„Budúcnosť vidím v čiernych farbách“
Situácia, v ktorej sme sa ocitli, ma doslova zablokovala pri písaní novej knihy. Nedokážem sa sústrediť na svoje myšlienky, pretože sa príliš upínajú na problémy, ktoré kvôli koronavírusu zažívame. Všetko to, o čom som chcela písať, mi pripadá nepodstatné, priam až malicherné.
Cítim úzkosť, stále niečo dezinfikujem, úplne sa zmenil rytmus môjho dňa. Moja trinásťročná dcéra nechodí do školy, vzdeláva sa doma, a tak častejšie okupuje môj počítač. Umelecká práca v našom Divadle bez domova ochrnula. Skúšky na novom predstavení sme museli zrušiť a neviem, či sa nám ešte vôbec podarí tohto roku skúšať novú hru a mať premiéru. Mám obavy, či sa nám nerozpadne herecký tím, či to naši herci a herečky bez domova prežijú. Občas idem do divadla, revitalizujem ho, upratujem, triedim kostýmy.
Popritom sa snažím denne cvičiť jogu, čítam, rozprávam sa s dcérou, venčím našich psov a zveľaďujem záhradu za bytovkou, kde bývame. Upokojuje ma hudba, veľa dobrej hudby.
Občas si s Patrikom spoločne zahráme. On bubnuje na cajón a ja na šamanský bubon. Spoločne varíme jedlá, na prípravu ktorých sme nikdy nemali čas. Ak je teplo, sedíme na balkóne a myslíme na priateľov v Anglicku a v New Yorku.
Pandémiu koronavírusu by som prirovnala k začiatku dystopického filmu. Zdôrazňujem slovo začiatok, lebo ozajstné katastrofy v dôsledku klimatických zmien ešte len pocítime. Keď som nedávno večer sedela na balkóne, z magnólie opadávali ružové kvety. Krásne a spomalene. Niekde zo susedovho televízora sa ozýval hlas, ktorý hovoril o počte mŕtvych na koronu vo svete. To romantické opadávanie kvetov odrazu nabralo úplne iný rozmer. Cítila som v ňom nesmiernu brutalitu, akúsi surovú pravdu, na ktorú sme v tom zhone za ekonomickým rastom zabudli. Sme smrteľní a ak zomrieme, kvety magnólie budú opadávať naďalej. Príroda bude existovať aj bez nás, sme pre ňu úplne nepodstatní.
A v čom vidím jej prínos? Napríklad vo výraznom zmenšení počtu áut vo veľkomeste. Zrazu je príjemné chodiť peši po uliciach, mesto neokupujú davy turistov, počuť spev vtákov, po Bratislave sa dá jazdiť bicyklom. Myslím, že ľudia žijúci vo veľkomestách zistili, aká dôležitá je príroda, parky, voľné zelené plochy, kde sa nemusíme tlačiť jeden na druhého. Zisťujeme, že je ich žalostne málo, že sme si všetko zastavali zbytočnými parkoviskami a nákupnými centrami. Za prínos tiež považujem solidaritu, ktorá medzi ľuďmi vzniká, rôzne finančné zbierky pre najohrozenejšie sociálne skupiny, darovanie jedla, liekov a rôznych vecí, ktoré máme navyše. Zatiaľ. Mojou obavou je aj ekonomická kríza, ktorá príde. Vždy to najviac schytajú ľudia z marginalizovaných skupín. Kým bohatí schudobnejú, chudobní umrú hladom.
Nie som si istá, či táto pandémia naučí aj tých najbohatších a najmocnejších, aby sa dokázali podeliť o zdroje, aby citlivo pristupovali k iným ľuďom a k prírode. Myslím si, že stojíme na rázcestí. Som naozaj zvedavá, či sa spamätáme, uskromníme sa a vyberieme sa cestou udržateľnosti života na našej planéte alebo cestou agresívneho kapitalistického rastu, ktorý nás nakoniec zlikviduje.
Umenie, ktoré sa objavuje v on-line priestore, vnímam ako skvelú alternatívu voči televízii. Každý si z neho môže vybrať. Potreba zdieľať s inými umenie je vždy rovnako silná. Ba možno ešte silnejšia než predtým. Z on-line divadla sa však vytráca to, čo cítim počas živého predstavenia, akúsi mágiu, spoločné prežívanie emócie, ktoré hra prináša divákom v sále. Je naozaj náročné nakrútiť divadlo, lebo neraz sa z neho stáva film. Nie je to pre mňa taký nevšedný zážitok, ako keď vidím a počujem živých hercov a herečky, napríklad v našom divadle. Jeden malinký neviditeľný vírus všetko zrušil. Mnohí herci z Divadla bez domova majú zdravotný hendikep a zníženú imunitu a aj preto musia byť v bezpečí. Komunikujeme spolu iba telefonicky alebo cez sociálne siete. Niektorí zostali zo dňa na deň bez príjmu, a preto sa im snažíme pomáhať, akoby sme naďalej skúšali a hrali. Neprepadávame beznádeji a veľmi dúfame, že v septembri sa divadlá konečne otvoria a my budeme môcť zasa pracovať.
Čo sa kníh týka, chcela by som sa mýliť, ale podľa mňa mnohé vydavateľstvá a kníhkupectvá položí ekonomická kríza, ktorá sa pomaly, ale isto rozbieha. Mnohé z nich nemajú finančné rezervy, žijú z toho, čo predajú a či dokážu peniaze na vydanie kníh získať z iných zdrojov. Myslím si, že vydávanie kníh sa zredukuje a spomalí. Nebude vychádzať toľko titulov a svoju renesanciu zažijú antikvariáty. Je možné, že sa mi už nikdy nepodarí vydať knihu a je možné, že budem riešiť také ťažké situácie, že mi už neostane priestor na písanie. V týchto chvíľach cítim vďačnosť, že som mala šťastie a mohla som tak slobodne písať a tvoriť, no osobne vidím budúcnosť v čiernych farbách.
duben 2020
