Keď sa ľudia stávajú predmetom, musíme sa postaviť proti pliage horšej ako koronavírus. Voláme ju dehumanizácia, bojujeme proti nej oveľa dávnejšie a budeme až do smrti. Komentár Nataše Holinovej.
Mám desať rokov a otec ukazuje na husto zalesnený kopec severne nad Novou Baňou, ktorá sa túli v kopcoch, len smerom na rieku Hron je otvorenejšia. „Tam chodili partizáni a neskôr nemeckí vojaci,“ vraví.Keď sa skončila druhá svetová vojna, môj otec mal presne desať rokov. Na vysvedčení zo školského roku 1944/45 mal preškrtnutý druhý polrok a napísané „vyučovanie prerušené pre vojnové pomery“. Slovensko vojna plošne zasiahla až po Povstaní koncom augusta 1944.
Dnes mám štyridsaťštyri rokov, počas koronakrízy sedím v Rakúsku v dome umiestnenom v kopci a hútam nad článkami, ktoré ma presviedčajú, že teraz je vojna. Alebo sa dočítam, že v Taliansku tlačovku Civilnej ochrany nazývajú ,,správy z frontu“.
Akokoľvek rozumiem, že bojujeme s vírusom a po celom svete je mnoho mŕtvych, musím sa vzbúriť: nie, toto nie je vojna. Možno je to tak, ako povedala moja 94-ročná teta Klára, ktorá si na rozdiel od mnohých autorov vojnu dobre pamätá: „Toto je druhá najhoršia vec od vojny“, ale vojna to nie je.
Keď ľuďom budeme opakovať, že je vojna, nielenže zhoršujeme všeobecnú neurózu, ale tiež riskujeme, že sa začnú správať, ako keby vojna skutočne bola. To poteší jedine despotických politikov so sklonmi k tyranii. Navyše tu dochádza ku katastrofálnemu omylu. Vojna je predsa človek proti človeku, teda ideme si ubližovať. Vírus proti človeku je pandémia, teda musíme si pomáhať.
V tejto desivej a celkom novej situácii sme mohli pozorovať, ako úzkosť a pocity ohrozenia menia správanie ľudí.“
Zaujímavé je, že takéto hodnotenie udalosti prekonalo inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, ktoré my a naši generační rovesníci poznáme len z rozprávania, ale vieme, že ľudia cítili strašnú hrôzu. V čom je rozdiel? V tom, ako nazveme predmet hovoru.
Nazdávam sa, že všeobecnou vlastnosťou akejkoľvek krízy je schopnosť vytiahnuť z ľudí tie najhoršie aj tie najlepšie vlastnosti. V tejto desivej a celkom novej situácii, keď síce nezlyhalo právo, politika a diplomacia, ale pustil sa do nás vírus, ten drsný odkaz od čínskeho netopiera, sme mohli pozorovať, ako úzkosť a pocity ohrozenia menia správanie ľudí.
Niektorí prehovorili teplo a mäkko, aby rozšírili nákazu spolupatričnosťou, iní v sebaobrane kopali okolo seba a v snahe sa zachrániť ukazovali prstom na druhých. Vylúplo sa to z ich slov ako rozprávkový zmok z vajca čiernej sliepky.
To isté sme sledovali počas takzvanej utečeneckej krízy, o ľudských bytostiach sa hovorilo ako o hmyze, hávedi, a čo je horšie, niekedy sa s nimi tak aj zaobchádzalo.
Keď sa ľudia stávajú predmetom, musíme sa postaviť proti pliage horšej ako koronavírus. Voláme ju dehumanizácia, bojujeme proti nej oveľa dávnejšie a budeme až do smrti. Keď v debate na slovenskej verejnoprávnej televízii sedia fašisti, teda poslanci Kotlebovej strany, a hovoria o „Cigánoch“, je neskoro. Začať treba, už keď napríklad učiteľ povie: „Ja mám v triede taký materiál...“
Koronakríza nám v jazyku pripomenula spôsob, akým sme natrvalo degradovali rómsku menšinu na občanov druhej kategórie.“
Neďaleko domu, kde počas koronakrízy sedím v kopci, prebieha diaľnica spájajúca Budapešť a Viedeň. Nechcem, aby sme zabudli, ako v roku 2015 po nej pochodovali tisíce utečencov, ktorým v Budapešti predali lístky na vlak a potom ich do tých vlakov nepustili. Hegyeshalom, to bol horor. Nezabudnime na Röszke, smutne preslávený tým, ako sa tam policajti správali k utečencom. O tých policajtoch môžem povedať jedinú vec: pre niekoho boli v detstve materiálom, pre niekoho boli háveďou.
Koronakríza nám v jazyku pripomenula to, čo stabilne potvrdzujú Eurobarometre, zážitky z kríz a spôsob, akým sme natrvalo degradovali rómsku menšinu na občanov druhej kategórie. Terčom kastovania sa teraz stali postupne seniori, pendleri a dokonca aj slovenské opatrovateľky v Rakúsku. Títo všetci dostávali signály, že zavadzajú a obťažujú, opatrovateľky „dovlečú svinstvo spoza hraníc, nech si tam len ostanú utierať rite“.
Hovorila som na hranici s jednou skupinou žien, okrem Viedne sa vracali azda zo všetkých spolkových krajín a netušili, do čoho idú, či ich štát neschmatne do nedobrovoľnej karantény. Chodia pešo cez hranicu presne ako tí utečenci v roku 2015, ťahajú kufre, hoci len 200 metrov, nie kilometrov, a rozplačú sa, keď im poprajete, aby všetko dobre dopadlo. Potom už počujete len príkazy uniformovaných ľudí: „Veci si zložte sem, poďte sa zaregistrovať sem!“
Krajina je taká láskavá, koľko láskavosti si vypestuje v jazyku.
květen 2020