Vďaka digitálnym technológiám vieme dnes my novinári prekonať hranice lokálneho či národného lockdownu pomerne ľahko. Tento nový spôsob práce tu s nami bude ešte dlho so všetkými svojimi výhodami a nevýhodami: Napriek menšiemu počtu analógových kontaktov musíme zvládnuť viac digitálnej súdržnosti.
Môj notebook v sobotu popoludní vypovedal službu. A ja (takmer) tiež. Počítač už predsa dávno nie je len obyčajnou pomôckou. V čase pandémie koronavírusu je jeho obrazovka aj s jeho zjavne preťaženou operačnou pamäťou mojou bránou do sveta. Novinárske remeslo nás ženie von do sveta a my zase chceme správy a príbehy zo sveta prinášať naspäť do domácností. Covid-19 však závratným tempom mení spôsob, akým my novinári pracujeme. A musíme sa rýchlo prispôsobiť.Je to vlastne takto: Sme vždy tam, kde sa niečo deje. Blízko ľudí, ktorým alebo s ktorými sa niečo deje. Aby sme vytvorili dobrý príbeh, musíme si vybudovať dôveru, aby sme si so svojimi informačnými zdrojmi navzájom uverili. Musíme im klásť otázky a počúvať, sprevádzať ich a prežívať s nimi ich životné situácie. No v čase zvyšujúceho sa počtu infekcií sa musíme aj my obmedzovať, aby sme chránili ľudí – pracovné kontakty, kolegov, seba a svojich blízkych. Mohli by sme sa rýchlo stať superšíriteľmi, pretože stretávame veľmi veľa rozličných ľudí na rôznych miestach. Redakčný tím by sa ľahko mohol premeniť na ohnisko infekcie.
Musia sa teda hľadať a nachádzať alternatívy. Vďakabohu za technické možnosti! Aby sme sa mohli s niekým porozprávať, nemusíme s ním nutne byť na rovnakom mieste. Môžeme komunikovať rôznymi spôsobmi bez toho, aby sme opustili svoju pracovňu. Toto celkom funguje. Mnohé to však mení. Treba si na to privyknúť.
Viac mentálneho kina ako terénnej práce
Mojou obľúbenou čerešničkou na torte v žurnalistickom živote sú pracovné cesty s cieľom detailne, rôznorodo a intenzívne pracovať na určitej téme. Najmä niekoľko dní trvajúce projekty nie sú vždy kompatibilné s každodennou redaktorskou prácou. Preto si kvôli tomu rada beriem dovolenku. Žiaden problém. Stretnem pritom rovnako zmýšľajúcich ľudí a vďaka nim je práca potešením. Takéto výskumné cesty usporadúva napríklad organizácia Deutsche Gesellschaft e.V. Na jeseň 2020 sme mali v pláne cestu na Ukrajinu zameranú na LGBT tematiku. Mali sme navštíviť politikov, mimovládne organizácie a vedcov. Teraz sa stala mojou prvou virtuálnou pracovnou cestou.Namiesto hlavybôľu po večernom stretnutí s kolegami a miestnymi máme teraz unavené oči a boľavý chrbát z dlhých online stretnutí. Dobrý tucet novinárov sedí pred obrazovkami a zvedavo sa pozerá do kamier. Organizátori moderujú. Technické ťažkosti spôsobujú sekanie obrazu a narúšajú kvalitu zvuku. Jednotliví rečníci sa postupne hlásia k slovu. Ak má niekto akékoľvek otázky, klikne na ikonku zdvihnutej ruky. Celý priebeh je veľmi usporiadaný, nikto nesmie druhému skočiť do reči. Príspevky sa pre interné potreby zaznamenávajú a namiesto poznámok si všetci robia screenshoty obrazovky.
Na jednej strane sme si navzájom cudzí. Neformálnu časť tvoria krátke chatové epizódy o každodennej práci a plánovaných projektoch. Praktické, ale chladné. Zatiaľ čo od pracovných stolov vidíme za oknom jesenné slnko, účastníci z Ukrajiny nám referujú o prvom tohtoročnom snehu na uliciach. Priamy zážitok je nahrádzaný mentálnym kinom.
Nová blízkosť online práce
Vďaka videokonferencii sme si zároveň oveľa rýchlejšie navzájom bližší, ako by to bolo v prípade klasickej pracovnej cesty. Všetci totiž sedíme vo svojom domácom prostredí. Nikto z nás si nenastavuje umelé pozadie. Detaily z domácnosti dotvárajú náš vzájomný obraz o sebe: s našimi novými známymi si spájame vešiaky, poličky na knihy, skrine a zarámované fotky na stene, kuchynský nábytok či gauč z červenej kože.Táto nová intímna úroveň vzájomného spoznávania sa týka aj rozhovorov: niektorí respondenti používajú na videokonferencie svoje smartfóny. Prevedú ma tak svojím bytom. Vidím komiksy, ktoré si sami nakreslili na steny, alebo mačky, ktoré dotrhali tapety, plyšové hračky ich detí a plagáty superhrdinov. V analógovom svete by trvalo oveľa dlhšie spoznať súkromie svojich protagonistov. Vďaka digitálnym možnostiam to ide rýchlejšie.
Predsa však chýba autentický ilustračný obrázok. Na ceste na Ukrajinu som chcela vo fotoprojekte portrétovať ľudí a osobnosti queer komunity. Keď sedím v Nemecku a miestnych ľudí spoznávam cez videohovor, dokážem maximálne urobiť nekvalitné rozmazané screenshoty. Iste, aj to môže mať istý autentický výraz. Na obrázky k článkom sa však kladú vyššie nároky.
Čo teda robiť? Zapojiť miestnych fotografov – ale tí si tiež musia najskôr vybudovať vzťah dôvery. Alebo som odkázaná na to, aby respondenti viac spolupracovali. Požiadam ich, aby sami urobili fotografie k svojmu príbehu pomocou fotoaparátu na svojom mobile. Musia ísť na určité miesta, fotografovať určitým spôsobom a fotky mi poslať. Nie všetci dodržia svoje sľuby, pretože na internete sa dá jednoduchšie „vypariť“. No aj tak som milo prekvapená, ako ochotne chcú spolupracovať! Hoci zaslané obrázky nikdy celkom nespĺňajú moje očakávania, sú predsa len autentické a vhodné. Samozrejme, veď ich robila osoba, o ktorej sa píše. A zároveň tak prezradila o sebe ešte čosi viac.
Na vidieku žiadny vírus
Napriek tomu mi po niekoľkých dňoch digitálneho rešeršovania chýba práca v miestnej redakcii denníka, hoci aj tú korona veľa zmenila. Všetci majú strach z toho, čo budeme robiť, ak náhle ochorie celý redakčný tím. Tlak rastie. Robíme teda oveľa viac práce cez telefón. A zrazu sú na stole úplne nové témy, keďže mnohé podujatia sú zrušené a zariadenia zatvorené. Veľa pravidelných a spoľahlivých správ odpadá. Namiesto toho udávajú tón denné čísla infikovaných, pridáva sa šírenie afrického moru ošípaných vo východnom Brandenbursku. Zo severu sa zase blíži vtáčia chrípka.Ak predsa len dôjde k osobnému stretnutiu – ideálne na mieste, v teréne, na dedinách, so skutočnými ľuďmi, bez obrazoviek a telefónov –, je to hotová slávnosť. Zhlboka sa nadýchnete, zažijete príbeh namiesto toho, aby ste len načúvali slovám bez tváre. V riedko osídlených vidieckych oblastiach sa stále môžete osobne stretnúť. Počet infekcií je nízky. Rozhovory a návštevy jednotlivých miest sa konajú vonku a dodržanie bezpečnej vzdialenosti nerobí žiadny problém.
Na druhej strane vás znepokojuje neopatrnosť, ktorá v dedinách stále prevláda. „Smiem vám ešte podať ruku?“ ktosi sa ma šibalsky spýtal. Alebo vás tu stručne poučia: „Tu u nás rúška nepotrebujete.“ Ako keby mali východobrandenburské dediny takú zlú infraštruktúru, že sa k nim ani vírus nemôže dostať. Tak to však nie je a ukazujú to aj číselné údaje, ktoré nám na jeseň zaručili druhý lockdown. Aj tu sú týždenné hodnoty incidencie na 100 000 obyvateľov trvalo výrazne nad hranicou 50, väčšinou dokonca nad 100. Nie nadarmo sa najnovšie obmedzenia po niekoľkých týždňoch regionálnej implementácie rozšírili na celú spolkovú krajinu.
Druhým svetlým bodom, ktorý umožňuje znovu na chvíľu prerušiť home office, sú (ešte stále) rokovania politických grémií. A protesty. Pri tom jednoducho musíte byť, pretože emócie, ktoré sa dostávajú na povrch napríklad počas protestov proti sprísnenému zákazu interrupcií v Poľsku, nemožno prežiť cez telefón. Buď tam idete, alebo o tom ani nemusíte písať.
Svet v mojej obývačke
Home office je však bezpečnejší. Domácnosť sa pomaly mení na absolútne bláznivé miesto: tu bývate, tu je váš domov, vaše prostredie – a odtiaľto vychádzajú do všetkých kútov sveta všetky miestne príbehy, online výskum, celá moja dobrovoľná práca aj súkromná komunikácia. V pracovnej časti mojej obývačky je teraz Beeskow blízko Kyjeva, Biškek neďaleko Słubice, Praha a Moskva vedľa Minsku a Alma-aty. Ak počas ranného vetrania cez byt fúkne prievan, všetko sa to spolu premieša. A podobne to vyzerá aj v mojej hlave.Online pracovné metódy sú obrovskou pomocou, o tom niet pochýb. A ich nútené používanie v čase pandémie sa z dlhodobého hľadiska určite zmení na jeden z našich bežných zvykov. To si však aj od nás veľa vyžaduje: disciplínu, štruktúrovanie, časový manažment, výber tém. A lepšie vzájomné prepojenie – ak nemôžeme niekam osobne zájsť a objavovať našich protagonistov a ich príbehy na mieste, potrebujeme spoľahlivé kontakty. A oveľa väčšiu dôveru a spoluprácu s kolegami i protagonistami. Teraz sme v tom spoločne.
prosinec 2020