Ako veľmi je naša spoločnosť poznačená diskrimináciou? Ako viac zviditeľniť prelínanie rôznych foriem diskriminácie? A ako by asi mohol vyzerať „koniec útlaku“? Tejto téme – a mnohým iným veciam, ktoré našej spoločnosti ešte stále chýbajú – sa vo svojom bestselleri „Why we matter“ venuje autorka Emilia Roigová.
V týchto dňoch jej najviac chýba čas. Emilia Roigová je politologička, aktivistka, riaditeľka organizácie Center for Intersectional Justice (CIJ) a rozvedená matka jedného syna. Kvôli svojej knihe Why we matter – Koniec útlaku (Why we matter – Das Ende der Unterdrückung), ktorá sa vo februári 2021 dostala na zoznam bestsellerov populárno-náučných kníh časopisu Spiegel, neustále dostáva ponuky na rozhovor. Diskutovalo sa o nej vo všetkých hlavných médiách, Roigová sa momentálne každý týždeň objavuje v televíznych správach, módnych časopisoch a podcastoch.Nedostatok času mala už pred zverejnením bestselleru. Z veľkej časti ho preto napísala na ihrisku v berlínskej štvrti Neukölln neďaleko svojho bytu, zatiaľ čo jej syn Tidiane liezol po preliezačkách. Veľký ohlas na knihu Why we matter možno pripísať aj tomu, že v nej Roigová načrtáva utópiu spoločnosti, po ktorej mnohí práve v čase pandémie túžia: menej kapitalizmu, viac lásky. Štyristo stránok textu miestami pôsobí ako manifest.
Nedostatok empatie je základom diskriminácie
V jedenástich kapitolách sa Roigová venuje témam ako rasizmus v rodine, rovnaké práva v manželstve, krása ako politikum, privilégiá bielej pleti alebo diskriminácia čiernych ľudí v medicínskej oblasti. Vysvetľuje aj menej známe pojmy, ako napríklad takzvanú empatickú priepasť:„Dievčatá sa už v ranom veku učia vnímať svet z pohľadu chlapcov, pretože detské knihy, animované filmy, televízia a reklama sú väčšinou rozprávané z pohľadu chlapcov. Nielen dievčatá sa učia vidieť svet z perspektívy chlapcov. Farební ľudia sa učia vžiť do kože belochov, rovnako ako transľudia do cisľudí, queer ľudia do heterosexuálnych a zdravotne hendikepovaní do ľudí bez zdravotného postihnutia. Empatia marginalizovaných a menšinových skupín je veľmi skoro podporovaná pozitívnou nadmernou prezentáciou neviditeľnej normy – bielej, mužskej, hetero, cis a zdravotne nehendikepovanej. Opačne sa to však nedeje. Chýba nám empatia pre tých, ktorí boli spoločnosťou konštruovaní ako menejcenní.“
Rasizmus vo vlastnej rodine
Roigovej prístup je intersekcionálny [pozri informačné okno]. „Intersekcionalita je perspektíva, ktorá nám pomáha pochopiť vzájomné prepojenie rôznych foriem útlaku a privilégií,“ vysvetľuje Emilia. Situácia bieleho muža so zdravotným postihnutím sa od situácie čierneho muža, ktorý sedí na invalidnom vozíku, líši. Téme intersekcionálnej diskriminácie sa Emilia venovala aj vo svojej dizertačnej práci na Humboldtovej univerzite v Berlíne.Intersekcionalita
Intersekcionalita opisuje prekrývanie a súbežnosť rôznych foriem diskriminácie voči nejakej osobe. Tento výraz má svoje korene v USA, kde sa koncom šesťdesiatych rokov cítili čierne ženy v hnutí bielych žien diskriminované a málo zastúpené. Prvýkrát použila výraz „intersectionality“ právnička Kimberlé Crenshawová na konci osemdesiatych rokov 20. storočia v súvislosti s diskrimináciou v profesionálnom živote. Kritici tohto konceptu, napríklad publicistka Bari Weissová, zastávajú názor, že použitie tohto výrazu často smeruje k akémusi kastovému systému, v ktorom sú ľudia posudzovaní podľa toho, koľko utrpenia zažili v priebehu dejín. Aj v Nemecku je tento termín vnímaný sčasti kontroverzne.
Roigová, ktorá vyrastala na predmestí Paríža, skoro vycítila, že sa k jej otcovi vďaka jeho práci a farbe pleti ľudia správajú úctivejšie ako k jej matke, ktorá stále nesie priezvisko otrokára svojich predkov. Rasizmus zažíva aj vnútri svojej rodiny: jej starý otec z otcovej strany je horlivým zástancom pravicovej extrémistickej strany Front National. V rozhovore, ktorý s ním viedla pre sériu Arte Svetlo osvety, uviedol, že kríženie rás je jedným z najväčších problémov našich čias. „Bolo pre mňa dôležité mať to zaznamenané ako dôkaz, že sa mi to nesnívalo.“ V mojej rodine bolo nehoráznosťou označiť jeho postoj za rasistický. Moje skúsenosti boli roky negované, pretože k nám bol ako dedko vždy veľmi milý.“ Odkedy Emilia odsúdila jeho rasizmus, považujú ju v rodine za problematickú rebelku.
Utláčatelia tiež trpia emocionálnou ujmou
V záverečnej jedenástej kapitole svojej knihy sa Roigová venuje aj otázke, ako by sa mohli spoločenské hierarchie narušiť. Nazýva to „metamorfózou“. „Nikto nevie, či na konci metamorfózy vznikne lepší a spravodlivejší svet,“ píše Roigová. Táto metamorfóza nie je samoúčelom ani konečným cieľom, ale procesom. „Zmena ide ruka v ruke s procesom kolektívneho prebudenia, ktorý vzniká na politickej aj duchovnej úrovni. Súčasný proces zmien si preto vyžaduje, aby sme si uvedomili, že náš systém myslenia a hodnôt, ktorého stredobodom je jednotlivec, musí byť prekonaný,“ pokračuje Roigová.Ako príklad tohto globálneho spoločenského prebudenia uvádza hnutia ako #metoo, Fridays for Future a Black Lives Matter a potvrdzuje, že odhaľujú logiku útlaku. No píše tiež: „Nikto nemôže povedať, či tieto hnutia povedú k predefinovaniu moci a odstráneniu sociálnych hierarchií a útlaku.“
S istotou však môže povedať, že z konca útlaku nebudú mať úžitok len utláčaní. „Bolo by to oslobodenie i pre utláčateľov, keďže v tomto systéme trpia aj emocionálnou ujmou, pretože sa ničí ich schopnosť prepojiť sa s ostatnými. Rozbitie týchto hierarchií života je kľúčom k novej, empatickej podobe človeka,“ hovorí Roigová. A aj keď sa jej kniha sčasti číta ako utópia, znova a znova ukazuje, aký reálny je útlak, a otvára oči čitateľa aj pre subtílne formy diskriminácie. Z tohto hľadiska má Roigovej vízia veľmi realistické východisko.
máj 2021