V roku 2019 sa vyše dvadsiatke mladých ľudí zo Slovenska splnil sen – ich vyslanie na dobrovoľnícku misiu sa stalo realitou. Na jeseň vycestovali do trinástich nízkopríjmových krajín, aby odovzdávali svoje odborné vedomosti v lokálnych komunitách, a pomáhali tak núdznym bez nároku na honorár. Nik však nečakal, čo prinesie rok 2020 a že pre globálnu pandémiu koronavírusu sa bude musieť väčšina z nich vrátiť domov predčasne. Ako sa teda mení globálne dobrovoľníctvo pod vplyvom koronakrízy?
Už teraz sú v nízkopríjmových krajinách, v minulosti označovaných ako rozvojové, humanitárne tímy aj terénni pracovníci a pracovníčky. Distribuujú núdznym potravinové balíčky, rúška, dezinfekčné gély, ale aj infoletáky v snahe zmierniť šírenie koronavírusu. Keď sa situácia s globálnou pandémiou upokojí, budú môcť na svoje misie do nízkopríjmových krajín opäť vycestovať desiatky mladých dobrovoľníkov a dobrovoľníčok – aj zo Slovenska.Pomoc utečencom a utečenkám v Istanbule
Mladí ľudia zo Slovenska môžu dnes vycestovať na dobrovoľnícke misie dvoma cestami – cez európsku iniciatívu EU Aid Volunteers alebo SlovakAid. Je to štátom dotovaný program na vysielanie juniorských aj expertných dobrovoľníkov a dobrovoľníčok do tzv. rozvojových krajín v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci SR. Dobrovoľník Martin Pavelka si vyskúšal oba programy.Najprv na prelome rokov 2018 – 2019 pôsobil cez národný program SlovakAid v gruzínskej organizácii For Better Future, ktorá sa zameriava na podporu IDPs, čo znamená „vnútorne presídlené osoby“. Sídli v dedine Tserovani, kam boli po rusko-gruzínskej vojne presunutí ľudia z Južného Osetska. V Gruzínsku strávil rok.
Na jeseň 2019 bol Martin vyslaný do Turecka cez iniciatívu EU Aid Volunteers ako seniorský dobrovoľník. Jeho hostiteľská organizácia Small Projects Istanbul (SPI) pomáha utečeneckým rodinám z oblasti Blízkeho východu a severnej Afriky tak, že pre ne vytvorí bezpečné miesto na vzdelávanie a možnosti zabezpečenia obživy. Nejde iba o prácu s deťmi a mládežou, ale aj so ženami. Štyridsať sýrskych utečeniek napríklad pracuje v pridruženom sociálnom podniku Muhra, kde po absolvovaní kurzov šitia, 3D tlače či počítačových zručností tvoria šperky a oblečenie, čím si zabezpečia udržateľný zárobok. Hybnou silou organizácie SPI sú lokálni aj zahraniční dobrovoľníci a dobrovoľníčky. Ich manažovanie má na starosti práve Martin, hoci práve teraz sa to všetko deje iba prostredníctvom videohovorov.
Tento mladý Slovák prichádzal denne do kontaktu s utečeneckými deťmi a mládežou. „Nežijú však v stanoch či preplnených táboroch, ako by sme si mohli myslieť. Táto komunita je v Istanbule už usadená, rodičia pracujú a deti posielajú do škôl. Medzi ich najväčšie problémy patria sociálna stigma, nezamestnanosť, respektíve otázka zamestnateľnosti a nedostatok financií,“ opisuje svojich klientov a klientky.
Celkovo je v projektoch SPI registrovaných vyše dvestopäťdesiat rodín, pričom každá z nich má v priemere štyri deti. Najviac, zhruba dvesto rodín pochádza priamo zo Sýrie. Títo ľudia však majú status „utečenec s dočasným povolením na pobyt“. To znamená, že turecký štát ich môže hocikedy poslať naspäť do Sýrie, čo sa aj deje.
Podľa Martina je turecká byrokracia neskutočná. Vybavenie jedného potvrdenia o pobyte či registrácia zahraničného mobilu trvá aj šesť mesiacov. V čase koronakrízy to môže byť ešte dlhšie. Preto je jedným z cieľov organizácie Small Projects Istanbul poradenstvo a sprostredkovanie relevantných informácií.
Martin sa aj napriek mimoriadnej situácii rozhodol neletieť domov, ale ostať v Istanbule. Je to jeho súčasný domov. Pandémia zasiahla nielen jeho hostiteľskú organizáciu, ale aj utečeneckú komunitu. „Mnoho rodín stratilo prácu a príjem. Preto sa snažíme nájsť spôsoby, ako im sprostredkovať aspoň nejakú finančnú pomoc od štátu alebo od súkromných donorov. Zároveň sme im začali rozdávať záchranné potravinové balíčky,“ opisuje aktuálne činnosti. Momentálne má na starosti spustenie online aktivít pre deti a mládež. SPI totiž pomáha pri výučbe turečtiny, s domácimi úlohami aj s kreatívnymi aktivitami. „Online komunikácia má síce svoje obmedzenia a limity, no nevzdáme sa. Vidím, že aj toto je obrovskou pomocou rodičom a odbúrava rodinám značný stres pri domácom učení,“ tvrdí odhodlaný Slovák v Istanbule.
Martin Pavelka pred sídlom svojej hostiteľskej organizácie Small Projects Istanbul
| Foto: © privat
Kríza v Libanone – permanentný stav
Dobrovoľníčka Anna Hruboňová pôsobila na prelome rokov 2019 – 2020 v organizácii ADRA Libanon v Bejrúte ako podporná sila vo vzdelávacom projekte pre sýrske deti. Počas pobytu bolo pre ňu dôležité dobre poznať regionálny kontext, nutnosťou bola návšteva rodín aj doma, aby spoznala ich životné podmienky. Jej hostiteľská organizácia je v okolí známa svojím vzdelávacím centrom, čo pomáha najmä deťom, ktoré v škole zaostávajú a ťažko sa integrujú do vzdelávacieho systému. „U sýrskych detí je to častý problém, keďže následkom vojny a života na úteku boli dlho bez vzdelávania, vymeškali niekoľko ročníkov a stratili študijné návyky. Život v chudobe túto situáciu len zhoršuje,“ vysvetľuje Anna.Zapojila sa aj do tvorby projektov, ktoré zaisťuje bezpečnú vodu a sanitáciu. Aj v tomto je ADRA aktívna, najmä v údolí Bekaa na východe Libanonu. Pripravovala aj odborný kurz pre mladých ľudí z chudobnejších pomerov, ktorí mali problém nájsť si prácu či platiť za univerzitné vzdelanie. Implementáciu tohto projektu však už nevidela, pretože sa domov vrátila predčasne v marci 2020 – práve v súvislosti s koronakrízou.
„Z Libanonu do Sýrie vidíte doslova cez kopec. Práve preto v tomto štáte žije približne 1,5 milióna sýrskych utečencov a utečeniek. Vzhľadom na počet pôvodného obyvateľstva je to obrovské číslo,“ vysvetľuje Anna. Táto malá blízkovýchodná krajina, ktorá si sama v minulosti prešla občianskou vojnou a konfliktom s Izraelom, má iba 4,5 milióna obyvateľov. Ešte pred nástupom koronakrízy prežívala politickú, finančnú aj utečeneckú krízu zároveň.
Najzraniteľnejší v čase korony
Členské organizácie Platformy rozvojových organizácií Ambrela mladých ľudí vysielajú na misiu tam, kde sú naozaj potrební. Dobrovoľníci a dobrovoľníčky v teréne nerobia prácu, ktorú môže robiť miestny človek, ale mali by priniesť expertné znalosti. Nejde o nadradenosť, ale o princíp nebrať prácu miestnym. Dobrovoľníci putujú do existujúcich tímov terénnych pracovníkov a pracovníčok, ktorí majú vytvorené kontakty, poznajú miestnu kultúru, náboženské a etnické normy, tradície aj zvyklosti, a rovnako majú zanalyzované bezpečnostné riziká. Pandémiu súčasných rozmerov však nemohol nik predvídať ani pripraviť sa na ňu.Koronakríza ukončila Annin dobrovoľnícky pobyt v Libanone predčasne, no zbalený kufor mala v izbe takmer stále. Hneď niekoľko týždňov po príchode do Libanonu vyvrcholila dlhodobá nespokojnosť občanov a občianok, ktorí masovo demonštrovali a v októbri vypukla v krajine revolúcia. Po nástupe korony boli jarné „protesty hladu“ v Libanone ešte prudšie ako tie jesenné. Pod hranicu chudoby totiž spadlo aj množstvo pôvodného obyvateľstva Libanonu, nielen utečenecké komunity.
Tím ADRA Libanon sa hneď v marci snažil prispôsobiť sa novej kríze, ale všetky vzdelávacie aktivity boli pre koronu prerušené. „Sýrske deti tak opäť raz ostali bez vzdelávacieho procesu a nik nevie na ako dlho. Okrem strachu z nákazy a depresie zo sociálnej izolácie však Covid-19 prináša aj vážne sociálno-ekonomické následky, ktoré zasiahnu tých najzraniteľnejších. Mnohé sýrske rodiny sú závislé od príležitostnej práce a s povinnou karanténou, respektíve domácou izoláciou teraz stratili dôležitý zdroj príjmu,“ upresňuje Anna.
V utečeneckých komunitách nie je možná dostatočná sociálna izolácia a udržiavanie bezpečnej vzdialenosti. Dramatická je podľa Anny najmä situácia utečencov a utečeniek, ktorí žijú v stanoch a nemajú ani prístup k tečúcej vode. Dôležité je najprv zahnať hlad a smäd, na vzdelávanie neostáva čas. Navyše jeho adaptácia do online podoby je v súčasných podmienkach nerealizovateľná.
Dobrovoľníčka Anna Hruboňová pôsobila v organizácii ADRA Libanon v Bejrúte
| Foto: © privat
Čo môže koronakríza naučiť mladých
Pri vstupných pohovoroch s budúcimi dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami, ale aj neskôr pri pozorovaní a hodnotení ich činnosti je dôležité včas odhaliť potenciálne patologické motívy. Môže ísť napríklad o prehnaný súcit, ktorý vedie k degradácii prijímateľa pomoci, túžbu obetovať sa, aká sa vyskytuje u sebazničujúcich a samaritánskych ľudí, či preklenutie osamelosti tak, že človek hľadá nové vzťahy v inej krajine. V rámci dobrovoľníckeho cyklu je preto potrebná nielen príprava pred výjazdom, ale hlavne mentoring a podpora mladých ľudí počas ich pobytu. Martinovi aj Anne ich poskytli vysielajúca aj hostiteľská organizácia.Pobyt v gruzínskom Tserovani bol pre Martina dobrým tréningom na koronaobdobie. Mal za sebou totiž aj také týždne, keď inú komunitu ani nevidel a bol odkázaný sám na seba. Dnes v tom vidí istú paralelu. „V Istanbule mám svoju dennú rutinu, ktorú sa snažím dodržiavať so železnou pravidelnosťou. To ma drží v psychickej i fyzickej kondícii. S rodinou som často v kontakte, no a priateľov mám už aj tu dosť, čiže sociálny kontakt mi nechýba,“ komentuje svoju jarnú izoláciu v tureckej metropole.
Anne sa počas jesenných občianskych protestov úplne zmenil pracovný režim a obmedzil denný rituál. Asi dva mesiace sa pohybovala len na trajektórii: domov – práca – supermarket – domov. Aj pre ňu to bol tréning karantény, ktorú znova zažila počas pandémie koronavírusu už doma na Slovensku. Za najcennejšiu nadobudnutú zručnosť považuje manažovanie stresu a schopnosť prispôsobiť sa. „Keď sa raz objavia stresy v práci či v osobnom živote, pripomeniem si, že už som predsa prekonala aj horšie momenty – práve v Libanone,“ prízvukuje sama sebe mladá Slovenka, keď spomína na revolúciu v bejrútskych uliciach aj na náročný odlet domov po nástupe korony.
Tento rok prinesie v každom kúte sveta ekonomickú recesiu obrovských rozmerov, pričom najviac postihnuté skupiny obyvateľstva budú zasa práve v nízkopríjmových krajinách. V humanitárnom a rozvojovom sektore bude preto potrebná každá posila. Martin aj Anna už teraz premýšľajú, ako by mohli podať pomocnú ruku priamo v teréne.
jún 2020