Ultramaratón  Až na hranicu možností

Extrémna bežkyňa Andrea Löwová prekonáva na pretekoch po celom svete pravidelne vzdialenosti, ktoré niekoľkonásobne presahujú dĺžku maratónu. Takto už poobjavovala mnoho krajín a neplánuje prestať. Andrea Löwová je totiž tak trochu závislá od dobrodružstva a hraničných zážitkov.
 

Andrea Löwová by si nikdy nebola pomyslela, že sa stane extrémnou bežkyňou. Narodila sa s nesprávnym bedrovým sklonom. Keď bola malá, lekári si spočiatku ani neboli istí, či bude vôbec chodiť. Andrea v mladosti veľa športovala, hrala najmä basketbal. Keď však dovŕšila 30 rokov, problémy s bedrami ju opäť dobehli. „Ortopéd mi povedal, že musím ísť okamžite na operáciu,” spomína si Andrea. Iný lekár, s ktorým konzultovala svoju diagnózu, jej však poradil, aby začala behať. Spevní si tak svalstvo, ktoré potom odľahčí kĺby. „Začala som vtedy veľmi pomaly, niekedy dve, inokedy tri hodiny do týždňa, v tom čase som veľa sedela, písala som dizertačnú prácu a beh v prírode bol pre mňa príjemnou protiváhou.“
 
Odvtedy sa toho veľa udialo: Andrea získala doktorát, jej dizertačná práca Život v gete Litzmannstadt vyšla v roku 2006 vo vydavateľstve Wallstein Verlag a dnes je zástupkyňou riaditeľa Centra pre štúdium holokaustu v Mníchove. A táto historička behala posledných 17 rokov po celom svete. „Pani Löwová behá okolo sveta,“ táto veta jej lekára, ktorý pre ňu musí opakovane vydávať zdravotné certifikáty pre preteky v krajinách ako Mongolsko, Vietnam alebo Mozambik, sa pre ňu stala mottom. Vystihuje totiž presne to, čo robí. Andrea je ultrabežkyňa, zabehne naraz viac ako 100 kilometrov a zúčastňuje sa etapových pretekov, teda súťaží trvajúcich niekoľko dní, cez Arktídu alebo cez púšť. Je to šport pre ľudí, čo idú až na hranicu možností.
 
O svojich zážitkoch napísala aj knihu Happy Running, ktorá vyšla v roku 2019. Okrem toho píše o tejto vášni na svojom blogu Running Happy. „Beh je tak trochu návykový, rozširuje obzory a znamená pre mňa neuveriteľne dôležitú súčasť môjho života. Nedokázala by som robiť svoju prácu, ktorá si vyžaduje každodennú konfrontáciu s holokaustom, tak dobre, keby som nemala takýto protipól,“ hovorí Andrea.

Od maratónu po trailový beh

Hneď jej prvý maratón v Berlíne v roku 2008 bol opojne krásny. „Bol to skutočný beh s potešením, dávala som si pozor na to, aby som sa na začiatku nerozbehla príliš rýchlo, a preto som sa cítila naozaj dobre. Keď som prechádzala cez Brandenburskú bránu, zažila som ozajstnú záplavu endorfínov, bol to veľmi silný zážitok,“ spomína si Andrea.
 
Potom nasledovali ďalšie maratóny každú jeseň, a keď sa Andrea presťahovala do Mníchova, objavila trailrunning vďaka tomu, že do hôr je z Mníchova len na skok. Beh po lesných cestách a mimo vychodených chodníkov bol pre ňu ešte príťažlivejší a vďaka priateľom z trailrunningovej scény sa dostala aj k ultramaratóncom. V roku 2013 zabehla po prvý raz s kamarátkou vo Schwarzwalde preteky, ktoré dĺžkou presahujú maratón. Celých 58 kilometrov lialo ako z krhly a lesná cesta po koreňoch stromov a kameňoch bola veľmi namáhavá. Napriek tomu boli obe v eufórii, keď dobehli do cieľa.
 
Odvtedy to šlo stále ďalej a čoraz dlhšie. Tlak na výkon nepociťovala žiadny: „Len ma fascinuje vidieť, čo moje telo dokáže a ako vie človek posúvať svoje vlastné hranice,“ hovorí 47-ročná bežkyňa. Andrea beháva aj na služobných cestách, mohla tak súťažiť napríklad v New Yorku. „Dohromady to celé stálo 1200 eur, pretože hotel som si musela rezervovať prostredníctvom oficiálneho organizátora, ale neľutovala som ani cent.“ A v roku 2017 sa napokon zapojila do svojich prvých etapových pretekov, Ultra Sahara Race v Namíbii.
 
Organizátor bežcom okrem stanu a vody nezabezpečil nič, preto Andrea odštartovala s 11-kilogramovým batohom, do ktorého si okrem jedla, práškových nápojov a oblečenia zbalila aj obväzy a spacák. Počas siedmich dní zabehla v šiestich etapách 250 km, najdlhšia z etáp mala 80 kilometrov v kuse. Medzi takmer 100 štartujúcimi bolo najmenej 30 žien. „Samozrejme, aj v tomto športe je na štarte viac mužov, ale pomaly sa to mení,“ hovorí. Andrea si pri týchto extrémnych pretekoch dosť vytrpela, po najdlhšej štvrtej etape mala nohy plné pľuzgierov. Keďže mala na topánkach gamaše a poriadne sa potila, nohy mala vlhké, a tak vznikli pľuzgiere. „Naozaj som mala pocit, že mám z chodidiel stiahnutú kožu, nemohla som na ne vôbec našliapnuť.“
 
Na pretekoch Ultra Africa Race spoznala aj jednu zdravotnú sestru z Kanady. „Práve toto je na týchto podujatiach výborné: V bežnom živote človek často zostáva vo svojej bubline a má len málo styčných bodov s ľuďmi mimo nej. Keď beháte, stretnete ľudí, ktorých by ste inak nikdy nespoznali,“ hovorí Andrea. So svojou kanadskou „športovou“ priateľkou potom štartovala aj na pretekoch Ultra Asia Race vo Vietname. Andrea opisuje priateľstvá, ktoré vznikli, ako veľmi intenzívne: „Prežívate spolu veľmi extrémne chvíle a tie vás stmelia.“

522 kilometrov austrálskym vnútrozemím za deväť dní

Andrea beháva aj za tých najnepriaznivejších podmienok, veľa pretekov sa koná v púšti. Ako sa na to pripravuje? „Naozaj to nie je ľahké. V Anglickej záhrade v Mníchove je piesková dráha pre kone, ktorú využívam na tréning, a na bežeckých sústredeniach na Malorke, ktoré som pravidelne vždy na jar viedla, som veľa behávala aj po pláži.“ Vždy pred pretekmi v púšti trénuje okrem toho v lete v poludňajšej horúčave, ak je to možné, aby sa aspoň trochu pripravila na vysoké teploty. „Ale presne sa to, samozrejme, nedá nasimulovať,” dodáva Andrea.
 
V roku 2019 zažila najextrémnejšie bežecké dobrodružstvo svojho života. Zúčastnila sa behu „The Track“ v Austrálii. Sú to najdlhšie etapové preteky na svete: 522 kilometrov, deväť dní, v drsnom teréne vo vnútrozemí. Medzi 40 štartujúcimi bolo okrem nej ďalších jedenásť žien. Andrea tam prežila veľmi osobnú hraničnú skúsenosť. Ešte nikdy nezabehla viac ako 250 kilometrov – a teraz by mala zostať na nohách dvakrát dlhšie. Nejako sa cez to hádam prehryziem, hovorila si, no v poslednej fáze už uvažovala aj o tom, že to vzdá. „Zapálila sa mi šľacha na holeni, cítila som sa naozaj mizerne, v nohách som už mala 380 kilometrov a mala som odbehnúť ďalších 137,“ spomína si. Andrea siahne po svojej poslednej nádeji: playliste skladieb, ktoré počúva iba v takýchto situáciách. Zakaždým, keď si myslí, že je v koncoch, strčí si slúchadlá do uší, počúva svoje motivačné piesne a rumázga uprostred vnútrozemia. Trik zafungoval, medzi ženami skončila tretia – iba 18 zo 40 účastníkov to zvládlo až do cieľa. Kto to dotiahne až sem, je bežecká špička. „Bolo to naozaj veľmi ťažké, aj po psychickej stránke, ale veľa si z toho odnášam pre svoj každodenný život, učím sa pritom, ako byť odolná, ale aj pokorná,“ hovorí Andrea. Je to ako život: niekedy to ide hladko a samo od seba, niekedy sa ledva pohnete z miesta. „Ale takmer vždy dokáže ísť človek oveľa ďalej, ako si myslí.“
  Aj stretnutia s ľuďmi z celého sveta Andreu držia pri zemi. „V Afrike som zažila úžasné scény: pre miestnych obyvateľov predstavovala biela, špinavá a páchnuca žena s ťažkým batohom, ktorá beží v africkej poludňajšej horúčave, dosť zábavný pohľad. Černošky najskôr neveriacky pozerali a potom vybuchli do smiechu,“ hovorí Andrea. Dojali ju aj deti, ktoré sa k nej pridávali, keď prechádzala malými dedinami v Mozambiku, rozprávali sa a smiali sa s ňou. „To sú okamihy, aké relativizujú mnoho vecí, ktoré v každodennom živote považujete za také dôležité.“
 
Andrea beháva v prírode a s prírodou a vie, že tá napokon zvíťazí. To ju učí pokore. Keďže boli preteky v dôsledku pandémie všade vo svete zrušené a často sa konali virtuálne, začala si ešte viac vážiť beh v prírode – rôzne prísne opatrenia prijaté po celkom svete sa odrážajú aj v týchto online podujatiach. V krajinách s prísnymi obmedzeniami vychádzania môžu bežci často behať len okolo svojho domu. „Tým viac si vážim skutočnosť, že tu v Nemecku sa môžem bez problémov naďalej pohybovať po lesoch a horách,“ hovorí Andrea.

marec 2021