Historické epidémie  „Ľudia v stredoveku boli na smrť pripravení lepšie ako my“

Prísne opatrenia, ktoré vláda zaviedla v súvislosti s koronavírusom, výrazne ovplyvnili naše bežné fungovanie a boli pre nás niečím novým a nečakaným. O tom, ako vníma paralely so stredovekými morovými epidémiami odborníčka, sa v prostredí domácej karantény rozprával copywriter Krištof Hlavačka so svojou mamou Miriam Hlavačkovou, historičkou Historického ústavu SAV v Bratislave.

Zaoberáš sa hlavne dejinami stredovekej cirkvi a vzdelanosti. Kde majú v historickej vede miesto témy ako epidémie?

Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, tematika epidémií úzko súvisí aj s cirkevnými dejinami. Na jednej strane bola väčšina stredovekých lekárov zároveň duchovnými, ktorí pre vzdelanú klientelu spisovali zdravovedné príručky, takzvané regiminá, týkajúce sa životosprávy, ale aj opatrení proti moru. Na druhej strane, epidémie vtedajší ľudia považovali za Boží trest za hriechy, a tak sa očakávali účinné riešenia aj od cirkvi.

Pred vypuknutím epidémie sa moja generácia s nákazou, rýchlo sa šíriacou po celom svete, stretávala skôr v sci-fi filmoch. Napadlo ti predtým pri čítaní morových traktátov lekárov, že by sa to mohlo zopakovať?

Nie, nikdy. Dokonca ani v novembri 2019, keď som sa s dvoma kolegami zúčastnila natáčania dokumentu o uhorskom šľachticovi, ktorý zomrel na mor v Benátkach. Tu sme mali možnosť filmovať na ostrove Lazzaretto Vecchio, z ktorého pochádza slovo lazaret. Je to miesto, kde sa prvýkrát systematicky od roku 1403 začala uplatňovať karanténa pre ľudí, ktorí vykazovali symptómy ochorenia – či už lepry, alebo iných epidémií. Dodnes tu stojí kostolík a radová zástavba malých temných obydlí, kam bez milosti umiestnili každého, kto prejavoval symptómy. Pomery na ostrove boli žalostné a len málokto sa odtiaľ vrátil živý. Človeku sa pri predstave, čo sa tam odohrávalo, zovrelo srdce tak, ako keď navštívi miesta, kde hmatateľne cítiť smrť, ale na návrat pandémie nikto z nás nepomyslel.

Za vynález karantény teda vďačíme Benátčanom?

Karanténu už v 14. storočí zaviedla Ragusa, dnešný Dubrovník, pre lode z území postihnutých morovou nákazou. Lode museli zakotviť na 30 dní a posádku vpustili do mesta, až keď sa ukázalo, že sú zdraví. Neskôr benátsky senát túto lehotu predĺžil na 40 dní, po taliansky quaranta giorni – odtiaľ sa nám zachovalo dnes toľko skloňované slovo karanténa.

Miriam Hlavačková v novembri 2019 počas nakrúcania dokumentárneho filmu na ostrove Lazzaretto Vecchio neďaleko Benátok. Sem od roku 1403 posielali do karantény ľudí, ktorí vykazovali symptómy lepry alebo iného ochorenia. | Foto: © privat

Vtedy ešte svet nebol taký poprepájaný, akým spôsobom teda epidémie prenikali na naše územie?

Stredoveká spoločnosť bola takisto mobilnou spoločnosťou, aj keď nie v takom rozsahu ako dnes. Na cestách neustále prúdili kupci, skupiny pútnikov, vojenské jednotky, poslovia a ďalší. S ich presunmi sa zároveň šírili aj epidémie. Dá sa povedať, že čím zaľudnenejšia a obchodnými trasami prepojenejšia oblasť, tým väčšia možnosť prenosu. Zaujímavé je, že aj epidémia „čiernej smrti“, ktorá v Európe vyčíňala v rokoch 1347 – 1351 a vyžiadala si smrť takmer polovice vtedajšej populácie, sa sem dostala z Číny.

Ako si vtedajší ľudia vysvetľovali jej príčinu?

Keďže nepoznali pôvodcu nákazy, vychádzali z predstavy Božieho trestu, nepriaznivého postavenia planét, ale najmä zo znečistenia vzduchu škodlivými látkami. Učenci vyvinuli „miazmatickú teóriu“, pričom za miazmu považovali škodlivé látky, ktoré sa do vzduchu uvoľňovali z rozkladajúcich sa tiel organizmov, stojatých vôd či výkalov. Preto radili vyhýbať sa stajniam, močariskám, cintorínom a okoliu jatiek. Nebezpečenstvo morovej epidémie dokonca predpovedali na základe padajúcich hviezd, letiacej kométy alebo masívneho úhynu múch, spôsobeného zvyšujúcou sa nákazou vo vzduchu.

Vedeli, že sa môžu infikovať jeden od druhého?

Áno, lekári si boli vedomí toho, že nakaziť sa možno aj pri rozhovore s infikovaným, preto radili ľuďom, aby sa im vyhýbali, pretože „sú nákazliví už samotným dychom a výparmi“. Varovali tiež pred návštevou miest so zvýšenou koncentráciou ľudí, teda kostolov, verejných kúpeľov či krčiem, ako aj pred zasadnutiami na radnici, jarmokmi či trhmi. K holičovi si mal človek zobrať vlastnú britvu.

Len varovali alebo aj prijímali nejaké opatrenia?

V mestách existovala samospráva, ktorá zavádzala rôzne opatrenia týkajúce sa hygieny, izolácie nakazených ľudí alebo dozoru nad domami, v ktorých sa vyskytol mor. Tie boli zapečatené a označené bielym krížom. Strážcovia zasa sledovali, či z domu nikto nevychádza, aby neroznášal infekciu. Magistrát obmedzil tiež slobodný pohyb osôb a uzatváral mestské brány. Na vidieku bolo prijímanie opatrení pod kuratelou zemepána.

Nosili rúška?

Nie také štýlové ako my, ale odporúčalo sa, aby si ľudia, ktorí prídu do kontaktu s nakazenými, držali pred ústami a nosom handru alebo kúsok chleba, ktoré predtým máčali v octe. Zo začiatku 17. storočia už poznáme známu masku lekára s dlhým nosom, v ktorom mal vonné byliny. Vonnými a liečivými bylinami zvykli tiež vydymovať domy.

Dodržiavali ľudia dané opatrenia?

Nie všetci. Zachovali sa údaje o tom, že obyvatelia domu strážcom v noci tajne utiekli zadným vchodom. Dochádzalo tiež k rabovačkám a stalo sa aj to, že rodičia zo strachu z nákazy opustili svoje deti.

A ako to bolo so spolupatričnosťou? Dnes napríklad z vďaky tlieskame na balkónoch doktorom.

Pramene z tých čias svedčia aj o nezištnosti a obetavosti rodičov či partnerov, ktorí sa postarali o svojich najbližších, riskujúc pritom smrť, ako aj o rehoľníkoch či lekároch, ktorí slúžili chorým pri liečbe či zaopatrovaní. Veľkú statočnosť prejavili tiež tí, čo pochovávali obete. Vtedy bol totiž problém nájsť niekoho ochotného pochovávať, nepomáhali ani lákavé sumy.

Svätý František a ďalší mnísi sa starajú o chorých na lepru. Miniatúra neznámeho umelca v rukopise “La Franceschina” od františkána Jacopa Oddiho (okolo 1474, Biblioteca Augusta Perugia) | Public domain

Ak sa im nepodarilo vyhnúť sa moru, ako prebiehalo ochorenie?

Stredoveký človek označil ako mor – pestis – rôzne nákazlivé ochorenia, ktoré vyvolávali hromadné úmrtia. Nie všetky zaznamenané epidémie teda boli „pravým morom“, ktorého pôvodcom je baktéria Yersinia pestis, pomenovaná po svojom objaviteľovi, bakteriológovi Alexandrovi Yersinovi. Ochorenie malo dve podoby – žľazový a pľúcny mor. Pri žľazovom sa človek nakazil pohryznutím infikovanými blchami z krýs či hlodavcov, nasledoval bolestivý zápal lymfatických uzlín a na krku, v podpazuší či na slabinách sa mu vytvorili hrče veľké až do 10 centimetrov. Pľúcna forma moru sa zasa medzi ľuďmi šírila kvapôčkovou infekciou ako dnes koronavírus. Vznikol zápal pľúc, sprevádzaný horúčkami, kašľom a vykašliavaním krvi, až došlo k zaduseniu.

Mohol takto nakazený človek prežiť?

Áno, mohol. Priaznivejšie boli prognózy pri žľazovom more, ak hrče naplnené hnisom praskli alebo chorému dopomohli ich rozrezaním. Pľúcny mor však býval väčšinou smrteľný.

Možnosti terapie v stredoveku boli asi s našimi súčasnými neporovnateľné.

Lekári boli bezmocní. Pacientom predpisovali vtedajší všeliek – theriak, na ktorý nám ostala spomienka v podobe slova dryák, ktorým dnes označíme nejaký podradný alkohol alebo liek s odpornou chuťou. Pôvodne vznikol v staroveku ako protijed po uštipnutí hadom, v stredoveku obsahoval už okolo 50 ingrediencií, pričom pridané látky variovali podľa tradície či receptu lekára.

Išlo o ópium, extrakt z hadov, prášok z egyptských múmií (kvôli živici, ktorou boli balzamované), ďalej krv z kačice, cesnak, med, škoricu, zázvor, klinčeky, rascu a rôzne bylinky – puškvorec, valeriánu, ľubovník a iné. Liečebné postupy ďalej zahŕňali púšťanie žilou, rozrezávanie hnisavých ložísk, použitie dávidiel, vypotenie sa a konzumovanie vhodných jedál, najmä kyslých, napríklad hrianky namočenej v octe.

Lekárom sa odporúčalo hryzenie klinčekov pred vstupom do domu chorého, komunikácia s pacientom na diaľku, dezinfekcia úst a rúk octom či vínom. V spisoch nájdeme tiež náznaky psychosomatického prístupu – napriek naokolo zúriacemu moru a všadeprítomnej smrti lekári radili ľuďom nepremýšľať o chorobe, ale pestovať si optimistické duševné rozpoloženie. K tomu im mal dopomôcť spev, hranie šachu, slávnostné oblečenie, recitovanie básní a pitie vína, pretože „dobrá myseľ je pol zdravia“.
 

Spoločenské hry sme si párkrát zahrali aj my, no asi len vďaka tomu, že na Slovensku nemala epidémia charakter všadeprítomnej smrti. Dá sa však spievať a hrať šach, keď okolo umierajú ľudia?

Keďže epidémie sa v rôznych intervaloch vracali, zapríčinili aj zmeny v mentalite či v kolektívnom správaní vtedajšej spoločnosti. Je známe, že v stredoveku vnímali smrť ako prirodzenú súčasť života, nebola tabuizovaná ako dnes, existovali dokonca príručky na tému „dobrej smrti“ (Ars moriendi), za ktorú považovali takú, keď zomreli zmierení so svojím svedomím (ideálne zaopatrení sviatosťami) a majetkovo vysporiadaní. Z tohto pohľadu boli možno na smrť pripravení lepšie ako my.

Neprepadali teda panike?

Našli sa aj takí, nie všetci sa v snahe o spásu duše sústredili na zintenzívnenie náboženského života a askézu. Trefne opísal morálku obyvateľstva počas „čiernej smrti“ vo Florencii Giovanni Boccaccio v úvode Dekameronu. Niektorí podliehali fatalizmu a odovzdane čakali na smrť, ďalší sa oddávali rozpustilým zábavám, opíjali sa a hodovali. Myslím, že podobné vzorce správania by sme mohli sledovať aj v súčasnosti.

Objavovali sa okrem interpretácie epidémie ako Božieho trestu v minulosti aj obdoby dnešných konšpiračných teórií?

Veru áno. Počas epidémie „čiernej smrti“ došlo k perzekúciám niektorých skupín obyvateľov, najmä Židov, ktorí boli obviňovaní z nekalých praktík – napríklad z toho, že otrávili studne. Dôvod azda spočíval aj v tom, že Židia na morovú nákazu zomierali v menšom počte, a preto sa ocitli v podozrení. Pritom dnes si vieme predstaviť logické dôvody, prečo sa tak stalo – žili izolovaní od ostatného obyvateľstva, v ich komunite sa kládol veľký dôraz na čistotu, teda pomohol im ich životný štýl. Okrem toho sa niektorí ľudia v snahe nájsť liečebný prostriedok oddávali rôznym magickým praktikám a rituálom.

Vnímaš paralely koronavírusu so stredovekými morovými a inými epidémiami? Čo sme sa z epidémií v dejinách naučili a aké vzorce opakujeme stále znova?

Paralelám sa historik neubráni. Ak si dnes odmyslíme technický pokrok v medicíne, tak základné pravidlá, ktoré uplatňovali už vtedy, používame aj dnes. Izolovanie chorých a prevencia príchodu cudzích osôb do hustejšie osídlených oblastí sa aj v stredoveku ukázali ako pomerne účinné zbrane na spomalenie priebehu. Vtedy takisto lekári radili sociálny dištanc, často sa umývať a dezinfikovať telo i príbytky octom. Na druhej strane panika, šírenie hoaxov a hľadanie nepriateľa poukazujú na to, že napriek vedeckému a medicínskemu pokroku sa až tak nemeníme.

Svätý Šebastián oroduje za chorých na mor”, autor Josse Lieferinxe (1497 - 1499, The Walters Art Museum Baltimore) | Public domain

Dá sa na epidémiu pripraviť?

Zo všetkých európskych krajín pandémia „čiernej smrti“ najviac zasiahla Taliansko, ktoré sa s ňou dostalo do kontaktu medzi prvými, nikto nemal skúsenosť a nevedel, čo si počať. Oblasti, kam sa kedysi šíril mor z Talianska, mali aspoň minimálnu výhodu, lebo z rozprávania vedeli, čo mor znamená, a v prípade jeho prepuknutia v mestách robili preventívne opatrenia.

Keďže vtedy bola nízka úroveň hygieny a zdravotnej starostlivosti, nevedelo sa o pôvodcoch nákazy, o zoonotickom prenose, ako sme poučení dnes, vždy ich epidémie ochromili. No ani v súčasnosti, keď máme k dispozícii očkovanie, antibiotiká, antivirotiká, pľúcne ventilácie, nemožno povedať, že sme boli pripravení, keď si vezmeme len obyčajné rúška, ktoré sme spočiatku vyrábali sami, alebo keď sme nedostatok dezinfekčných prostriedkov nahrádzali rôznymi „babskými“ receptmi.

Ako odznela epidémia?

Na to nemáme dodnes relevantné odpovede. Historici sa domnievajú, že svoju úlohu zohralo včasné zavedenie karantény, zlepšujúci sa stav hygieny, zavádzanie čistenia ulíc, ale aj strach ľudí cestovať do vzdialenejších oblastí.

Zmenil sa vtedy svet alebo sa vrátil po epidémii do starých koľají?

Vrátil sa, ale nie všetko bolo také ako predtým. V čase epidémií dôležitosť spoločenského postavenia a bohatstva akoby strácala na význame. Epidémie ochromili život v mestách, menili sa dovtedajšie poriadky a sociálna štruktúra, na vidieku zasa nemal kto obrábať polia, z bohatých sa stávali chudáci, ale aj naopak, niektorí chudobní prišli k veľkému majetku, ktorý zdedili po príbuzných. Kým smrť sa v stredoveku spájala s presnými zavedenými rituálmi, ako bolo bdenie pri mŕtvom, vystavenie na márach, zádušné omše, procesia a pohreb, epidémie toto všetko zrušili, pochovávalo sa do hromadných hrobov, narýchlo, bez prítomnosti pozostalých. Keď mor odznel, kládol sa ešte väčší dôraz na dôstojné pochovávanie, majetnejší ľudia sa zvykli postarať o svoj náhrobok ešte za života.

Zdá sa teda, že nezažívame nič výnimočné.

Myslím si, že z hľadiska nášho života zažívame výnimočnú a náročnú skúsenosť, ale pre historikov o niekoľko storočí pôjde len o ďalšiu „epizódu“ – koronavírusovú pandémiu, ktorú chronologicky zaradia za epidémie Justiniánovho moru, čiernej smrti či španielskej chrípky.
 

květen 2020