(Ne-)tradičné rodiny – David (42)  „Vzťah odcudzenej dvojice, ktorú spája len starostlivosť o deti v spoločnom hniezde.“

David (42)* žije s manželkou a dvoma deťmi v predškolskom veku (6 a 5 rokov) v jednom byte. Od „bežnej“ rodiny ich odlišuje to, že už viac ako dva roky sú rozídení. Spája ich len starostlivosť o deti, opateru o ne si delia rovnakým dielom. Zvolili si systém tzv. zdieľaného hniezda, keď deti ostávajú v jednom byte a pendlujú rodičia.

Mohol by si priblížiť vaše manželstvo?

Manželstvo s Janou existuje už len na papieri. Onedlho sa rozvedieme, to bude formalita. Zásadný, aspoň pre mňa, bol rozchod. Definitívne sme náš vzťah ukončili začiatkom roka 2020, v podstate krátko pred prvými pandemickými opatreniami.

A aký je príbeh vášho manželstva predtým, než ste sa rozišli?

Dokopy sme sa dali v roku 2003. Zobrali sme sa po siedmich rokoch a o ďalších päť rokov prišlo prvé dieťa. Po vyše roku prišlo druhé. Napokon v roku 2019 sme prešli krízou, ktorú sme neprekonali a dostali sa za hranicu, keď nebolo možné vzťah zachrániť.

Aký ste mali vzťah?

Mali sme spolu dosť intenzívny vzťah. Poctivý a otvorený. Obom nám na vzťahu záležalo a obaja sme sa snažili na ňom pracovať. Postupne sme si medzi priateľmi, známymi a v rodine vytvorili imidž silného páru. Boli sme dvojicou, ktorou len tak niečo neotrasie. Neexistovali medzi nami tajomstvá a zároveň sme sa snažili poskytovať si čo najviac slobody. Teraz s odstupom vidím, že to s tou slobodou nebolo až také, ako som si vtedy myslel. Narážali sme na limity osobnej slobody. Ale určite sme sa snažili.

Môžeš byť konkrétnejší?

Napríklad sme si nič vzájomne nezakazovali. Bolo pre nás nemysliteľné, že by jeden druhému zakazoval s niekým sa stretnúť. Ale išli sme v tom ešte ďalej. Boli sme takými dobrými priateľmi, že sme boli schopní podeliť sa aj o prípady, keď sa nám niekto páčil. Nebránili sme sa ani zamilovanosti. Dokonca sme prežili aj romániky či vzťahy s inými ľuďmi.

To ste ako zvládli?

Základom bola naša dohoda, že city k druhým ľuďom nebudú ohrozením nášho vzťahu. A vzájomná dôvera, že to naozaj myslíme vážne. Vďaka tomu sme o týchto veciach boli schopní rozprávať sa. Nikto nikoho neklamal. Delili sme sa o zážitky, radosti, ale aj strachy, pochybnosti a bolesti. Všetko, čo sa dialo, sme sa snažili integrovať do vzťahu, a nie z toho robiť prekážku. Neklamali sme si vzájomne. Preto u nás neexistovala nevera. 

To na jednu stranu vyzerá ako príliš dobrý vzťah a zároveň sa na to dá pozrieť ako na nezrelý vzťah plný rozbušiek nevyhnutne smerujúci ku krachu.

Dá sa na to pozrieť všelijako. Každý by to videl a súdil zo svojho uhla pohľadu. Cez prevzaté konvencie, cez svoje túžby a cez svoje strachy. Ja to vidím tak, že sme len nezatvárali oči pred realitou. nebolo to tak, že by sme iné vzťahy vyhľadávali. Len sme sa ich nebáli. Fungovalo to celkom dlho. Zvládli sme aj dlhoročnú krízu, keď Jana nemohla otehotnieť. Niesla to veľmi ťažko. Napokon sa nám to podarilo po viac ako siedmich rokoch snáh. Druhé dieťa prišlo vzápätí a bez komplikácií.

Čo nakoniec váš vzťah pochovalo?

Jana sa zamilovala do môjho najlepšieho kamoša. Bol to človek, ktorého som vnímal ako svoje duchovné dvojča. Nuž, a on sa zamiloval do nej. Nečudoval som sa im a vnímal som to ako logickú vec, že dvaja ľudia, ktorí sú mi najbližší, nájdu cestu k sebe. Lenže pre mňa to už bola silná káva.

V čom to bolo iné oproti predchádzajúcim satelitným vzťahom?

Toto bolo vážne. Veľmi silno sa do seba zamilovali, až osudovo. A vytváral sa medzi nimi silný autentický vzťah. Konfrontáciu s tým som nezvládal. Jednak som bol frustrovaný a žiarlil som, pretože po sedemnástich rokoch vzťahu tam proste taká horúca zamilovanosť nie je. Bez ohľadu na to, aké to bolo na začiatku a aký silný vzťah sa vytvoril. Nikto z nich nemal v úmysle poškodiť naše manželstvo. U mňa však postupne víťazil strach. Cítil som sa ohrozený a nevedel som čo s tým. Ventiloval som sa výbuchmi hnevu, často som reagoval tak, že som nespoznával sám seba. Bol som zúfalý muž, ktorý robil zúfalé činy. Stalo sa len to, že Jana sa odo mňa emocionálne odstrihávala, až napokon vypla to, čo vo vzťahu považujem za najdôležitejšie – bazálnu dôveru. Zároveň sa odo mňa odstrihol aj on. Úplne. Absolútne so mnou prerušil kontakt, prestal som preňho existovať, neviem o ňom nič.

Museli ste po rozchode s Janou stráviť spolu lockdown v jednom byte?

Fakt je ten, že sme ostali bývať spolu. Ale nie preto, že by nás k tomu donútil lockdown. Protipandemické opatrenia prispeli len k tomu, že bola výrazne obmedzená naša mobilita, Tak, ako sme to napokon zažili všetci. Akurát, že my sme zostali uväznení v jednom priestore práve potom, čo sme sa vzájomne odcudzili. Psychicky rozbití, doráňaní a s deťmi v jednom byte. Kvôli pandémii sme sa veľmi dlho delili o jeden priestor, ale postupne si každý nachádzal viac času na seba. Času, keď sme všetci štyria spolu, je čoraz menej. Ale nechceme ho zrušiť úplne. Dôvod je, myslím, jasný.

Deti?

Robili sme obaja všetko, čo bolo v našich silách, aby sme im poskytovali normálne prostredie, a nie bojisko. Jasné, že to nevychádzalo vždy. Obaja sme prešli intenzívnou psychoterapiou a prácou na sebe. Som si istý, že nám to pomohlo.

Vysvetlili ste im nejako svoju situáciu?

Áno. Explicitne až po niekoľkých mesiacoch po vytvorení režimu zdieľaného hniezda. Opísali sme situáciu, v ktorej sme už žili. Niečo ako: „Možno ste si všimli, že sme čoraz menej spolu, že buď tatino, alebo mamina je preč. Je to preto, lebo každý potrebujeme čas a priestor sám pre seba, oddelene. Ale pre vás sme tu vždy. Nech sa deje čokoľvek, ľúbime vás a jeden z nás je vždy s vami.“ Deti to zobrali veľmi v pohode. Lebo sme len opísali, v čom už reálne žili. Pochopil som, že horšie ako vyložiť karty na stôl by bolo nekomunikovať. To by vytváralo pocit neistoty a úzkosti.   

Nemávate hádky na dennom poriadku? Alebo neznesiteľné dusno?

Nie. Myslím, že konflikty nemávame častejšie, než je to bežné v iných rodinách. Alebo v porovnaní s časmi, keď sme spolu fungovali. Čo sa zmenilo, je emocionálny náboj. Obrovská ťažoba, ktorá sa skrýva za hocakou somarinou. Jana to zvláda tak, že sa emocionálne vypína a ja sa učím spracovať hnev. To však nie je vec, ktorej mi je najviac ľúto ohľadom detí. Najťažšie sa vyrovnávam s tým, že im nevytvárame milujúce prostredie. Teda láska tam je, ale iba na linke rodič-dieťa. Pripravili sme ich však o zážitok, aké to je, keď sa ľúbia ich rodičia. Toto mi trhá srdce. Snažíme sa komunikovať a vychádzať spolu korektne. Aj sa nám to do veľkej miery darí. Ale je to vzťah dvoch cudzích ľudí, ktorých spája len zodpovednosť o spoločných potomkov.

Ako to vníma vaša rodina?

Dozvedeli sa to len nedávno. A širšie príbuzenstvo o tom stále netuší. Pôsobíme ako bežná rodina. Aj okruh našich kamarátov a kamarátok sa o tom dozvedá len postupne. Čo sa týka mojich rodičov, ktorí sú, mimochodom, rozvedení, boli z toho v šoku. Rovnako ako najbližší priatelia. Bolo pre nich nepredstaviteľné, že taký pár, ako sme boli my, by mohol takto skončiť.

Ako fungujete teraz?

Rozdelili sme si starostlivosť o deti rovným dielom. Rozvrh si robíme na mesiac dopredu. Kto má „službu“, zostáva doma, väčšinou v dvojdňových intervaloch. Venuje sa deťom, vodí ich do škôlky a zo škôlky, stará sa o domácnosť. Druhý je vtedy väčšinou preč. Jana pracuje v Bratislave, tam aj býva. Podobne som na tom bol aj ja.

Zostala Jana s tým kamošom?

Neviem. O tom, ako žije mimo našej domácnosti, neviem takmer nič. Neviem, či je s ním. Alebo či má niekoho iného. Viem len to, že niekoho má a že to nie je plnohodnotný vzťah.

A ty máš niekoho?

Mal som priateľku v Bratislave, ale nedávno som sa s ňou rozišiel. Túžila po pevnejšom vzťahu s vyhliadkou na založenie rodiny. To by som jej poskytnúť nemohol, ani výhľadovo. Snažil som sa byť s ňou čo najviac, stále to však bolo málo. Navyše, našiel som si plnoúväzkovú prácu v mojom meste. To mi spolu s nastavením starostlivosti o deti neposkytovalo dostatok času na budovanie vzťahu.

Vyzerá to, že deti sú pre teba prioritou.

Áno. A musím povedať, že aj pre Janu. Keď má deti ona, dokáže pracovať formou home office. Mal som to podobne. Starostlivosti o deti som podriaďoval aj svoju prácu, robil som na živnosť z domu. Rozdelený život však vyžaduje vyššie náklady, a tak som nastúpil do práce v kancelárii na plný úväzok. Ale na dni, keď mám službu, som musel zohnať opatrovateľku, ktorá vyzdvihne deti v škôlke a postará sa o ne, kým sa nevrátim z práce.

Nepomáhajú s vnúčatami starí rodičia?

Nie. Niektorí bývajú ďaleko a niektorí sú neschopní. Na deti sme od začiatku boli sami. Pomoc je veľmi cenná, ale funguje len občasne a krátkodobo.

Je tento váš systém zdieľaného hniezda udržateľný?

Neviem. Určite je náročný. Na čas, energiu aj peniaze. Lebo obaja akoby sme žili dva životy. Najprv sme sa striedali po jednom dni, postupne intervaly predlžujeme. Určite však dospejeme k bodu, keď deti budú dosť zrelé na to, aby zvládali aj pendlovanie. A to je hlavný dôvod, prečo sa nechcem odsťahovať napríklad do Bratislavy.

Deti sú aj dôvodom, prečo ani ja, ani Jana, nemáme plnohodnotný vzťah s niekým druhým. Nie je na to priestor. Neviem si zatiaľ predstaviť, že by sme sa v našom hniezde striedali s prípadnými partnermi. Celé sa to asi skomplikuje po majetkovom vyrovnaní. Keď byt bude patriť iba jednému, či dokáže pokračovať v aktuálnom nastavení. Pretože ten druhý tam bude na návšteve v podstate polovicu času. No, čakajú nás výzvy.
 

jún 2022