Dodávky zbraní  Robí Nemecko pre Ukrajinu dosť?

Veľa Čechov nerozumie, prečo sa Nemecko tak zdráha dodávať Ukrajine ťažké zbrane. Ako Nemca v Prahe ma opakovane žiadajú, aby som sa k tomu vyjadril. Nie je to ľahké, keď si človek sám nie je istý, čo je správne a čo nie.

„Na ktorej strane vlastne ste?“

Túto otázku mi položil v polovici marca predavač v kaviarni, kde si každé ráno cestou do kancelárie kupujem kávu a croissant. Zámenom „vy“ sme boli myslení „my Nemci“. Kaviareň leží v pražskej štvrti, kde bývam už 13 rokov. S predavačom sa poznáme takmer rovnako dlho a zatiaľ čo píšem tieto riadky, čudujem sa, že vlastne ani neviem, ako sa volá. Pre vás ho budem volať Honza.

Honza sa ma pravidelne pýta, čo sa deje v Nemecku. Zaujímalo ho už napríklad vysvetlenie toho, prečo sú zelení v Nemecku takí silní (v Česku sa stratili
v bezvýznamnosti pod dvojpercentnou hranicou). Alebo ako „zvládame migrantov“ (v Česku nie sú takmer žiadni migranti, resp. takmer nikto z tých, ktorých má Honza na mysli, teda moslimovia) a AfD (podobná strana existuje už aj v Česku: volá sa SPD), „koronu“ - a tak ďalej.

Záujem o Nemecko je v Česku enormný a nielen u Honzu. Keď mi kladie takéto otázky, vždy sa snažím držať pri zemi a čo najobjektívnejšie zhodnotiť, ako „my Nemci“ vlastne myslíme a fungujeme. Keď Honza vysvetľuje, prečo bude káva budúci týždeň o 5 korún drahšia (drevené tyčinky na miešanie stoja viac ako „plastové tyčinky, ktoré Merkelová zakázala“ [sic!]), len sa trochu utrápene pousmejem (ach, ja zbabelec!).

Teraz ide Honzovi o vojnu na Ukrajine: na ktorej strane teda „my Nemci“ vlastne sme? Musel som bojovať sám so sebou, aby som pôsobil ako-tak vyrovnane. „To je snáď jasné, nie?“ odpovedal som. „To hej, ale ten váš týpek tam a ten vlažný postoj so zbraňami…“, oponoval Honza. Na Olafa Scholza si v Česku naozaj nevedia zvyknúť. Merkelovej tieň je dlhý.

Pre mnohých Čechov boli Merkelová a Nemecko dlhé roky takmer synonymami. A Merkelová bola „na vine“ mnohým veciam. Teraz sa napríklad rozpitváva, ako veľmi sa bývalá kancelárka prepočítala. Nedávno sa Merkelová dokonca dostala na titulnú stranu Mladej fronty DNES, jedného z najpredávanejších denníkov v krajine, s vyhlásením zo 7. júna 2022, že sa „neospravedlní za svoju politiku voči Rusku“. Jej vyhlásenie nemalo žiadnu politickú relevanciu, ale malo potenciál dostať náladu tunajších ľudí do varu.

Od Nemecka sa očakáva vedenie – ale správnym smerom, prosím!

Spomínaný enormný záujem o Nemecko totiž formuje aj sebaponímanie Čechov.
V (zdanlivých) chybách či dokonca podsúvaných zlyhaniach veľkého suseda sa mnohí priam škodoradostne vyžívajú. V takzvanej utečeneckej kríze v roku 2015 bolo často citované „My to zvládneme!“ dopĺňané naratívom „Nemecko to nezvládne!“.

Takzvaná utečenecká kríza zaznieva aj v súčasnej diskusii o tom, či Nemecko poskytuje Ukrajine dostatočnú a primeranú podporu vo vojne s Ruskom. Vtedy, v roku 2015, panovala v Českej republike naprieč celým parlamentným spektrom zhoda s viac či menej radikálnymi odtieňmi, že utečenci nie sú vítaní. Domnelá nemecká „vítacia kultúra” je vraj naivná a spôsobuje len problémy a myslím, že to bol aj mimoparlamentný diskurz, ktorý podporovali aj mnohé vplyvné médiá.

Ľudia v Českej republike si zároveň veľmi dobre uvedomujú, že bez Nemecka by to nešlo – ekonomicky aj politicky. Na jednej strane si od Nemecka želajú či očakávajú líderskú rolu, no na druhej strane by bolo samozrejme pekné, keby sa toto vedenie uberalo smerom, ktorý oni sami považujú za správny. A tak sa teraz – s opačným znamienkom z pohľadu Čechov – opakuje rozpor obdobia po roku 2015. Kým vtedy sa ľudia ešte cítili nemeckému rozhodnutiu o otvorení hraníc vydaní napospas, teraz mnohí v Česku veria, že v súvislosti s dodávkami zbraní na Ukrajinu stoja na morálne správnej strane.

Odo mňa ako od Nemca sa čoraz častejšie žiada, aby som sa vyjadril k postoju nemeckej vlády. Nielen Honza to očakáva. Jeden sused mi v reakcii na jednu z mnohých správ v českých médiách o váhavom postoji nemeckej vlády k dodávkam (ťažkých) zbraní napísal: „V Berlíne to zase posrali! Čo na to hovoríš?“ Ten istý sused mi v narážke na počiatočnú obrovskú českú solidaritu a ochotu pomáhať utečencom z Ukrajiny povedal, že „už dávno nebol taký hrdý na to, že je Čech“.

Aj keď tá veta znie mojim v západnom Nemecku socializovaným ušiam strašidelne, doprajem mu to. Po tom, čo Česká republika ukázala svoju xenofóbnu stránku v takzvanej utečeneckej kríze, sú teraz mnohí radi, že tentokrát sú na tej „správnej“ strane dejín. A to zahŕňa aj zásobovanie Ukrajiny akýmikoľvek zbraňami, o ktoré požiada. Keďže je váhanie na nemeckej strane silnejšie, ako to mnohí Česi považujú za správne, človek mohol občas dokonca takmer nadobudnúť pocit, že Nemecko sa postavilo na stranu Putina.

40 miliónov eur pre ukrajinskú armádu, ktoré darovali súkromné osoby

Deliace čiary sa posúvajú čoraz bližšie k mojej sociálnej bubline, než to bolo pri väčšine iných politických a spoločenských tém v posledných rokoch. V čete mojej turistickej skupiny začiatkom marca koloval jeden odkaz na Ebay. Dražil sa tam ruský tank, ktorý údajne uniesli ukrajinskí farmári. Malo to vyvolať pobavenie, no jedného priateľa to podnietilo k tomu, aby zverejnil odkaz na zbierku ukrajinského veľvyslanectva v Prahe. Aj on už prispel. Peniaze sa vyberajú vyslovene pre ukrajinskú armádu – teda na zbrane! Najprv som si myslel, že je to vtip - ako ruský tank na Ebayi. Mýlil som sa. Do 10. apríla na účet pribudla takmer miliarda českých korún (presne 977 miliónov korún, to je takmer 40 miliónov eur) od približne 115-tisíc darcov, ako oznámila ambasáda na Twitteri.

„Ukrajinci bojujú aj za nás,“ snažil sa ma upokojiť môj psychiater. Povedal som mu o svojej dileme: považujem sa za pacifistu, no zároveň chcem, aby Ukrajina túto hroznú vojnu vyhrala. A chápem, že na to potrebuje zbrane. To dáva otázkam Honzu a môjho suseda o úlohe Nemecka osobný nádych. Ako mám zaujať stanovisko, keď sám neviem, čo je správne?

Otrepané frázy môjho psychiatra mi nepomáhajú. Ide o nedorozumenie, vysvetľoval mi, keď som protestoval. Ukrajinci a ich vytrvalý boj proti ruskej vyhladzovacej kampani stelesňujú podľa psychiatra hrdinstvo, o ktoré sa Česi vo svojej novšej histórii márne usilovali. V roku 1938 sa bez boja vzdali Nemcom, v roku 1968 Rusom (presnejšie povedané Sovietom, ale nechceme byť malicherní).

Teraz v júni počuť v Prahe na každom rohu ukrajinčinu či ruštinu. Utečencov je tu naozaj veľa a solidarita je ešte stále veľká – aj keď pravdaže postupne citeľne poľavuje. Po tom, čo sa v prvých týždňoch vojny ľudia ponúkli pre utečencov mnoho súkromných izieb a vyzbierali vecné dary, sa situácia teraz utíšila. Mnohí Ukrajinci sa teraz vrátili do svojej vlasti, do regiónov, kde sa v súčasnosti nebojuje. A česká vláda sprísnila administratívne podmienky pre utečencov. O tom sa so mnou moji českí priatelia väčšinou neradi rozprávajú.

Otázka, na ktorej strane teraz „my Nemci“ stojíme a či je to tá istá strana, o ktorej si aj „Česi“ myslia, že ju zastávajú, je teda predovšetkým rétorická. Viac ako čokoľvek iné slúži na uistenie vlastnej identity.

Aj preto som odolal pokušeniu obrátiť kartu a spýtať sa: „Prečo s nami teraz zase znova neťaháte za jeden povraz?“ Česko si totiž spolu s Maďarskom a Slovenskom na konci mája vymohlo výnimku z ropného embarga Európskej Únie. Vo februári to ešte vyzeralo inak. Český premiér Petr Fiala vtedy vyzval na „najtvrdšie možné sankcie“ voči Rusku – a ja som musel svojim českým priateľom vysvetľovať, prečo Nemecko nechce vylúčiť všetky ruské banky z medzinárodného platobného systému SWIFT.

Či už ide o prerozdeľovacie kvóty pre utečencov, zamedzenie pandémie, boj proti klimatickým zmenám alebo dodávky zbraní – naše postoje (nielen) k takzvaným „kontroverzným“ témam formujú naratívy, ktoré sprevádzali našu biografiu ako aj tie, ktoré dominujú v našom prostredí.

Tretinu svojho života žijem v Prahe a zmieril som sa s tým, že sa skrátka nevymaním z toho, že jedným musím „vysvetľovať“ postoje Nemecka a druhým Česka. Ľudia, s ktorými sa vo svojej adoptívnej krajine cítim byť prepojený – napriek občasným (aj prudkým) rozdielom v názoroch – sú zvyčajne rovnako ohromení, nahnevaní, sklamaní alebo aj spokojní, zriedkavejšie šťastní alebo dokonca nadšení ako ja, pokiaľ ide o aktuálne politické udalosti.

Nechcem pôsobiť namyslene, ale verím, že moji priatelia a susedia, „Honza“ a ja, „Nemec“ vieme o sebe už dosť veľa: že nielenže ťaháme za jeden povraz, ale dokonca aj mierime rovnakým smerom. Hádame sa snáď len o to, kto z nás viac ťahá. Každopádne, Honza zaviedol zľavu: káva stojí o 5 korún menej, ak si, napríklad ako ja, prinesiete so sebou opakovane použiteľný pohár. Zato croissanty zdraželi o 5 korún. Že by bol tentoraz na vine Macron?

Zajtra sa opýtam Honzu, ako sa vlastne v skutočnosti volá.
 

jún 2022