hneď komunikovať aktuálne problémy. Rozprávame sa, prečo dnes dieťa nepríde na krúžok, aké má problémy, ako zlepšiť aktuálny problém, či má možnosti na vzdelávanie. Tu môžeme plynulo prejsť do poradenstva. Takéto zážitky im aj do budúcna pomáhajú preberať zodpovednosť za seba. Aby sa im viac darilo, aby mali viac schopností a možností a aby svoje zlyhania nehádzali iba na spoločnosť. Súčasťou nášho servisu je aj špeciálnopedagogické doučovanie, kde sa deťom venuje lektorka,“ približuje Juraj.

Zároveň upozorňuje, že im nejde o rozvoj talentov detí, to je práca príslušných organizácií. Koburgovo je len prvým kontaktom pre ľudí, ktorí sa ocitli v krízovej situácii v sociálne vylúčenej lokalite. Cieľom je pomôcť klientom postaviť sa na vlastné nohy a vykročiť.

Podľa Juraja sa však nie každému podarí dostať z lokality či malérov. „Niektorým sa životná situácia výrazne zhoršuje. V tomto mi naša práca pripomína onkológiu. Viete, že mnohí klienti dopadnú zle, vidíte veľa neúspešných príbehov.“

Naopak, pracovníci Centra sa väčšinou nič nedozvedia o tých, ktorí nakoniec úspešní sú. Úspech sa tu totiž často meria schopnosťou odísť a začleniť sa do života mimo komunity.

Niekedy je úspechom odísť od rodiny

Silné rodinné putá majú aj svoju tienistú stránku. Ak má niekto ambíciu a schopnosti odísť a dosiahnuť viac, tak bez pomoci zvonku ho blízki stiahnu dole.

Napríklad Ela*. Veľmi šikovné dievča. Vedela spievať, tancovať, robila v centre dobrovoľníčku a s jeho podporou sama viedla voľnočasový krúžok pre deti. Mala ísť na strednú školu, no mama bola proti. Dcéra by podľa nej bola užitočnejšia v rodine. Ela teda zostala doma, aby sa venovala rodine a doterajším aktivitám. S pomocou centra neskôr získala prácu v Bratislave, v umeleckej škole. Našla si tu priateľa z východného Slovenska. A nastal problém. Rodina jej nechcela dovoliť, aby odišla. Vďaka neutíchajúcej podpore aj napriek obrovskému tlaku rodiny Ela našla v sebe silu presadiť sa a vymaniť z tlaku lokality. Teraz žije na východe so svojím už manželom a deťmi.

Inokedy ostať s rodinou

Ďalšia rodina sa ocitla na dne. Otec vo väzení, mama – klientka centra – závislá. Anna* bývala v pivnici aj s deťmi, ktoré bolo nutné umiestniť do detského domova. „Niekedy sme zúfalí, lebo často sme svedkami, ako sa všetko zhoršuje,“ priznáva Juraj. Centrum sprevádzalo Annu celým procesom. Chodievali s ňou navštíviť deti, brali ich k nej na Vianoce alebo cez letné prázdniny, často si volali – a vzťah nevyhasol. Matka sa dostávala zo závislosti, našla si prácu aj bývanie. Zvládla to do tej miery, že si postupne zobrala deti späť a v súčasnosti žijú spolu ako rodina. Keby však nebolo nás, tak napríklad o závislú matku by sa nik iný nepostaral. Sociálny systém by zachytil deti v tom zmysle, že by ich umiestnil do detského domova. Annu by však nechal tak. Nikto by jej nepomohol, podľa verejnej mienky by si za situáciu mohla sama. Zostala by na ulici. Deti by prežili, ale prišli by o matku,“ vysvetľuje.

Kým rozmýšľam, že pomôcť už jedinému človeku žiť lepší život môže byť to isté, ako zmeniť svet, Juraj Štofej zhodnocuje: „Som vlastne šťastný človek, pretože vidím, že dokážeme aj z mála robiť veľké veci.“

* mená klientok boli zmenené

březen 2024