Náboženský fejk  Obielené hroby plné mŕtvolných kostí

Náboženstvo je vec ošemetná. V téme náboženských fejkov výnimočne, pretože na strane napodobenín nezriedka stoja autority, spotrebiteľský dopyt a sväté tradície. Dokonca je do hry zavolaný sám Najvyšší. V jeho mene tým, ktorí fejky odkrývajú, hrozila kedysi smrť na hranici, teraz opovrhnutie a vylúčenie.

Zložitejšie ako falošná kabelka

Kto si chce spraviť exkurziu do sveta náboženských fejkov, má bohatý výber. Najväčší odvážlivci sa nechajú pozvať do výcvikového tábora islamistických džihádistov alebo do centrály najpokútnejšej sekty, v ktorej sa guru v bielom obklopený kráskami pravidelne a za milodary oddaných dotýka vesmírnej energie.

Ostatní – hovorme im miestni realisti – sa zamotajú do davov na mariánskej púti alebo si dajú polievku s príbuznými pri oslave po birmovke či konfirmácii so zlatým šperkom v hlavnej úlohe. Osvietenejší si môžu na večerné čítanie vybrať históriu náboženských vojen, literárne apokryfy s ambíciou zapliesť sa do kánonu biblických textov alebo v najhoršom prípade Kotlebov predvolebný leták.

Pri náboženskom fejku je totiž na rozdiel od falošnej kabelky všetko zložitejšie – pohnútky, autorstvo aj spôsoby falšovania. Fejk môže byť dokonca v jednej historickej etape vyhlásený za to pravé, po storočiach sa veci vymenia.

Český teológ a religionista Petr Jan Vinš upozorňuje, že „samotné náboženské obsahy nie sú prístupné nezávislému objektívnemu preskúmaniu. Vlastné teologické učenie cirkví a náboženských spoločností sa takto hodnotiť nedá – a pokiaľ tak niekto spraví (napríklad predstavitelia tzv. nového ateizmu), je to výrok skôr ideologický.“ A čo vlastne potom zostane na kritické preskúmanie? „Skutočnosť, či reálna prax predstaviteľov toho či onoho vyznania zodpovedá deklarovaným hodnotám.“

Ako odhaliť obielené hroby

Fejkom v náboženskej sfére môžu byť nebezpečné autority, falošní klerici v ukradnutých sutanách aj pseudoduchovné cesty, odporný kazateľský pátos, zaklínadlá, predstavy, zjavenia či zraňujúce až patologické emócie. V téme demaskovania náboženského fejku si na svoje prídu psychológovia a sociológovia, teológovia, duchovní sprievodcovia a svätci, kunsthistorici ako odkrývači nízkeho umenia, politickí marketéri i odhodlaní hľadači duchovna. Náboženstvo je falošnosťou ohrozené, ale súčasne sa jej bráni a vyzýva svojich nasledovníkov, aby odolali v skúške vďaka neskazenej viere a čistému srdcu. V kresťanskej tradícii ide o konfrontáciu s „kvasom farizejov“, ktorí dávajú prednosť rituálu pred vierou. Sú ako obielené hroby, zvonku pekné, v skutočnosti však plné mŕtvolných kostí.

Ježiš Nazaretský sa správal protinábožensky, jeho cieľom nebolo rozbehnúť nový rituálny systém. Evanjelický biblista Ondrej Prostredník pripomína, že to, čo bolo hlavným dôvodom Ježišovej kritiky kultu, sa v zásade nezmenilo ani dnes. „Je to odpojenie pomoci človeku a ľudského prístupu od duchovného života a od toho, čo sa deje v náboženskom kulte. Keď človek používa duchovno a obrady ako zámienku na to, aby si nemusel všímať potreby ľudí okolo seba, robí z kultu a duchovných prejavov fejk.“

Predajné náboženstvo a národný Boh

Náboženské spotvoreniny majú na svedomí kšeftári s posvätnom a pragmatici bez zábran. Hlavne tí druhí sú výnimočne zákerní, keď sledujú svoje skryté politické ciele. V ich záujme obliekajú Boha do národných dresov a prikazujú mu, aby si „označil“ znovu a znovu, podľa aktuálnej potreby, vyvolený národ (Maďarov, Rusov, Slovanov či Slovákov).

Takejto manipulácie sa najviac obáva textár a aforista Jozef Husovský. Roky píše úvahy inšpirované biblickými textami. Prekáža mu, keď niekto vedome a dobrovoľne kriví náboženstvo s cieľom manipulovať ľudí vo svoj prospech. „Heslo ‚Za Boha‘, za národ‘ je príkladom neuveriteľného náboženského fejku. Žiadny národný Boh predsa neexistuje. Ak existuje slovenský národný boh, tak je ním najskôr Perún…“

Bývalý kresťanskodemokratický politik Ivan Šimko vidí pokútnu výrobu náboženského fejku predovšetkým v dielni moskovského patriarchu Kirilla a jeho posolstve o zhnitom, dekadentnom až protikresťanskom Západe. „Táto fejková ideológia sa začína stále silnejšie presadzovať i do západného kresťanstva, osobitne medzi tradicionalistami. S Kirillom majú spoločné nielen to, že podobne odsudzujú Západ a liberalizmus, ale aj to, že protagonisti tejto fejkovej ideológie si tým predovšetkým upevňujú postavenie vo svojej náboženskej komunite. Mnohí opravdiví kresťania si netrúfnu vystúpiť proti nim, lebo sa obávajú, že budú označení za zradcov, skazených sekulárnym a liberálnym svetom. I preto odchádza veľa poctivých kresťanov do ‚sekulárnej emigrácie‘ alebo ‚odchádzajú nadobro‘.“ Aj starokatolícky kňaz Martin Kováč sa pri otázke náboženského fejku sústredil na politické kresťanstvo, ktoré vníma ako legalistický systém. „Snaží sa namiesto slobodnej ponuky životnej alternatívy a konkrétnej pomoci ľuďom presadzovať a vynucovať svoje záujmy cez štátne zákony. Je to náboženstvo príkazov a zákazov, ktorému uniká, že naplnením Zákona je láska a podstatou viery je milosrdenstvo. Takéto pokrivené náboženstvo sa navyše necháva lacno predať, paktuje s kadekým a diskredituje sa.“

Petr Jan Vinš je presvedčený, že pri patriarchovi Kirillovi a iných nábožensky našminkovaných hlásateľoch dezinformácií o covide alebo Ukrajine sa občianska spoločnosť nesmie pred náboženskými autoritami úctivo zastavovať, ale ich konfrontovať.

Gýč, šarlatáni a blúznivci

Fejkom sa skvele darí v prostredí náboženského ohlasovania. Ak chcete civilnejšou rečou, v propagande a cirkevnom marketingu. Posvätné ochranné známky a copyrighty sú imúnne voči kritike, a tak odkrývanie falošných záludností je v tomto prostredí takmer nemožné. Publikum očakáva takpovediac svätý úžas, uprostred neho niečo spochybňovať sa nepatrí. Posvätno je kompromitované svätými obrázkami a svätými knižkami, ktoré práveže vôbec nie sú sväté. Sociológ a publicista Jan Jandourek je vo vzťahu k náboženskému gýču čiastočne veľkorysý, pretože prvoplánové posolstvo vyvolávajúce lacnú emóciu môže niekedy svojou úprimnosťou prospieť, napríklad roztomilou naivitou smerujúcou k dobrému. „Keď však ide o sériový gýč, ktorý deformuje historické fakty kvôli zárobku, sú to praktiky pochybné.“

Pravé náboženstvo podnecuje krásu, ale fejkové len rýchloobrátkový sentiment. Kto očakáva vážne odpovede na tie najvážnejšie otázky, bude sa vo farebnom svete svätuškárskeho gýču cítiť nesvoj. V jarmočnom naladení zostane sám aj so svojimi trýznivými otázkami. Náboženský hedonizmus je predovšetkým hedonizmus, jeho prívlastok nič neznamená.

Komerčné importy z východných filozofií a náboženstiev si zaslúžia rovnako nekompromisný prístup. Duchovné objavovanie je čokoľvek iné ako obklopovanie sa bronzovými Budhami a predieranie sa k jadru svojho bytia v oblaku orientálnych vôní.

Francúzsko-americký mysliteľ, literárny komparatista a všestranný vzdelanec „starej školy“ George Steiner si v závere prednášok na Harvardovej univerzite neodpustil poznámku na adresu unaveného a nespavosťou trpiaceho Západu, ktorý túži po terapeutických mudrcoch, guruovi alebo šamanovi. „Nikdy neexistovalo toľko liečiteľov viery, znalcov okultizmu, toľko duchovných consiglieri (mafiánske označenie sa tu hodí) či prefíkaných šarlatánov.“

Tradícia blúznivcov a falošných mystikov je bohatá a prekvapujúco odolná aj voči modernite. Jozefovi Husovskému pri otázke na náboženský fejk napadol príbeh z Ruska, kde sa objavil novovtelený Kristus. Nosil dlhé vlasy a obliekal sa do dlhej ľanovej košele. S fantáziou autora aforizmov Husovský dodáva: „Na prvý pohľad Kristus ako vyšitý. Len telesné proporcie trochu nesedeli. Mal kde skloniť hlavu a evidentne aj čo jesť.“

Démonické predstavy o Bohu

Rozprávať v súvislosti s náboženstvom o Bohu sa zdá byť nevyhnutné. O čom inom by náboženstvo malo byť? A predsa, náboženstvo nezriedka zostáva sústredené na ľudské ambície, Boh je len maskovaním. Ak sa k nemu náboženskí ľudia predsa len približujú, prichádzajú do jeho siločiar poznačení výchovou a zdedenými formami.

Náboženská patológia má už do činenia so psychiatriou, jej mierne prejavy však stáročia okupujú mysle veriacich. Hádam najzrejmejším príkladom sú falošné predstavy o Bohu.

Nemecký jezuita a pastorálny psychológ Karl Frielingsdorf sa tieto falošné koncepty Boha pokúsil rozšifrovať a systematizovať. Za démonické predstavy považuje predstavu trestajúceho Boha, Boha smrti, Boha – účtovníka a Boha zákona.

Frielingsdorf roky aktívne pracoval s klientmi poznačenými falošnými predstavami, ktoré boli často odrazom ich detstva a vzťahu k rodičom. Šlo o klerikov, rehoľné sestry aj angažovaných katolíckych laikov. Na úvod ich vyzval, aby telesnou pozíciou demonštrovali svoju predstavu Boha.

Prišlo na strašidelné situácie. Jeho klienti sa stáčali od strachu do klbka a hrbili sa. Nedokázali si ľahnúť slobodne na chrbát a roztvoriť náručie, pretože nebesá pre nich znamenali hrozbu, trest a definitívne odsúdenie.

Poniektorí sa odvážili svoju predstavu stvárniť vlastnou kresbou. Účtovnícky Boh s ozaj nezmerateľnou škodoradosťou zapisuje zlyhania nehodných detí. Metaforu „Božieho oka“ si väčšina vykladala negatívne a s nedôverou. Nesplatené účty vyvolávajú cyklický pocit viny a zo života je peklo. Už nikdy nebude možné obstáť pred tribunálom nekompromisného Účtovníka.

Náboženstvo sa stáva fejkovým tovarom, keď jeho vyznávači strácajú zmysel pre intímnosť. Obávajú sa blízkosti, najbezpečnejšie sa cítia v odstupe od strašidelného Vládcu. Tento základný postoj je na začiatku ich averzie voči všetkým formám ľudskej intimity. Nerozumejú jej a pohŕdajú ňou, pričom zaplavujú okolie sladkolepkavými rečami o láske.

Ide to tuhého. Bez ochoty vrhnúť sa na zem a konfrontovať falošnú predstavu Boha sa „klienti“ nepohnú z miesta. Navždy zaparkujú v pozícii neznesiteľne bigotných bojovníkov.

Sociológ náboženstva Walter Schubart už v roku 1941 napísal: „Ak sa nepodarí uviesť náboženstvo a erotiku do nového, blízkeho a šťastného vzťahu a zmieriť dôstojnosť človeka s pohlavnosťou, potom k znovuzrodeniu náboženstva nedôjde.“ | Hieronymus Bosch: Záhrada pozemských rozkoší (výrez zo stredného obrazu triptychu, 1490 - 1510) | Múzeum Prado, Madrid, Public domain

Namiesto etiky lásky zakázaná slasť

Pozorovateľom zvonka tieto dve veci splývajú. Náboženstvo a morálka. Veriaci disponujú predsa súborom morálnych noriem (ich rečou – prikázaní), kvôli ktorým sú iní. Snažia sa nimi riadiť svoje konanie, a keď sa im to nedarí, prichádzajú o dôveryhodnosť. Morálne kategórie dobra a hriechu sú do náboženstva zakomponované tak výrazne, že napadnúť toto stotožňovanie je extrémne ťažké.

Náboženstvo však naozaj nie je morálka. Ak sa ňou stáva, ide o ďalšiu verziu fejku. Práve teraz a tu je tento fejk dominantný, keď sa z každej strany v mene Boha ozývajú výzvy na zachovanie tradičných mravných hodnôt. Moralizujúci tón hecuje odhodlanie presvedčených a vedie ich k odmietnutiu oponentov (lebo sú hriešni).

„Najhorúcejšou pôdou“ tohto konfliktu je sexuálna morálka. Cirkevný historik Georg Denzler napísal dejiny kresťanskej sexuálnej morálky pod titulom Zakázaná slasť. Je smutný z toho, že kresťanstvo ohlasujúce lásku nedokázalo prijať sexualitu v celej šírke ako výraz Bohom chceného stvorenia človeka. Cituje sociológa náboženstva Waltera Schubarta, ktorý už v roku 1941 napísal: „Ak sa nepodarí uviesť náboženstvo a erotiku do nového, blízkeho a šťastného vzťahu a zmieriť dôstojnosť človeka s pohlavnosťou, potom k znovuzrodeniu náboženstva nedôjde.“ Po osemdesiatich rokoch vôbec netreba jeho skeptickú formuláciu meniť.

Ak kedykoľvek bola etika lásky nahradená pevne zviazaným systémom zakázaných slastí, náboženstvo prestávalo byť oslobodzujúce a menilo sa na zotročujúce. Môže existovať ešte tragickejšia napodobenina náboženstva?

Nemecký teológ a psychoanalytik Eugen Drewermann kriticky písal o „pokročilom zmoralizovaní kresťanstva“. To vedie k morálnemu preťažovaniu a ťažkým pocitom viny. „Pripravuje kresťanstvo nielen o nárok chcieť človeka uzdraviť v jeho bytí, usvedčuje kresťanské hlásanie zo vzdialenia od reality, resp. zo sviatočného idealizmu. Tým, že sa viera odovzdáva ako národné náboženstvo, sa ľudia vnútorne nezmenia.“ (Eugen Drewermann: Tragické a křesťanské, CDK 1997) Zdravé náboženstvo má na životný štýl veriacich vplyv, ide o jeho prirodzený dôsledok. Je o tom presvedčený aj publicista Miro Kocúr: „Ak náboženstvo neformuje a nezušľachťuje životný štýl, tak potom niečo nie je s vierou alebo jej prežívaním v poriadku.“ Životný štýl ovplyvnený záujmom o iných je však naozaj odlišný od moralizujúcej bigotnosti.

Rozlišovanie znamená dynamiku

Rozprávanie o náboženskom fejku si napriek pochmúrnemu naladeniu zasluhuje optimistický záver. Očisťovanie, skúmanie pohnútok, rozlišovanie medzi pravým a falošným či trpezlivé presadzovanie autentických podôb viery patrí k dynamike náboženstva. Je životaschopné, ak úplne nepotlačí sebareflexiu a kritické skúmanie.

Kacíri, heretici, disidenti a rebeli patria k náboženským dejinám rovnako ako svätci a posvätené autority. Švajčiarsky reformovaný teológ a spisovateľ Walter Nigg vo veľkolepej Knihe kacírov (1949) vzdáva hold náboženským buričom. „Nerozmýšľajú v kolektívnych a autoritatívnych kategóriách, ale hľadia veciam do tváre samostatne. Boli a sú skutočne nábožensky tvoriví ľudia, stáli na počiatku nových a nepominuteľných vecí.“

Ďalším dôvodom optimizmu je poznanie, že všetko fejkové postupne samo odumiera. Neprežije skúšku realitou. Gýč sa zosmiešni, náboženský nacionalizmus strápni a bigotnosť sa udusí smiechom z vlastnej nefunkčnosti.

Toto všetko chvíľu trvá. Dôležité je, či to náboženskí ľudia stihnú do konca svojho pozemského putovania.

prosinec 2022