Čo má spoločné portrét dámy so psom v lone z 19. storočia so zvieracím účtom na TikToku? Oba zobrazujú intenzívne spojenie medzi človekom a domácim zvieraťom, ktoré sa s rozšírením médií stalo priam inflačným. Sme však vďaka záplave obrázkov k zvieratám aj empatickejší a mierumilovnejší?
Nie je to tak dávno, čo mali ľudia a ich domestikované zvieratá – v užšom zmysle domáce a hospodárske zvieratá – vyslovene triezvy vzťah. Psy sprevádzali ľudí na poľovačke alebo strážili domov, mačky chytali myši, holuby doručovali správy a v tej či onej chvíli skončili pečené na tanieri. Ak bolo nejaké zviera obzvlášť bystré, prítulné alebo krásne, zastávalo celkom určite výnimočnú rolu – no sotva by niekomu napadlo vidieť v ňom zvieraciu osobnosť. Dnes sa so zvieratami – bez ohľadu na to, či ide o domácich miláčikov, alebo divé zvieratá – stretávame takmer všade ako so „zvieracími celebritami“ v médiách. Ako to zmenilo náš pohľad na ne a čo sa zmenilo pre samotné zvieratá?Ľudia a zvieratá mali k sebe síce vždy veľmi blízko, no za to, že dnes žijú naši dvojnohí a štvornohí priatelia s nami v bytoch a domoch v každodennom úzkom kontakte, vďačíme v západných spoločnostiach predovšetkým šľachte a meštianstvu. V 19. storočí sa zvyšoval počet domácich zvierat, ktoré sa už nechovali v stajniach, ohradách alebo vonku na gazdovskom dvore. Tieto zvieratá sa zdržiavali vždy veľmi blízko svojich pánov, žili v rovnakých miestnostiach ako ľudia, kde mali zvyčajne košík, voliéru alebo nejaké špeciálne miesto. Slúžili ako živé dekorácie, ale aj ako spoločníci pri hre a sociálni partneri. Britská kráľovná Viktória (1819 – 1901) údajne vlastnila okolo 80 psov – dokonca nechala niektoré zo svojich obľúbených zvierat portrétovať a obrazy zavesila spolu s portrétmi svojich detí. Obrázky psov dala vytlačiť aj na pohľadnice, aby sa dali posielať ako pozdravy – dá sa predpokladať, že to boli akísi predchodcovia dnešných účtov na sociálnych sieťach, ktoré sa dnes zakladajú špeciálne pre domácich miláčikov. Súčasná britská panovníčka Alžbeta II. je známa svojou láskou k psej rase corgi, malému podsaditému pastierskemu a strážnemu psovi z Walesu.
To, čo môžu robiť kráľovské dámy, sa presadilo aj v meštianskych vrstvách – krotké domáce a hospodárske zvieratá boli v priebehu 19. a 20. storočia čoraz viac oslobodzované od svojich pôvodných funkcií a využívali sa najmä na zábavu a ako spoločenskí partneri. Ich nová rola sa na prvý pohľad môže zdať ako nová sloboda, no čím viac sa zvieratá zbavovali svojej funkcie pomocníkov v každodennom živote človeka, tým viac sa vzťah k nim posúval do prikrášľovania, ba až gýča – v neposlednom rade aj preto, že ľudia urbanizáciou a industrializáciou výrazne zmenili svoj životný priestor, čím stratili priamy kontakt s rôznymi domestikovanými úžitkovými a hospodárskymi zvieratami.
Spoločné zážitky so zvieratami každého druhu sú preto dnes takmer ako malé divadlo – najmä pre malé (a nielen pre tie úplne malé) deti je návšteva zoologickej záhrady často úplným highlightom. Pri toľkej zjavnej radosti je potom často ťažké vysvetliť, že mnohé zvieratá boli vytrhnuté zo svojho prirodzeného prostredia a v monotónnom prostredí vlastne len pasívne živoria. Aj v cirkusoch so zvieratami platia ľudia za to, aby zažili najmä exotické alebo údajne divé zvieratá zblízka: cítili ich pot v manéži, pozerali sa im do očí alebo sa triasli strachom pred ich veľkými zubami. Zvieratá sú – v digitalizovanom svete dokonca ešte viac – atrakciou, dobrým biznisom a zinscenovaná blízkosť k nim ľudí stále znova a znova priťahuje.
Ako vzťahy medzi zvieraťom a človekom vypovedajú o tom, čo znamená byť človekom
Ak teda chcel človek zažiť zvieratá, musel zájsť do zoologickej záhrady, do cirkusu alebo aspoň vyjsť von pred svoje vlastné dvere. Bolo len otázkou času, kedy sa nové médiá 20. storočia – kino, rozhlas, televízia a neskôr aj internet – chopia meniaceho sa vzťahu medzi zvieratami a ľuďmi a vyprodukujú z neho príbehy, ktoré tento vzťah odzrkadľujú a zároveň poskytujú nové impulzy pre ich tvorbu.Už predtým zohrávali zvieratá pre ľudí dôležitú kultúrnu úlohu – príklady toho možno nájsť v západných kultúrach v Biblii alebo v ságach, rozprávkach či bájkach. Plaché zajace, prefíkané líšky a hlúpe husi tu nie sú len doplnkami, ale konajúcimi aktérmi a v „rozprávkovej“ podobe symbolizujú dobré i zlé vlastnosti človeka. Rovnako symbolickým spôsobom ukazujú aj možné riešenia problémov.
Táto kultúrna interpretácia vzťahu medzi zvieratami a ľuďmi bola v 20. storočí s novovznikajúcimi médiami opakovane preberaná, reinterpretovaná a upevňovaná. Inými slovami: keď na televíznej obrazovke šprintuje s vejúcou srsťou kólia Lassie (1954 – 1973), vždy pripravená pomôcť, vzniká nielen intímny príbeh medzi človekom a psom, ale aj predloha toho, ako by sa mohla stvárniť emocionalizácia a poľudštenie (antropomorfizácia) domáceho maznáčika. A nielen to: so seriálom o delfínovi Flipperovi (1964 – 1967) prichádza pomerne exotická postava, ktorá sa sotva hodí ako plyšová hračka na pohovku a ako divé zviera nie je ani odkázaná na úzku spoluprácu s človekom. S morským cicavcom sa príbeh o vzťahu rozširuje aj o nezvyčajné alebo voľne žijúce zvieratá, s ktorými sa ľudia chcú spojiť a inscenovať čo najbližšie k prírode. O niekoľko desaťročí neskôr bol intenzívny vzťah medzi človekom a morským cicavcom opäť tematizovaný vo filme s kosatkou Free Willy (Zachráňte Willyho, 1993).
Do rovnakého obdobia ako Lassie a Flipper spadá aj rozšírenie a profesionalizácia filmov o zvieratách a prírode. Mnohé filmy o zvieratách majú stále snahu sprostredkovať vedomosti o určitom druhu, rode alebo mimoriadnom biotope a zvýšiť povedomie o zložitosti a ohrození ekosystémov. Väčšina filmov však skôr slúži ako „edutainment“, pretože napriek všetkému úsiliu je vždy prítomný antropomorfizovaný pohľad na zvieratá. Životné cykly zvierat sa dramaturgicky porovnávajú s tými ľudskými: chobotnice „slávia“ svoju „svadbu“, vtáčí otec „sebaobetavo“ hľadá potravu pre svoje mláďatá, slony „smútia“ za zosnulou vedúcou samicou. Rozprávanie o zvieratách zostáva v konečnom dôsledku (často idealizovaným) rozprávaním o nás samých. Zvieratá interpretujeme, pretože nehovoríme rovnakým jazykom.
Zvieratá na internete – niečo medzi atrakciou a vykorisťovaním
Význam vzťahu človeka a zvieraťa ako motívu v médiách za posledné desaťročia neustále narastal – aj preto, že viac ľudí žije v mestských sídlach, a teda už nežijú s domácimi a hospodárskymi zvieratami. Výsledkom bolo, že zvieratá sa stali novými mediálnymi hviezdami, ktoré bolo možné kliknutím na klávesnicu kedykoľvek vyhľadať: v bloku reklamnej prestávky cvičili na obrazovke roztomilé mačiatka gymnastiku, agilné psy sa na predstaveniach filmovali pri náročných kúskoch alebo sa prívetivé hrochy v reklamách vyhrievali niekde na slnku. Najneskôr v 90. rokoch nedokázal nikto, kto sledoval nejakú súkromnú televíziu, uniknúť roztraseným domácim videám, ktoré sa premietali v mnohých reláciách – v klipoch sa všetko točilo väčšinou okolo vtipných či absurdných nešťastí, prestrojení a vyčíňaní domácich zvierat. Zvieratá si tak zabezpečili status lákadla a magnetu pozornosti pre novú éru internetu, do ktorej takéto klipy nielen plynule prešli, ale s meme sa stali aj samostatným žánrom.Je preto zvláštnou zhodou okolností, že vôbec prvý klip, ktorý bol kedy nahraný na videoplatformu YouTube, je 19-sekundové video o návšteve zoo a zvieratá v ňom vystupujú ako atrakcia. V klipe stojí Jawed Karim, jeden zo spoluzakladateľov YouTube, pred roztrasenou ručnou kamerou v zoo v San Diegu. Za ním si dva slony podávajú chobotom seno do papule – Karim popritom rozpráva o tom, že slony majú mohutné, pôsobivé choboty. Slony si medzitým vôbec neuvedomujú, že sa tu práve píšu internetové dejiny. Ich povrchná bezstarostnosť by sa dnes ihneď prepracovala do podoby meme zhruba v tomto znení: „Oh, world history? Nah, don't care!“ Zvieratá tým tiež preberajú v médiách novú rolu – ako komentátori svetových udalostí, v ktorých žijú a existujú, ale ktoré len ťažko môžu ovplyvniť.
Už dobrých pätnásť rokov po prvom klipe na YouTube je zvierací obsah neoddeliteľnou a dôležitou súčasťou internetu. V roku 2010 odštartovala platforma Instagram – a aj tu je prvým príspevkom spoluzakladateľa Instagramu Kevina Systroma roztrasená snímka jeho psa. Dojímavé či vtipné historky, najmä o domácich miláčikoch, majú odvtedy na internete veľa kliknutí. Rovnako pobúrili mnohých ľudí správy o masovom chove či preprave zvierat, vegánstvo sa pevne etablovalo s generáciou Y a Z a zahŕňa viac ako len zdravý spôsob výživy. Zvieratá vníma ako spoločníkov, ale aj ako empatické a v rámci svojho druhu šikovné bytosti, za ktoré má človek doživotnú zodpovednosť – aj takú, že ich nezje a umožní im život, ktorý je podľa možnosti najtypickejší pre daný druh.
V mnohých prípadoch už domáce zvieratá nie sú len užitočné (strážny pes) či dekoratívne (ryby a vtáky), ale sú aj jednoznačnou náhradou partnerských vzťahov a rodín – a sociálne siete dokumentujú tieto vzťahy a zväčšujú priestor, v ktorom ich vidia a napodobňujú aj ostatní. To, či sú zvieratá „prítulné“, je dnes už nepodstatné – blízky vzťah si ľudia dokážu vytvoriť aj k tarantulám, leguánom či okrasným rybičkám. Vybrané zviera predstavuje aj rozšírenie vlastnej ľudskej osobnosti, pretože kto chodí s huskym, vníma sa inak ako majiteľ trpaslíčieho pudlíka. Vybrané domáce zvieratko vypovedá veľa o tom, či chápeme samých seba ako rýchlych, obratných, bystrých, maznavých alebo útočných.
„Petfluencer“ sú nové tamagoči
Ak je teda zvieratko rozšírením vlastnej osobnosti, potom sa nevyhnutne stáva súčasťou sebaprezentácie na sociálnych sieťach. S rozvojom a so zvyšujúcou sa profesionalitou najmä obrazovo náročných platforiem, ako je Instagram, si mnohí používatelia s úžasom všimli, ako prudko stúpli kliknutia, zdieľania a lajky, keď si zaobstarali domáce zvieratko – a je celkom jedno, či konvenčné alebo exotické – a ukázali ho v príspevku. Bežné je to najmä u domácich miláčikov, ktorí sú trochu „prerastení“, ako napríklad nevrlo pôsobiaca Grumpy Cat alebo nemotorne vyzerajúce plemená psov ako mopslík či francúzsky buldoček, ktoré priťahujú veľkú pozornosť. Tí, ktorí to so svojimi sociálnymi sieťami myslia dnes vážne, zakladajú domácim miláčikom ich vlastné kontá a ukazujú príbehy z ich každodenného života. To, čo sa začalo ako zábava, sa teraz stalo vysoko profesionálnym – pretože influenceri tak môžu nielen produkovať viac obsahu pre svoje kanály, ale rozširujú tiež svoju osobnú značku a získavajú lukratívnu spoluprácu s firmami s chovateľskými potrebami. V Nemecku je v tomto smere jeden z najväčších trhov v Európe; podľa spoločnosti Statista dosiahli tržby v roku 2020 v tejto oblasti (väčšinou s krmivom pre zvieratá) výšku 5,46 miliardy eur. Podľa jedného prieskumu bude v Nemecku v roku 2020 žiť takmer 35 miliónov domácich miláčikov. V Európe to prekonáva už len Rusko s približne 50,7 milióna domácich zvierat. Trh je obrovský a stále rastie, pretože všetky tieto domáce zvieratá potrebujú krmivo, starostlivosť, aktivitu a lekársku starostlivosť – a na to ich páni a paničky radi vynaložia kopec peňazí.Problém je, že tento trh spôsobuje aj utrpenie zvierat, pretože medzičasom si podaktorí zaobstarávajú domáce zvieratá špeciálne len na produkciu obsahu pre sociálne médiá – ako napríklad takzvaní „petfluenceri“, čo je slovo vytvorené z anglického „pet“ (domáce zviera) a „influencer“. Niektorí ľudia si ovplyvňujú počet pozretí, kliknutí a lajkov na svojom účte tak, že naznačujú, že si zadovážia zviera. Samotná story o tom, ako zviera získali a priviedli si ho domov, by sa dala rozpovedať za 20 sekúnd – ale v obrázkami nabitých Personal Daily Social telenovelách na Youtube, Tik Toku alebo Instagrame táto téma zaberá veľa priestoru a niekedy dokonca fanúšikovia založia aj vlastný fanúšikovský účet pre samotné zviera.
Zvieratá často nedokážu nič výnimočné, ale ako samostatné malé osobnosti sú ich majiteľom obzvlášť blízke a neustále prinášajú nové príbehy. Pre niekoho môže byť takýto zvierací účet aj niečo ako ďalší vývoj tamagoči vajíčka, ktoré bolo veľmi populárne v 90. rokoch a bolo jedným z prvých digitálnych domácich zvieratiek. Dnes je to „sieť“ sociálnych médií, v ktorej sú digitálne zachytávané živé zvieratá. V neposlednom rade sú zvieracie účty na sociálnych sieťach atraktívne najmä pre deti. Lajky a zdieľania sa totiž rozdávajú ľahko, nad zodpovednosťou za živú bytosť sa však veľmi nepremýšľa.
Ach, také zábavné zaťažovanie
Koronakríza situáciu „petfluencerov“ ešte vyostrila. Združenia na ochranu zvierat odhovárajú od toho, aby si ľudia zadovážili zviera len ako marketingový predmet. Pre influencerov boli však zvieratá v tomto období jedným z mála spôsobov, ako produkovať obsah z domova bez toho, aby sa stal monotónnym alebo nudným. Počet domácich zvierat sa počas pandémie skutočne zvýšil ešte rýchlejšie, pričom mnohé z nich slúžili ako sociálni partneri alebo boli využívaní ako „tvorcovia obsahu“.Enormne teda narástol nielen počet domácich miláčikov, ale aj zábery, ktoré vypovedajú o našom vzťahu k nim. Dokonca aj v zoznamovacích aplikáciách patrí obrázok psa alebo mačky (aj keď zviera nepatrí danému používateľovi) k dobrému tónu a chce vyjadriť asi toto: milujem zvieratá a stojím pevnými nohami na zemi, viem dobre zaobchádzať so živými bytosťami, ktoré sú iné ako ja.
V zásade však dnes pokračujeme s našimi fotoaparátmi v smartfónoch v antropomorfizovanom rozprávaní dokumentárnych filmov o zvieratách z 50. a 60. rokov. Klipy a meme o zvieratkách sú „vtipné“ alebo obzvlášť dojímavé najmä preto, že dvojnohí a štvornohí kamaráti to majú v našom svete niekedy naozaj ťažké. Keďže teraz s nami žijú v bytoch a domoch, ktoré boli vytvorené pre ľudí, a sprevádzajú nás na všetky miesta a stretnutia, ktoré ako ľudia máme, zdá sa nám niekedy ich zaťažovanie naším svetom také smiešne. čV skutočnosti, že zvieratá musia zvládnuť žiť v prostredí, ktoré nie je určené pre ne, ale zamerané výlučne na človeka, nachádzame bohatý zdroj obrázkov, momentiek a filmov. Aj keď boli zvieratá z väčšej časti oslobodené od svojej funkcionality, vytvorili sme pre ne nové „digitálne klietky“, ktoré ich často vystavujú posmechu a nereálnym vzťahovým nárokom.
január 2022