Šoférujúce ropuchy, ustavične sa ponáhľajíci králik či obetavý had: koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa v literatúre usídlilo početné množstvo zvierat s ľudskými črtami. Ako to vyzerá v súčasných literárnych textoch?
„Ach, jaj! Ach, jaj! Už prídem neskoro!“ Keď Alica zbadá bieleho zajaca, ktorý okolo nej poplašene kráča, spočiatku si o tom nemyslí nič zvláštne. Ale keďže toto zviera nielenže nosí vestu, ale ešte z nej aj vytiahne cenné vreckové hodinky, spozornie a nasleduje ho do králičej nory, z ktorej je potom katapultovaná do sveta plného absurdít a hovoriacich zvierat.Alica v krajine zázrakov od Lewisa Carrolla, ktorá vyšla vo Veľkej Británii v roku 1865, nie je len jednou z najznámejších kníh pre deti na svete, ale je aj jedným z najdôležitejších príkladov „antropomorfizmu“. Tento výraz pomenováva zobrazenie zvierat, ktoré majú ľudské vlastnosti. Niekedy sú dokonca oblečení ako ľudia. Húsenica fajčiaca vodnú fajku alebo večne sa ponáhľajúci králik sú pre Alicu jasne rozpoznateľné ako zvieratá; dokážu však rozprávať a svojím správaním stelesňujú morálne obmedzenia i cnostné zvyklosti vtedajšej viktoriánskej éry - alebo sú dovedené ad absurdum.
„Napi sa vína“ ponúkol ju Aprílový zajac. Alica pozrela na stôl, ale bol tam len čaj. „Nijaké víno nevidím,“ povedala. „Veď tam ani nie je,“ na to Aprílový zajac. „Tak nebolo od vás veľmi slušné ponúkať mi ho,“ hnevala sa Alica.
Jazvec v ušiaku
Koncom 19. storočia však často moralizátorské bájky a rozprávky čelili vážnej konkurencii: najmä v anglicky hovoriacich krajinách sa v literatúre pre deti objavovali čoraz roztomilejšie zvieratká, ktoré malým čitateľom uľahčovali stotožnenie sa s nimi a už neboli také prísne a poučujúce. Boli vykreslené ako priateľské a láskavé bytosti, ktoré rady sedávajú v ušiaku vo svojej knižnici pobafkávajúc si fajku- a ktoré si svedomito upratujú svoj domček, ustielajú posteľ a voči iným zvieratkám sú vždy pohostinné a pozorné.Tak ako Krtko, Žabiak, Potkan a Jazvec, protagonisti románu Vietor vo vŕbach od Kennetha Grahama z roku 1908. Napriek tomu, že nestratili preferencie daného živočíšneho druhu - Krtko žije v podzemí, Potkan sa najradšej zdržiava v blízkosti rieky a Jazvec žije utiahnutý vo svojej nore v hlbokom lese - vyznačujú sa aj jednoznačne ľudskými vlastnosťami. Žabiak, ktorá má sklony k megalománii a každý týždeň sa nadchne pre nejakú novú a nákladnú záľubu, prejavuje známky maniodepresie a dobromyseľný Jazvec si zase najradšej hovie vo svojich plstených papučiach sám so sebou.
„Jazvec mal na sebe dlhý župan a papuče, ktoré boli skutku dosť vyšmatlané. V labke držal svietnik a zdalo sa, že bol práve na ceste do postele, keď ho vyplašili. Priateľsky sa na oboch pozrel a potľapkal ich po hlave.“
„Kaa nebol jedovatý had. Dokonca opovrhoval jedovatými hadmi a považoval ich za zbabelcov. Jeho silou bolo smrteľné objatie. Len čo okolo niekoho obmotal svoju mocnú slučku, akékoľvek ďalšie slovo bolo pre obeť zbytočné.“
Ovce riešia kriminálne prípady
Kým protagonisti z fauny bezstarostne šantia v literatúre pre deti už od prelomu storočí, v románoch pre dospelých sa naozaj uchytili až pred pár rokmi. Aj tam sú, podobne ako v literatúre pre deti, často zobrazované skôr ako roztomilé bytosti; ako napríklad mačka v knihe od Rity Mae Brown či ovce u Leonie Swann, ktoré vyšetrujú kriminálny prípad.Skutočnosť, že sa niekedy správajú trochu idiotsky, zodpovedá rozšírenej predstave o ovciach ako o mierumilovných, trávu prežúvajúcich klbkách vlny. Príbeh s názvom Glennkill sa číta rýchlo a zábavne, hranica medzi dobrom a zlom sa vyjasní hneď, morálna výchova čitateľov je nepodstatná. Majú teda poľudštené zvieratá v knihách pre dospelých za úlohu len pobaviť? Alebo propagujú spisovatelia tým, že prenášajú svoje vlastnosti, princípy a svetonázor plynule na zvieracích protagonistov, naďalej obraz človeka ako koruny tvorstva? Ako to, že sa opovažujeme domnievať sa, že rozumieme správaniu zvierat?
Prešpekulovaný vnútorný život pripisuje zvieratám v prvom rade žánrová literatúra ako sú detektívky alebo fantasy. Väčšinou sa však zvieratá od ľudí jasne odlišujú a správaním sa im nepodobajú. Ako napríklad v románe Anima od Wajdiho Mouawada. Kniha z roku 2012 rozpráva príbeh muža, ktorý sa vydá hľadať vraha svojej manželky. To, čo pri tom zažije, sa čitateľ nedozvie od neho samotného, ale očami mnohých zvierat, napríklad netopiera:
„Vylúdil som zo seba sériu zvukov, ktorých ozvena mi povedala, že ten mohutnejší z dvoch mužov sa vzďaľuje. […] Ako čierna opona, ktorú niekto roztrhá na tisíc kúskov a roztrúsi vo večernom vetre, sme sa odlepili od stropu a s hlasným trepotom krídel sme odleteli.“
Popularita neklesá
Hovoriace zvieratá v literatúre: Rozdiel oproti textom v štýle „nature writing“, ktoré sa citlivým a vedeckým prístupom zaoberajú biotopmi úhorov, veveričiek či somárov, nemôže byť hádam väčší. A predsa ich popularita na knižnom trhu, podobne ako u mačiek -vyšetrovateliek, už roky neklesá. Možno sa za tým skrýva túžba po živote v spojení s prírodou, ktorej je väčšina ľudí žijúcich vo veľkých mestách na hony vzdialená. Alebo antropomorfizmus znamená, že divokosť zvierat redukujeme do pre nás pochopiteľnej a únosnej miery?V konečnom dôsledku ponúka takáto literatúra deťom aj dospelým možnosť popustiť uzdu fantázii a ísť za hranice vlastného myslenia. To vedela už aj Biela kráľovná, ktorá sa stretla s Alicou v krajine zázrakov: „Niekedy som už pred raňajkami verila až v šesť nemožných vecí.“
listopad 2021