Obyvateľstvo Slovenska nemá vo svojej histórii veľa stôp po svojej bojovnosti. Odkedy vypukla vojna na Ukrajine, pýtame sa sami seba, či by sme sa bránili tak odhodlane. Nataša Holinová si o tom nerobí žiadne ilúzie.
Všem sráčům navzdory je názov knihy, ktorú napísal český novinár a signatár Charty 77 Jan Urban o bosnianskej vojne v rokoch 1992 – 1996. Podľa vlastných slov kritizuje „především alibismus, cynismus a voyeurství lidí, kteří nechtějí vědět o problémech druhých. Zpravidla však do té doby, než začne hořet jejich vlastní dům.“Až počas vojny s Ukrajinou mi úplne došiel význam tohto titulu, zjavuje sa mi to ako ďalší pocit popri bezmocnosti zo sledovania ruskej agresie, ukrajinského odporu a – našej zbabelosti.
Sprevádza nás celými dejinami a ťažko povedať, kam nás nakoniec odprevadí.
„Všem sráčům navzdory“ dnes kráča Ukrajina. Nie však my.
Zviazaní vlastnými hranicami
My sme takí zbabelci, že sme si nielenže dodnes úplne nepriznali, čo bol slovenský vojnový štát zač, lebo to by znamenalo jeho úplné odmietnutie, priznanie viny a otočku – podobne, ako sa vyrovnalo Nemecko s hitlerovským obdobím. My sme dodnes ani Veľkú Moravu, teda raný stredovek, v historiografii neopravili na to, čím bola skutočne – násilníckou zmenou dovtedajšieho kmeňového a otrokárskeho usporiadania spojenou s násilníckou kresťanizáciou. Zato sme si „ideové dedičstvo“ tohto útvaru smelo vrazili do preambuly ústavy súčasného demokratického štátu.My sme sa nechali podmaniť v roku 1939 aj 1968 a necháme sa podmaniť aj zajtra, ak si veľmoci zmyslia.
Sledovať to je až fascinujúce. Človek ako ja študoval na prelome tisícročí slovenčinu s históriou a o pár rokov neskôr právo a až na dejinách štátu a práva sa mu objavili kontúry toho, čo – zasmejte sa – aj my, aj Česi svorne a pyšne označujeme za svoj prvý štátny útvar. Dejiny nášho jazyka tento moment na rozdiel od dejín práva oslavujú.
Hovoríme zhruba o časoch, keď sa na území dnešného Nemecka delila Franská ríša a vznikla Východofranská ríša, sme teda v 9. storočí. Christianizácia prebiehala na našich územiach v rovnakom čase.
Náš skutočne prvý štát, Samovu ríšu, založil – zasmejte sa – franský kupec Samo. A my si presne odvtedy nesieme dedičný mindrák z toho, že sme okrem Veľkej Moravy nikdy neboli samostatným kráľovstvom, a držíme sa jej ako pes ježa.
V roku 2010 sme postavili pred Bratislavský hrad sochu Svätopluka, „kráľa starých Slovákov“ (tak stojí na podstavci), ktorá sa preslávila hlavne rozmermi pohlavných orgánov jeho koňa, a každý normálny človek sa vtedy smial nad týmto počinom, okrem iného preto, lebo žiadni „starí Slováci“ neexistovali a my si takto liečime národné komplexy. Nímandi sami pre seba.
My sme sa nechali podmaniť v roku 1939 aj 1968 a necháme sa podmaniť aj zajtra, ak si veľmoci zmyslia.“
Prihraničná Bratislava bola až do roku 1918 trojjazyčná, čo znamená v praxi najčastejšie dvojjazyčná, ale všade možno vidieť kombináciu slovenčiny, maďarčiny a nemčiny. Rozdelenie na „národnostné“ štáty s menšinami sa udialo až s usporiadaním po druhej svetovej vojne.
Ustavičné prešľahávanie genetického materiálu na tomto území narúša význam slova národ. Pamätám si, čo mi bez akéhokoľvek hnevu hovorila istá pani Erna, ktorá žije v Rakúsku neďaleko slovenských hraníc – jej starých rodičov v rámci odsunu nemecky hovoriaceho obyvateľstva po druhej svetovej vojne vyhnali z Engerau, teda Petržalky, čo je dnes súčasť Bratislavy, a sama má slovenských predkov. A nech irónia nezhynie – rozprávali sme sa po anglicky, čo je pre mňa asi už navždy „prvý cudzí“ jazyk. Môj bratranec má mamu Maďarku a hroby prastarých rodičov v rakúskom Kittsee, čo v praxi znamená, že ich už nemá, lebo do Rakúska sa do roku 1989 nedalo chodiť.
Lenže – toto vieme s istotou – to, čo je dnes moderný slovenský národ, monarchiu prežilo. Aj s jazykom. Na slovenčinu, ktorá sa diferencovala v stredoveku a odvtedy možno hovoriť o starých Slovákoch, okrem prelomu 19. a 20. storočia nikto nesiahal, inak by možno zanikla.
2758 rokov utrpenia
Historiografia si raz všimne, že národ to prežil akosi prirodzene, lebo je evidentne životaschopný, a navyše maďarizácia hlavne začiatkom 20. storočia síce bola a bola silná (Apponyiho zákony z roku 1907), ale keby nás Maďari boli naozaj počas celej existencie uhorského kráľovstva trpezlivo likvidovali, už by sme dnes neexistovali.Medzi naše obľúbené vtipy patrí súčet, koľko rokov Slováci trpeli.
Priniesol ho časopis Slimák roku 1947 (to sme boli práve chvíľu slobodní), jeho autorom bol právnik Anton Rašla, inak jeden z troch prokurátorov, ktorí obžalovali po vojne nášho vojnového prezidenta Tisa, a vyzerá takto:
Je všeobecne známe, že my Slováci sme trpeli tisíc rokov pod Maďarmi.
- Teda spolu... 1 000 rokov
- Pod Arpádovcami 256 rokov
- Pod Turkami 118 rokov
- Pod pontským Pilátom 3 roky
- Pod Habsburgovcami (1619 – 1918) 300 rokov
- Za Márie Terézie (1740 – 1780) 40 rokov
- Za napoleonských vojen (1793 – 1815, ale vojnové roky sa rátajú trojnásobne) 66 rokov
- Roku 1866 (tzv. vojna šesťadesiatšesťročná, tiež trikrát) 198 rokov
- Vojna svetová (1914 – 1918) 12 rokov
- Pod Čechmi (1919 – 1939, ráta sa desaťnásobne) 210 rokov
- Pod Hitlerom (1939 – 1945) 6 rokov
- Celkovo Slováci trpeli 2207 rokov
- Z toho je každý štvrtý rok priestupný 551 rokov (áno, tu výpočet nesedí)
Ako vtip je to geniálne, dokonale odráža našu pozoruhodnú vlastnosť. Radi sa cítime ako obete. Ako tí, ktorými mávajú dejiny. V tej bolesti sa pre nás ukrýva mnoho slasti.
Čo neznamená, že nemáme skutočné traumy z čias, keď nás niekto zožral alebo aspoň obhrýzol. Takou je aj Mníchovský diktát, samozrejme. Takou je slovenský štát, keď sme sa radi odovzdali do starostlivosti Hitlera a ešte sme platili za vývoz slovenských židov po päťsto mariek. Na strane porazených krajín po druhej svetovej vojne sme nestáli len preto, lebo sme 29. augusta 1944 povstali proti fašizmu a chvíľu to dokonca udržali.
Radi sa cítime ako obete. Ako tí, ktorými mávajú dejiny. V tej bolesti sa pre nás ukrýva mnoho slasti.“
Raz som bola v jednej vile nad Palisádami. Jej autora, významného slovenského architekta židovského pôvodu Fridricha Weinwurma, ktorý musel v roku 1938 zatvoriť ateliér Weinwurm-Vécsei, vraj zastrelil do chrbta nejaký gardista, iste Slováčisko ako repa, neďaleko odtiaľ (oficiálne sa uvádza, že okolnosti jeho smrti nie sú jasné). Majitelia vily čiastočne skončili v Osvienčime. Súčasný majiteľ s prekvapením našiel priestor, kde sa možno niekto skrýval, možno nie, a tam škatuľu na klobúky a kufor s nálepkami. Majitelia boli v polovici 30. rokov na lodi, ktorá sa plavila po Stredozemnom mori, a navštívili krajiny, ktorými je olemované.
Presne takto dobre sme sa mali: roku 1935 na výletnej plavbe, o sedem rokov plyn.
Traumou je aj rok 1968, keď sa Sovietsky zväz rozhodol, že nás nepustí na cestu demokratizácie a ostaneme jeho satelitom na reťazi. Takzvanú kontrarevolúciu u nás potlačil tankmi a vyše dvadsať rokov trvajúcou vojenskou okupáciou. Vedenie krajiny vyzvalo obyvateľov, aby nekládli odpor, a vzápätí sa rovnako zariadilo samo.
Je možné, že Rusi naozaj mali takéto plány aj s Ukrajinou roku 2022, hoci armádu majú v podobnom stave ako roku 1968. A je isté, že my by sme sa naozaj neboli bránili, my to jednoducho nerobievame. Vedenie našej krajiny dokonca poslalo do Moskvy pozývací list so žiadosťou o „bratskú pomoc“. Len si skúsme predstaviť, že by také čosi spravil Zelenskyj. Jedného z autorov pozývacieho listu pre Rusov, Vasiľa Biľaka, sme neboli schopní postaviť pred súd od roku 1989 až do jeho smrti roku 2014.
To všetko ešte stále nie je naše najväčšie sráčstvo.
Nerobíme to dobre, ale pssst
Keď sa začala vojna na Ukrajine a cez hranicu prechádzali tisíce ľudí, pustili sme sa nadšene pomáhať – robíme to stále a je to skvelé – s plným vedomím, že chybám sa nevyhneme ani skôr, ako aktivita opadne a prípadne sa zmení na nevraživosť voči ľuďom, ktorí prišli o všetko a niekedy ešte aj o viac.Cez sprostredkovateľa som dostala informáciu z hranice, že sa naše orgány nesprávajú vždy tak krásne, ako ukazujeme v novinách – vojak či policajt nesie krásne blonďavé dievčatko na rukách a oko neostane suché. Áno, v tom „blonďavé“ je zakopaný pes. Boli tam, hlásil zdroj, rasistické prejavy zo strany uniforiem. To ma rozčúlilo, chcela som to dostať do novín, ktoré majú moc niektoré veci naprávať, a potom sa už nič nestalo, lebo pôvodní poskytovatelia informácií akosi prestali dvíhať telefón.
Zhnusenie zo zbabelosti pomaly rástlo.
Na Slovensku sú pre Ukrajincov, ktorí chcú zostať, dve možnosti: nový štatút dočasného útočiska alebo po starom požiadať o azyl. Pomáhame len tým prvým, žiadatelia o azyl sú znevýhodnení v každom smere, na aký pomyslíme.
Stalo sa, že dobroprajná osoba napriek tomu prichýlila žiadateľov o azyl, lekárku s dvoma synmi. Financuje im všetky potreby, zatiaľ čo keby ubytovala ľudí so štatútom dočasného útočiska, dostávala by za deň od obce 14 eur, teda mesačne priemerne 420, nevraviac o obedoch v škole pre deti zadarmo a podobne.
Naša krajina by bola spokojná, že lekárka s dvoma synmi je namiesto slušného bratislavského bytu v nejakej rozmnožovni švábov, ako sme videli v roku 2015 a potom na začiatku pandémie, keď tam náš štát pchal vlastných občanov do karantény. Chýbali deky aj teplá voda.
Dokonca sa stalo, že dobroprajnej osobe zavolali z migračného úradu a naliehali, nech sa jej Ukrajinci prešaltujú zo žiadateľov o azyl na dočasné útočisko, a život bude jednoduchší.
Áno, prakticky je to dobrá rada a mnohé štáty Západu to dnes robia takto, aby rýchlo riešili problémy.
Lenže viete, čo tým zároveň hovoríme: nežiadajte u nás o azyl. Síce z nás teraz ušľachtilosť tečie potokmi, ešte aj konzervy do Auparku sme vám doniesli, ale, hoci je to maximálne hlúpe, našich občanov z vás urobiť nechceme, nech ste aj lekári a programátori.
Tak zas: dajme to do novín. Už som s dobroprajnou osobou mala dohodnutú schôdzku. A zas nič.
Ľudia, ktorých nič neohrozuje, sa v jednom momente rozhodnú chrániť seba a nepovedať niečo dôležité pre verejný záujem. Predstava, že by v prípade ruského útoku bránili našu krajinu, je rovnako úsmevná ako ich pravidelná kritika, čo dôležité v novinách chýba.
A títo ľudkovia sú ešte stále nič oproti sráčstvu slovenskej opozície a časti koalície. Zbabelci ako Fico a Pellegrini sú podobne ako Orbán a Babiš predovšetkým populisti. Prvý bľaboce o amerických záujmoch, druhý, predstierajúc jemnosť, si ani nemôže otvoriť tie vojnové videá a stále mu to niekto preposiela, och! V deň, keď sa s týmto zveril v jednom interview, som ako editorka denníka SME dala do novín jednu z najbrutálnejších fotografií z Buče, aké sa len núkali. Len sa na to pekne pozerajte, lebo o tomto je reč.
Najpríšernejšie sa uvažovanie o utečencoch prejavilo v návrhu zákona, ktorý podali v slovenskom parlamente politickí kresťanisti. Naši politickí kresťania si idú svoju starú agendu, ktorá sa im nezunuje – priamo v návrhu zákona, že „cudzinky“ (Ukrajinky znásilňované Rusmi) nebudú mať možnosť interrupcie, sa skrýva toľko sráčstva ako doposiaľ nikdy.
Znásilňovanie vojakmi je – vieme to – taktika, jeden z tých zakázaných postupov, ktoré majú dať dole civilné obyvateľstvo, čo je nehanebný ruský cieľ, a to vieme tiež. Konkrétne týmto sa zabezpečí, že osobu netreba zabiť, no aj tak ste ju akoby zabili. Bude žiť niečo ako život po živote. A my už pre ňu máme nachystanú legislatívu, my sráči.
Strach z vojny vyvolá vojnu, píše Jan Urban. Dúfam, že nedostaneme príležitosť zistiť skutočnú mieru našej vlastnej zbabelosti, ale hovoriť o nej by sme mali – všem sráčům navzdory.
máj 2022