Vojna na Ukrajine  „Môj prvý utečenec“

Osobná skúsenosť Európanov s vojnovými utečencami vyzlieka donaha naše predstavy o humanizme. Prichádzame o ilúzie, ale zároveň v sebe objavujeme netušené sily a kvality. Táto zaťažkávajúca skúška nemôže dopadnúť zle, nazdáva sa reportér a fotograf Andrej Bán.

Klišé hovorí, že všetko (okrem smrti) býva v živote prvýkrát. Bicykel, bitka na ihrisku, vysvedčenie, láska, manželstvo a podobne. Veci pominuteľné, nehodné zapamätania, ale aj natrvalo formujúce náš životný príbeh. Občania stredoeurópskych a východoeurópskych krajín si v súčasnosti, počas ruskej vojenskej agresie voči Ukrajine, „zapisujú“ do pomyselného herbára nových a pre ďalší život určujúcich skúseností ďalšie prvenstvo. Mnohí hovoria: „Môj prvý utečenec.“

Títo ľudia v sebe objavili netušenú mieru súcitu a solidarity s tými, ktorí zo strachu o život ušli náhle a často len s nevyhnutnými vecami. Ukrajinské inferno pritom núti opúšťať doterajšie schémy. Lieky, hygienické potreby, deky, prikrývky, potraviny; to všetko ostáva ako základná forma pomoci. Pribudla však nová kvalita.

Utečenci v intímnej zóne

Vojna sa do domácností Európanov dostala nielen cez všadeprítomné správy, či už v televízii, alebo v smartfónoch, cez neznesiteľnú úzkosť z ďalšieho bombardovania a útokov ruskej armády voči mestám a dedinám. Vojna je priamo v domácnostiach. Prekonala aj úzky kruh intimity, keďže Európania v úsilí všemožne pomôcť ponúkajú ukrajinským utečencom svoje príbytky. Niektorí voľné domy či byty, iní izbu v domácnosti, kde žijú.

Utečenec tak prestáva byť iba objektom a „mernou jednotkou“ mediálneho spravodajstva. Osobná skúsenosť s ním takpovediac vyzlečie donaha predstavy o humanizme, aké o sebe a našej spoločnosti máme. Často ide o ilúzie, inokedy, tak ako teraz, objavíme v sebe netušené sily a kvality. O to viac, že pre mobilizáciu mužov vo veku od 18 do 60 rokov, ktorí odísť nemôžu, utekajú najmä ženy, deti a seniori. Teda najzraniteľnejšie skupiny. Nazdávam sa, že je to zaťažkávajúca skúška, ktorá nemôže dopadnúť zle. Pretože odťažité príbehy z médií sa nahradia osobnou skúsenosťou. Isteže, mnohí precenia svoje sily a schopnosti, mnohí po krátkom čase zistia, že noví spolubývajúci im už začínajú prekážať, a iba pocit hanby im bráni podeliť sa o túto skúsenosť. To je prirodzené.

Nájdu sa aj takí, a podľa príbehov z médií a sociálnych sietí ich nie je málo, ktorí sa budú úprimne čudovať, prečo je „tá Ukrajinka“, ktorej ponúkli izbu po odrastených deťoch, akási zádumčivá, málovravná, smutná. To všetko sa dá pripísať na vrub našej neskúsenosti. Treba počúvať odborníkov, psychológov a psychiatrov, ktorí hovoria o posttraumatickom syndróme a spomienkach na prežité hrôzy. Tie vedú k mlčanlivosti. A nemožno ich považovať za nevďak.
 

Opatrná nádej

A práve toto, teda utečenci v našej intímnej zóne, je zásadne nová skúsenosť oproti veľkým utečeneckým pohybom v Európe po druhej svetovej vojne. Od roku 2015 cez Balkán prichádzali utečenci najmä z Blízkeho východu, zo Sýrie a z Iraku. Išlo prevažne o Arabov a moslimov. Perfídni politici krajín V4 vtedy otočili humanistický naratív, z núdznych urobili „agresívnu masu“, ktorá nás „prevalcuje“ a zničí naše „tradičné kresťanské hodnoty“. Absolútna väčšina tých utečenov pritom netrpela o nič menej ako dnes Ukrajinci.

Stredoeurópania pred siedmimi rokmi zarputilo odmietli kvóty na prerozdelenie migrantov z juhu Európy, ktoré dnes, tvárou v tvár najväčšiemu exodu na kontinente od roku 1945, budú možno sami požadovať od krajín Západu. Je dobré tento paradox pripomenúť. A to bez ohľadu na to, či použijeme právny termín „azylanti“, alebo „ľudia hľadajúci dočasné útočisko“, pojem „utečenci“ či iba „migranti“. Nejde o slovíčka. Všetko sú to ľudské bytosti, ktoré potrebujú našu pomoc. Dovoľte na záver jednu vlastnú skúsenosť spred takmer štvrťstoročia. Vtedy sme ešte „nečelili“ nijakej „masovej migračnej vlne“, ako sa zvykne necitlivo hovoriť. Akoby išlo primárne o nás, ľudí žijúcich v mieri a blahobyte. Akoby išlo o to, že my čelíme niečomu hroznému. V skutočnosti pritom pomáhame ľuďom v núdzi.

Raz v zime 1999, potom, ako som založil humanitárnu organizáciu Človek v ohrození, mi pred dverami môjho bratislavského bytu nečakane zazvonili neznámi ľudia. „My zdes,“ povedali po rusky. V preklade: „Sme tu.“ Čoskoro sa ukázalo, že ide o rodinu Slovákov z Kazachstanu. Hoci tam nebola vojna, doma všetko predali. Dom, auto, pôdu, všetko. Prišli s tritisíc dolármi vo vrecku a dúfali, že im s kolegami pomôžem zabezpečiť nový život.

Nakoniec sa im (aj nám) to podarilo. Dvadsať členov rodiny žije, študuje, vydáva sa a žení na Slovensku. Spoločne sme však museli prekonať ohromné byrokratické prekážky, neochotu štátnych inštitúcií, ale aj mnohých jednotlivcov. V cudzincoch videli prišelcov, votrelcov, ktorí ohrozia náš životný štandard. Režisér Jaro Vojtek o ich príbehu natočil oceňovaný dokumentárny film.

Dnes, keď vidím ukrajinských utečencov aj spoluobčanov ochotných im pomôcť, myslím často na rodinu Slovákov z Kazachstanu. Oboje je srdcervúce. No mám opatrnú nádej, že sme sa ako krajina dostali azda trochu ďalej smerom k väčšej empatii a pomoci.

březen 2022