Politická ľavica na Slovensku  Stigma väčšiny

Sloboda, rovnosť, bratstvo – sesterstvo, reforma a internacionalizmus. Takto zjednodušene možno pomenovať princípy ľavice. Ako sú však tieto piliere reflektované v krajine, ktorá sa nevyrovnala s minulým režimom? Štyri ženy a štyria muži formulujú názor, prečo je politická ľavica na Slovensku nepopulárna a stigmatizovaná.

Laura Kovácsová, publicistka, environmentálna aktivistka

Laura Kovácsová | Foto: © privat Na začiatok je dobré spýtať sa, čo myslíme pod pojmom „ľavica“. Pre mňa sú to politiky, ktoré sa usilujú o zmenu spoločnosti bez akejkoľvek formy útlaku, vedúcu k rovnosti ľudí i prírody.
 
Slovensko je krajina, ktorá takúto ľavicovú reprezentáciu vo vysokej politike nikdy nemala, a zároveň sme štátom bez silného sociálneho hnutia. Ľavicový aktivizmus sa pre nedostatok energie či financií často sústreďuje len na reakčné, obranné aktivity. Jeho témy nedostávajú ďalej možnosť ani pokúsiť sa pomenovať vízie spoločnosti, v akej by sme vlastne chceli žiť. Termín „ľavica” si so sebou nesie nános totalitnej minulosti, voči ktorej sa potrebuje neustále vyhraňovať. Problémom potom je, že sa z minulého režimu stáva neustály dôvod pre podkopávanie čohokoľvek iného mimo politického stredu či pravice. Úspechom je aj malé ovplyvnenie verejných diskusií. Prevažne pravicové médiá totiž nekladú otázky smerujúce ku koreňu vecí. Nejdú do nepríjemných, nekomfortných polôh, kde sa nedá inak, než uvažovať nad súvislosťami a komplexnosťou, kde nestačí zjednodušená interpretácia a vždy ten istý pohľad na veci.
 
Pre mnohých ľudí na Slovensku je tak dnes ľavica synonymom nezodpovednosti, demagógie a populizmu. To sa dá zmeniť jedine neustálou prácou – jasne poukazujúcou, ktoré politiky sa snažia o čo najlepší život pre všetkých. Chcela by som preto veriť, že stupňujúca sa fašizácia a postupujúca klimatická kríza bude mať za následok širšie zastúpenie ľavicových myšlienok naprieč spoločnosťou, konečne aj u nás. A nebude to presne naopak.

Dominik Želinský, sociológ

Dominik Želinský | Foto: © privat Ľavica je ťažko nepopulárna v krajine, kde (s prestávkou) vládol od roku 2006 Smer-SD a kde získala vyše osem percent hlasov [Štatistický úrad SR, výsledky volieb do NR SR 2020] SME RODINA, ktorá kapitalizuje na témach ako nájomné bývanie či dlhová amnestia. Podľa sociologických výskumov má ľavicová politika podporu vysoko nad  päťdesiatimi percentami. [Median SK pre Nadáciu Rosy Luxemburg]
 
Stigma sa teda týka konkrétnych vrstiev obyvateľstva, ktoré však majú vo verejnej sfére silný hlas. Jej zdroje sú komplexné, iste však zahŕňajú úlohu socializmu v individuálnej a kolektívnej (prenesenej) pamäti, ponovembrové primknutie sa k  pravici (formatívne pre mnoho politikov a političiek) aj cynických politikov, ktorí desaťročia parazitujú na ľavicovom presvedčení voličstva.

Silvia Ruppeldtová, novinárka a prekladateľka

Silvia Ruppeldtová | Foto: © privat V slovenskom verejnom priestore v prvom rade chýba povedomie o tom, čo „ľavica“ alebo ľavicové premýšľanie o spoločnosti znamená. Je smutné a osudovo devastačné, že ani po troch desaťročiach od spoločenského prevratu sa nepodarilo dať skutočný zmysel a dôležitosť tomu prúdu myslenia, ktorý si za prvoradý cieľ kladie elementárnu ľudskú dôstojnosť a humanistické zušľachťovanie spoločnosti – v súčasnosti s akútnou naliehavosťou zohľadňujúc rešpektovanie osobitostí krajiny, prírody a života v nej; poznanie kultúrnych tradícií a nadväzovanie na ne, ochranu kultúrneho dedičstva a prvoradú métu, ktorou by malo byť hlboké poznanie. Teda dôraz na vzdelanie a zručnosti.
 
Príčin je viacero. Osobne považujem stigmatizáciu ľavice najmä za dôsledok porevolučného zlyhania ľudí, ktorí sa považovali za kultúrnu elitu. Silné intelektuálne tradície sa našťastie nepodarilo komunistom celkom vykoreniť a zničiť, a preto stále existovala možnosť mnohé napraviť. Drvivá väčšina „mužov Novembra“ (doslovne aj metaforicky) však pod silným tlakom viery v neobmedzený trh nedokázala obhájiť ani hodnotu vzdelania, ani dôstojnosť tzv. obyčajného človeka. Sčasti asi aj preto, že v polarizovanej postkomunistickej spoločnosti by akýkoľvek príklon k sociálne spravodlivej politike hrozil „komunistickou“ stigmou. To dobre vidieť napríklad na vnímaní sviatkov ako MDŽ alebo SNP: V polovici nultých rokov bolo pomerne bežné označovať tieto sviatky na stránkach mienkotvorných novín za traumu či komunistický puč, alebo komunistické relikty, na ktoré chce každý zabudnúť. Obzvlášť citeľné to bolo vtedy, keď strana Smer-SD prvý raz vyhrala voľby a ich vtedajšiu náklonnosť hlásiť sa k týmto sviatkom si médiá bombasticky vysvetľovali ako prejav "boľševizmu". Dnes tí istí ľudia – v šoku z nárastu otvoreného fašizmu – svoje staré vyhlásenia radšej nepripomínajú. O to hlasnejšie varujú pred neznášanlivosťou, rasizmom a kotlebizmom.
 
Pravdaže, zlyhali aj politické zoskupenia, ktoré si ľavicovú orientáciu otvorene zaradili do programu či priam názvu strany. Najmä tým, že až na nepatrné kozmetické úpravy razili oligarchickú politiku, ktorá ich v ničom neodlišovala od zástancov neoliberálneho kapitalizmu. Nedostatok sociálne funkčných riešení nahradili siláckou rétorikou, čo spoločenský rozkol iba ďalej prehlbuje. No predovšetkým – toto všetko má za následok vytratenie spoločenskej vízie, étosu kultúrnosti, úcty ku vzdelaniu a ľudskosti. Dnes sa už ani nedá čudovať, že demokraciu mnohí vnímajú ako vládu hlúposti a za úspešného je považovaný bohatý idiot.

Tomáš Hučko, šéfredaktor „angažovaného mesačníka Kapitál“

Tomáš Hučko | Foto: © privat Prvým dôvodom stigmatizácie ľavice v našom prostredí bude prirodzene historická pamäť postsocialistickej krajiny. Množstvo ľudí si spája ľavicové myslenie s predchádzajúcim režimom. Nie sú ochotní a schopní pripustiť ani len možnosť demokratického socializmu či akéhokoľvek radikálnejšieho ľavicového projektu.
 
Druhou príčinou je politická reprezentácia ľavice na Slovensku za posledných tridsať rokov, ktorá sa spája najmä so stranou SMER-SD. Táto strana mnohými kauzami, prepojeniami na oligarchiu, ale aj prijatím nacionalistických až xenofóbnych postojov diskreditovala ľavicové hnutie.
 
A tretím dôvodom je drvivá prevaha neoliberálnych a konzervatívnych médií, ktoré až s akousi perverznou obľubou démonizujú ľavicové myslenie. Bohužiaľ, často bez toho, aby mu aspoň trochu rozumeli. V takejto situácii sú aktivity ľavicových predstaviteľov (či už na politickej, umeleckej, či mediálnej úrovni) náročné, ale tým potrebnejšie.

Alena Krempaská, programová riaditeľka Inštitútu ľudských práv

Alena Krempaská | Foto: © privat Ľavica je síce politicky démonizovaná, ale to neznamená, že medzi voličmi a voličkami nemajú ľavicové politiky ohlas. V roku 2018 sa v tomto smere realizoval výpovedný prieskum. Až 87 percent Slovákov si myslí, že štát má poskytovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť, 77 percent mieni, že vďaka plánovanému hospodárstvu v socializme bol dostatok užitočnej práce, a preto neexistovala nezamestnanosť. Až 71 percent ľudí si myslí, že vo vyspelých krajinách majú ľudia vyššiu životnú úroveň, lebo v nich štát výraznejšie prerozdeľuje zdroje od bohatších smerom k chudobným. U nás sa skôr stále nenašiel nikto, kto by tieto témy dostatočne adresoval.

Boris Ondreička, výtvarník, kurátor, spevák a textár

Boris Ondreička | Foto: © privat Politická ľavica nie je na Slovensku nepopulárna. Dôkazom toho je aj fakt, že SMER-SD, ktorý sa explicitne prezentuje ako socialistický, bol donedávna najdlhšie vládnucou stranou. A stále, aj po jeho rozpade, by ho spolu s jeho odrodilcom Hlas-Sociálna demokracia, podľa najaktuálnejších preferenčných prieskumov volilo 27,1 percent ľudí [Focus pre TV Markíza, september 2020]. To, či agenda Smeru, prípadne Hlasu, nie je iba zbieranie hlasov pomocou emočnej rétoriky a relativizujúceho populizmu, je iná otázka.
 
Stigmatizovanou je len tá časť ľavice (aj vyššie spomínanou oportunistickou ľavicou), ktorá zaujíma liberálne pozície, dbá na bezpodmienečné rovnosti a slobody ohľadne sebaurčenia, tela, rodu, kultúrnej a národnej identity, sekularizmu..., ktorá vyzdvihuje internacionalizmus a antitotalitarizmus. Podobné hodnoty však vzýva aj časť pravice. Stigmatizované sú teda skôr uvedené hodnoty - a tie nie sú výhradnou doménou ľavice.

Zora Jaurová, producentka a kultúrna expertka, podpredsedníčka strany Progresívne Slovensko

Zora Jaurová | Foto: © Gabina Weissová Bolo by ľahké povedať, že nedôvera k ľavici na Slovensku je dedičstvom komunizmu. V skutočnosti však od roku 1989 ľavica na Slovensku buď nebola úspešná, alebo nebola ľavica.
 
Dobiehanie prirodzeného vývoja, ktoré je dedičstvom Mečiarovej vlády, spôsobilo, že koncom 90. rokov, keď v okolitých krajinách vládla reformovaná ľavica, na Slovensku sa ako jediná cesta z marazmu javila ekonomicky pravicová vláda. Odtiaľ pochádza dodnes trvajúci naratív o „pravicových“ vládach a stranách ako tých, ktoré porážajú korupciu, ekonomický úpadok a zhubnú geopolitickú orientáciu. Slovenská cesta následných ekonomických reforiem mala oveľa radikálnejšiu podobu ako v okolitých krajinách a žiadne ľavicové zoskupenia nedokázali ponúknuť alternatívu k neoliberálnemu modelu transformácie. Pomerne dlho trvajúci politický úspech Smeru-SD bol vykúpený ústupom zo štandardných ľavicových tém a postojov. So stranou spojená korupcia a nedostatok rozvojovej vízie len upevnil tézu o neschopnosti ľavice (ktorá ľavicou nebola) ako súčasti starého skorumpovaného systému.
 
Dôsledkom chýbajúceho ľavicového spektra je aj to, že isté ľavicové témy dnes v extrémnej a redukovanej podobe preberajú u nás krajne pravicové strany (privatizácia verejných zdrojov, boj s globálnou oligarchiou), aj keď je jasné, že ide iba o populistickú rétoriku.
 
Nielen preto som presvedčená, že na slovenskej politickej scéne je dnes miesto pre stranu, ktorá verí v silný štát a jeho inštitúcie, preferuje silne sociálny pohľad na ekonomiku, má silný dôraz na zelené témy a ľudské práva a je silne pro-EÚ orientovaná - akokoľvek ju v klasických politických kategóriách zadefinujeme.

Peter Tkačenko, komentátor denníka SME

Peter Tkačenko | Foto: © privat Neviem, či ľavica je na Slovensku stigmatizovaná, radšej odpoviem, aké sú špecificky slovenské zdroje výhrad voči ľavici.
 
Do veľkej miery je to dedičstvo komunizmu a následnej transformácie, ktorá musela mať pravicový vektor. „Viac demokracie“ tak u nás znamenalo „viac pravice“. Tomu následne zodpovedalo aj štruktúrovanie politických elít – tie s väčším počtom „porazených Novembra“ to ťahalo doľava v zmysle k sentimentu za socializmom a nehoreli láskou k hospodárskej ani politickej transformácii. Výsledkom bola „nedemokratická“ a „protireformná“ ľavica, proti ktorej stála „demokratická“ a „reformná“ pravica. 
 
Toto delenie postupne nahrádza „konzervatívny“ zdroj. Ľavicou sa čoraz častejšie myslí aj ľudskoprávne hnutie narážajúce na politické kresťanstvo a ľavica je potom značkovaná ako „kultúrny marxizmus“. Čo nie je pozitívna konotácia.

říjen 2020