Spisovateľské rezidencie | #4 David Blum  Dvorný šašo rezidencie

Literatúra ako príloha ku zlatému steaku: Ani vytúžený raj v horách neučinil Davida Bluma šťastným.

Tento text nie je o nejakej dedinke v kraji so slabou infraštruktúrou, kam sa môže autor dostať vďaka literárnemu štipendiu. Nie je ani o suboptimálnom ubytovaní. Nesťažujem sa v ňom ani na nespoľahlivú administratívu. Moje štipendium ma zaviedlo do jedného z najznámejších kúpeľných miest sveta, ktoré je synonymom luxusu a medzinárodnej smotánky.

Desaťhodinová cesta vlakom sa nám môže zdať namáhavá, no ak je jej posledný úsek na zozname svetového dedičstva UNESCO, dá sa pomerne ľahko vydržať. Praktický je aj eskalátor – mimochodom najdlhší v krajine – ktorý vám ušetrí stúpanie z cieľovej stanice hore do mesta. Hlavná nákupná ulica bola pekne udržiavaná, obchody a butiky samé top adresy. No už vtedy, keď som ťahal svoj kufor smerom k hotelu, som sa cítil nesvoj: nikto sa tu neprechádzal pešo, a už vôbec nie s batožinou.

Služby v hoteli boli profesionálne, izba sa pýšila najlepším výhľadom na horské štíty. To, za čo ostatní hostia museli zaplatiť kopec peňazí, som ja dostal zadarmo. Mohol by som skákať od radosti, nie, musel som skákať od radosti. Ale neskákal som.

Totiž zakaždým, keď som jedol v jednej z troch reštaurácií, som sa musel obávať, že jedna nepozorná objednávka ma pripraví o celý majland. Keďže som nebol zvyknutý nechávať sa obsluhovať, až pričasto som chodieval do nie práve najlacnejšieho supermarketu. A v hotelovom wellnesse som zahanbene plával pomedzi športom a ideálnou výživou vyformované telá ostatných návštevníkov.

Na krátky čas som bol prenesený na miesto, na ktoré by mal byť človek pripravovaný už od mlada. A uprostred tohto luxusu, ktorý som nedokázal ani prijať, ani naplniť, mi došlo, aká úloha mi bola pridelená: bol som položkou v rozpočte na kultúru. Bol som umelcom, ktorého si – popri všetkých ostatných výsadách – ešte mohli dovoliť. Nebol som spisovateľ: bol som dvorný šašo.

január 2025