Sloboda, rovnosť, bratstvo – sesterstvo, reforma a internacionalizmus. Takto zjednodušene možno pomenovať princípy ľavice. Ako sú však tieto piliere reflektované v krajine, ktorá sa nevyrovnala s minulým režimom? Štyri ženy a štyria muži formulujú názor, prečo je politická ľavica na Slovensku nepopulárna a stigmatizovaná.
Laura Kovácsová, publicistka, environmentálna aktivistka
![Laura Kovácsová Laura Kovácsová](/resources/files/jpg962/image0-formatkey-jpg-w983.jpg)
Slovensko je krajina, ktorá takúto ľavicovú reprezentáciu vo vysokej politike nikdy nemala, a zároveň sme štátom bez silného sociálneho hnutia. Ľavicový aktivizmus sa pre nedostatok energie či financií často sústreďuje len na reakčné, obranné aktivity. Jeho témy nedostávajú ďalej možnosť ani pokúsiť sa pomenovať vízie spoločnosti, v akej by sme vlastne chceli žiť. Termín „ľavica” si so sebou nesie nános totalitnej minulosti, voči ktorej sa potrebuje neustále vyhraňovať.
Slovensko je krajina, ktorá ľavicovú reprezentáciu vo vysokej politike nikdy nemala, a zároveň sme štátom bez silného sociálneho hnutia.“
Laura Kovácsová | publicistka, environmentálna aktivistka
Pre mnohých ľudí na Slovensku je tak dnes ľavica synonymom nezodpovednosti, demagógie a populizmu. To sa dá zmeniť jedine neustálou prácou – jasne poukazujúcou, ktoré politiky sa snažia o čo najlepší život pre všetkých. Chcela by som preto veriť, že stupňujúca sa fašizácia a postupujúca klimatická kríza bude mať za následok širšie zastúpenie ľavicových myšlienok naprieč spoločnosťou, konečne aj u nás. A nebude to presne naopak.
Dominik Želinský, sociológ
![Dominik Želinský Dominik Želinský](/resources/files/png85/screenshot-2019-12-01-at-10.15.09-formatkey-png-w983.png)
Stigma sa teda týka konkrétnych vrstiev obyvateľstva, ktoré však majú vo verejnej sfére silný hlas. Jej zdroje sú komplexné, iste však zahŕňajú úlohu socializmu v individuálnej a kolektívnej (prenesenej) pamäti, ponovembrové primknutie sa k pravici (formatívne pre mnoho politikov a političiek) aj cynických politikov, ktorí desaťročia parazitujú na ľavicovom presvedčení voličstva.
Silvia Ruppeldtová, novinárka a prekladateľka
![Silvia Ruppeldtová Silvia Ruppeldtová](/resources/files/jpg962/silviaruppeldtova-formatkey-jpg-w245.jpg)
Príčin je viacero. Osobne považujem stigmatizáciu ľavice najmä za dôsledok porevolučného zlyhania ľudí, ktorí sa považovali za kultúrnu elitu. Silné intelektuálne tradície sa našťastie nepodarilo komunistom celkom vykoreniť a zničiť, a preto stále existovala možnosť mnohé napraviť. Drvivá väčšina „mužov Novembra“ (doslovne aj metaforicky) však pod silným tlakom viery v neobmedzený trh nedokázala obhájiť ani hodnotu vzdelania, ani dôstojnosť tzv. obyčajného človeka. Sčasti asi aj preto, že v polarizovanej postkomunistickej spoločnosti by akýkoľvek príklon k sociálne spravodlivej politike hrozil „komunistickou“ stigmou.
Osobne považujem stigmatizáciu ľavice najmä za dôsledok porevolučného zlyhania ľudí, ktorí sa považovali za kultúrnu elitu.“
Silvia Ruppeldtová | novinárka a prekladateľka
Pravdaže, zlyhali aj politické zoskupenia, ktoré si ľavicovú orientáciu otvorene zaradili do programu či priam názvu strany. Najmä tým, že až na nepatrné kozmetické úpravy razili oligarchickú politiku, ktorá ich v ničom neodlišovala od zástancov neoliberálneho kapitalizmu. Nedostatok sociálne funkčných riešení nahradili siláckou rétorikou, čo spoločenský rozkol iba ďalej prehlbuje. No predovšetkým – toto všetko má za následok vytratenie spoločenskej vízie, étosu kultúrnosti, úcty ku vzdelaniu a ľudskosti. Dnes sa už ani nedá čudovať, že demokraciu mnohí vnímajú ako vládu hlúposti a za úspešného je považovaný bohatý idiot.
Tomáš Hučko, šéfredaktor „angažovaného mesačníka Kapitál“
![Tomáš Hučko Tomáš Hučko](/resources/files/jpg962/foto-hucko-formatkey-jpg-w245.jpg)
Druhou príčinou je politická reprezentácia ľavice na Slovensku za posledných tridsať rokov, ktorá sa spája najmä so stranou SMER-SD. Táto strana mnohými kauzami, prepojeniami na oligarchiu, ale aj prijatím nacionalistických až xenofóbnych postojov diskreditovala ľavicové hnutie.
A tretím dôvodom je drvivá prevaha neoliberálnych a konzervatívnych médií, ktoré až s akousi perverznou obľubou démonizujú ľavicové myslenie. Bohužiaľ, často bez toho, aby mu aspoň trochu rozumeli. V takejto situácii sú aktivity ľavicových predstaviteľov (či už na politickej, umeleckej, či mediálnej úrovni) náročné, ale tým potrebnejšie.
Alena Krempaská, programová riaditeľka Inštitútu ľudských práv
![Alena Krempaská Alena Krempaská](/resources/files/jpg962/profile-formatkey-jpg-w245.jpg)
Boris Ondreička, výtvarník, kurátor, spevák a textár
![Boris Ondreička Boris Ondreička](/resources/files/jpg962/bo-bobo-formatkey-jpg-w245.jpg)
Stigmatizovanou je len tá časť ľavice (aj vyššie spomínanou oportunistickou ľavicou), ktorá zaujíma liberálne pozície, dbá na bezpodmienečné rovnosti a slobody ohľadne sebaurčenia, tela, rodu, kultúrnej a národnej identity, sekularizmu..., ktorá vyzdvihuje internacionalizmus a antitotalitarizmus. Podobné hodnoty však vzýva aj časť pravice. Stigmatizované sú teda skôr uvedené hodnoty - a tie nie sú výhradnou doménou ľavice.
Zora Jaurová, producentka a kultúrna expertka, podpredsedníčka strany Progresívne Slovensko
![Zora Jaurová Zora Jaurová](/resources/files/jpg962/miau-1-formatkey-jpg-w983.jpg)
Dobiehanie prirodzeného vývoja, ktoré je dedičstvom Mečiarovej vlády, spôsobilo, že koncom 90. rokov, keď v okolitých krajinách vládla reformovaná ľavica, na Slovensku sa ako jediná cesta z marazmu javila ekonomicky pravicová vláda. Odtiaľ pochádza dodnes trvajúci naratív o „pravicových“ vládach a stranách ako tých, ktoré porážajú korupciu, ekonomický úpadok a zhubnú geopolitickú orientáciu. Slovenská cesta následných ekonomických reforiem mala oveľa radikálnejšiu podobu ako v okolitých krajinách a žiadne ľavicové zoskupenia nedokázali ponúknuť alternatívu k neoliberálnemu modelu transformácie.
So stranou SMER-SD spojená korupcia a nedostatok rozvojovej vízie len upevnil tézu o neschopnosti ľavice (ktorá ľavicou nebola) ako súčasti starého skorumpovaného systému.“
Zora Jaurová | podpredsedníčka strany Progresívne Slovensko
Dôsledkom chýbajúceho ľavicového spektra je aj to, že isté ľavicové témy dnes v extrémnej a redukovanej podobe preberajú u nás krajne pravicové strany (privatizácia verejných zdrojov, boj s globálnou oligarchiou), aj keď je jasné, že ide iba o populistickú rétoriku.
Nielen preto som presvedčená, že na slovenskej politickej scéne je dnes miesto pre stranu, ktorá verí v silný štát a jeho inštitúcie, preferuje silne sociálny pohľad na ekonomiku, má silný dôraz na zelené témy a ľudské práva a je silne pro-EÚ orientovaná - akokoľvek ju v klasických politických kategóriách zadefinujeme.
Peter Tkačenko, komentátor denníka SME
![Peter Tkačenko Peter Tkačenko](/resources/files/jpg962/dsc_9927-formatkey-jpg-w245.jpg)
Do veľkej miery je to dedičstvo komunizmu a následnej transformácie, ktorá musela mať pravicový vektor. „Viac demokracie“ tak u nás znamenalo „viac pravice“. Tomu následne zodpovedalo aj štruktúrovanie politických elít – tie s väčším počtom „porazených Novembra“ to ťahalo doľava v zmysle k sentimentu za socializmom a nehoreli láskou k hospodárskej ani politickej transformácii. Výsledkom bola „nedemokratická“ a „protireformná“ ľavica, proti ktorej stála „demokratická“ a „reformná“ pravica.
Toto delenie postupne nahrádza „konzervatívny“ zdroj. Ľavicou sa čoraz častejšie myslí aj ľudskoprávne hnutie narážajúce na politické kresťanstvo a ľavica je potom značkovaná ako „kultúrny marxizmus“. Čo nie je pozitívna konotácia.
říjen 2020