Aktivizmus ako závislosť  „Môcť si spolu občas aj poplakať má očistný účinok.“

Keď ženy bojujú za práva žien, nie je to bežná práca od ôsmej do štvrtej. Aktivizmus žije z energie. Berie ju, ale ju aj rozmnožuje. Vzniká akýsi vír, ktorý chce prekonať hranice – najlepšie rýchlo a totálne, v závislosti od radikalizmu. Riziko vyhorenia je veľké. Dve aktivistky, ktoré azda už ani nemôžu byť odlišnejšie a navzájom vzdialenejšie, sa zamýšľajú nad svojou činnosťou. A hľadajú riešenia.

Skorá jeseň 2019: Na konci septembra je v Nur-Sultane, hlavnom meste Kazachstanu, stále teplo a slnečno. V metropole je práve na návšteve aj Zhanar Dauletová z Atyrau (takmer 2 000 kilometrov na západ, pri Kaspickom mori). Od detstva je odkázaná na invalidný vozík. No vďaka Girlpower – taký nápis nesie Zhanarin sveter – a elektrickej batérii je na cestách samostatná. A Zhanar Dauletová miluje cestovanie. V Nur-Sultane si vychutnáva jazdu po bezbariérových chodníkoch. Vo svojom rodnom meste musí jazdiť zvyčajne v pruhu pomedzi autá. „Je to nebezpečné, najmä v zime. Ale ľudia ma [v Atyrau] poznajú, som tu jediná, čo sa pohybuje po vonku na invalidnom vozíku,“ smeje sa.

Nič, len aktivizmus!

Zhanar Dauletová chce viac ako len pasívny protest. Táto právnička dala preto nedávno výpoveď z práce v medzinárodnej spoločnosti. „Chcem byť aktivistka a nerobiť už nič iné,“ hovorí jasne. Jej úspory by mali na chvíľu vystačiť. Zhanar hovorí rázne a sebavedome, aj keď žiada zamestnancov kaviarne, aby vložili do vchodu rampu a odsunuli stoly nabok, nech môže so svojou kamarátkou sedieť pri okne.
 
Zhanar Dauletová mala absolvovať v Nur-Sultane ešte jednu operáciu. Lekárky to však odmietajú. Obávajú sa, že by anestéziu nemusela prežiť, pretože ľavá časť Zhanariných pľúc je nefunkčná. Keď na jar 2020 vypukla v Kazachstane pandémia koronavírusu, musela Zhanar zostať dlhý čas doma v Atyrau. Keby sa totiž nakazila, bolo by to pre ňu životunebezpečné. Bola to rana, ktorú však využije pre seba a pre novú komunitu mladých žien v Kazachstane.

Zákaz sa týka dvoch skupín

Neskorá jeseň 2020: Vo Frankfurte nad Odrou je tma a nepríjemne chladno. Urszula Bertinová je práve veľmi zaneprázdnená. Telefón neprestáva vyzváňať, Urszula stručne informuje o spontánnej protestnej akcii na hraničnom moste, ktorou chce podporiť Strajk Kobiet (štrajk žien) v susedných Słubiciach. Demonštrácia proti opätovnému sprísneniu zákazu interrupcií v Poľsku.
 
Urszula Bertinová je sama Poľka, v Berlíne žije viac ako pätnásť rokov, jej dnes už dospelá dcéra sa narodila v Nemecku. Je to len päť rokov, čo sa Urszula Bertinová angažuje v kampani za práva – najmä poľských – žien. Spustil to „Czarny Protest“ („Čierny protest“) v roku 2016, keď desaťtisíce ľudí doma i v zahraničí demonštrovali proti novému zákonu poľskej vlády, ktorý definoval interrupcie ako trestný čin. Jediná výnimka sa vzťahovala na prípad preukázaného závažného poškodenia plodu. O štyri roky neskôr poľský ústavný súd rozhodol o sprísnení interrupcií, a od leta 2020 sa preto opäť konajú protesty. „Vláda tým odsudzuje dve skupiny súčasne,“ hovorí Urszula Bertinová nahnevane. Myslí tým jednak samotné ženy a jednak lekárky, ktorým za vykonanie umelého prerušenia tehotenstva hrozí strata licencie na vykonávanie lekárskej činnosti a niekoľkoročné tresty odňatia slobody.

Za slobodu generácie našich dcér

Urszula Bertinová si stále dobre pamätá na začiatky svojej aktivistickej činnosti: „V tom čase som sa so svojou dospievajúcou dcérou rozprávala o Czarnom proteste. A pochopila som, že ide aj o jej slobodu.“ Ako matka sa hnevala, doslova zúrila, že sa jednoducho rozhodlo o telách žien bez ich „hláv“. Zaumienila si konať. Spočiatku ako tlmočníčka, teraz už aj ako organizátorka dobrovoľne podporuje iniciatívu Ciocia Basia („Teta Barbara“) v Berlíne. Poskytujú tu poľským ženám poradenstvo a sprostredkúvajú interrupcie v zahraničí. Dopyt sa zvyšuje, cieľová skupina sa mení.
 
Desať „tiet“ z Ciocia Basia sa každý týždeň stará o desať až pätnásť väčšinou zúfalých žien. Žiadosti môžu prichádzať prakticky kedykoľvek počas dňa alebo noci. Od sprísnenia zákona sa namiesto samotných žien hlásia skôr páry, okolo 50 percent. „Často zavolá muž, ženu počuť v pozadí plakať,“ hovorí Urszula. Diagnóza závažného poškodenia plodu je prakticky rozsudkom. V Poľsku síce existuje psychologická starostlivosť, ale žiadna ďalšia podpora. „Väčšinou sú to vytúžené deti, rozhodnutie [ísť na potrat] je potom ešte brutálnejšie.“ Urszula Bertinová sa opakovane stretáva s veľmi intímnymi extrémnymi situáciami. V blízkom čase zo strany politiky v Poľsku nevidí žiadnu nádej na zmiernenie právnej situácie. „Je to bezútešné.“ Nakrátko je jej energia preč. „Musíme však hľadať riešenia.“ Tón jej hlasu sa zdvihne a znie rovnako mocne ako predtým. „Niekde tam vonku predsa len existujú. Mladé ženy opozície.“
 

Keď plameň zhasne...

Odkedy klimatický aktivizmus s heslom Fridays for Future oslovil a pritiahol čoraz väčšie časti spoločnosti, diskutuje sa aj o tienistých stránkach: o takzvanom Burn-out-aktivizme. Najviac hrozí v oblastiach, kde treba vybojovať zmeny na najvyšších politických úrovniach. Preto vznikla v máji 2019 iniciatíva Psychologists/Psychotherapists for Future. Na svojej webovej stránke píšu: „Väčšina angažovaných ľudí príliš dlho čaká, kým vyhľadá pomoc.“ Iniciatíva ponúka aktivistom poradenstvo, tipy a pracovné listy týkajúce sa pozornosti, starostlivosti o seba, zdravého spánku a kolegiálneho koučingu, ako aj rady, ako znižovať riziko vyhorenia prostredníctvom uvoľnenia sa, sebadôvery, vymedzenia a odpútania sa od aktivistických tém. Na stránke femgeeks.de sa detailne diskutuje o tom, že feministický aktivizmus je tiež ohrozený. Poskytujú sa tu podobné rady: venujte pozornosť fyzickému zdraviu, emočnej pohode a tešte sa z maličkostí. Ako to funguje v skutočnosti?
 

V aktivizme sa môžete stratiť

Vo februári 2021 uplynul už takmer rok, čo pandémia ovláda náš každodenný život. Aj aktivizmus sa odohráva čoraz viac online. K Zhanare Dauletovej sa tiež dostanete najlepšie cez internet. Na obrazovke sa objaví jej rozžiarená tvár: „Veľa som na sebe pracovala, analyzovala a korigovala.“ Na konci roka 2019 si uvedomila, že je úplne vyčerpaná zo sociálnych sietí, kde povzbudzovala ostatných, najmä ženy, ktoré tiež žijú so zdravotným postihnutím. „Uvedomila som si, že dávam viac, ako dostávam. V aktivizme sa môžete stratiť.“ Vyhľadala psychologické poradenstvo a upratala si svoje priority. Jej fyzické a psychické zdravie a osobný rozvoj je odvtedy na prvom mieste, až potom nasleduje jej aktivistická práca. Sociálne siete využíva výlučne ako aktivistka.
 
Za rok si urobila iba dva výlety, ktoré však pre ňu veľa znamenajú. V novembri sa so sesternicou vybrala na výlet do Moskvy – len tak, aby sa poprechádzala po Červenom námestí. „Tam som pochopila, že musím konať, aby som svoje nápady na projekty zrealizovala,“ spomína si. O niečo neskôr sa dozvedela o komunitnom centre pre sebavedomé ženy v uzbeckom Taškente Women up, ktoré ponúka kurzy a poradenstvo. Pre štáty strednej Ázie, ktorých spoločnosti sú ešte stále poznačené patriarchátom, je to novinka. „Feministický aktivizmus sa u nás prebúdza pomaly,“ hovorí Zhanar.


Od vypuknutia pandémie v Kazachstane, tiež na jar 2020, musí Zhanar Dauletová organizovať svoje aktivistické činnosti z domu. Čas doma využila na sebareflexiu. | Screenshot: © Peggy Lohse

Lepšie bez provokatívneho „slova F“

Také niečo chce robiť aj Zhanar Dauletová! Rýchlo pozháňala kamarátky a sesternice ako spolubojovníčky. V Almaty – jej druhá cesta viedla do bývalého hlavného mesta a kultúrneho centra Kazachstanu – sa od blízkej priateľky, ktorá sa vyzná v mimovládnych organizáciách, dozvedela o štipendiách na financovanie. Mali by však byť opatrní, upozornila ju neskôr jedna mentorka. „Atyrau je malé, konzervatívne a veľmi emotívne mesto,“ hovorí Zhanar. Pre jej ženský projekt to znamená, že hoci „je to feministický projekt, nikdy ho tak nenazveme. Slovo feminizmus nepoužívame. V Kazachstane je nesprávne chápané a rýchlo vyvoláva agresiu.“
 
Túto jar sa rozbieha Qadam (v kazaštine „krok“): skupina desiatich mladých žien vo veku od 16 do 25 rokov sa zoznámi s mentorkami a odborníčkami na psychologické, právne, gynekologické a sexuologické otázky. Priestory už našli. Cieľom je vytvoriť dôveryhodnú komunitu, ktorá ženám sprostredkuje bezpečie a silu. V Kazachstane je to premiéra, ktorá tentoraz výnimočne neprichádza zo žiadnej z metropol. Jej cieľom je, „aby aspoň jedna mladá žena povedala ‚Ďakujem!‘“, hovorí Zhanar skromne. Jej osobné poznanie vyústilo do hesla projektu: „Krok k sebe. Krok k ľuďom. Krok do sveta.“

Aktivizmus je ako maratón

Pre Urszulu Bertinovú znamená pandémia predovšetkým viac byrokracie. Nakopili sa problémy s dodávkami liekov. Prechod cez hranice medzi Poľskom a Nemeckom je možný iba vtedy, ak existujú preukázateľne oprávnené dôvody, do ktorých spadajú aj zdravotné. Logistika sa komplikuje. Autobusy a vlaky nepremávajú, ale ženy, ktoré sú bez auta a bez prostriedkov, sa musia nejako dostať do Nemecka, Holandska alebo Veľkej Británie. Prostredníctvom Abortion without borders a sponzorských príspevkov je však k dispozícii dostatok peňazí. Urszula je za ne vďačná a takmer euforická: „Žijeme vlastne v krásnej spoločnosti s dobrými ľuďmi!“ Zároveň je unavená z homeofficu. Aj zo svojej práce v oblasti komunikácií. „Potrebujem okolo seba ľudí,“ hovorí Urszula Bertinová, „berú a dodávajú mi energiu.“ Zvyčajne ju posilňujú objatia a úsmevy. „Aj poplakať si občas spolu má očistný účinok!“ V čase korony jej musí stačiť len vďaka v e-mailoch a plač cez telefón. Vypnutie počítača a smartfónu či otvorená diskusia v skupine je pre ňu ako natankovať nové sily. Urszula vie, že „aktivizmus je ako behať maratón. Musíte si rozložiť sily a dobre plánovať.“

To, čo viete dosiahnuť, vám dodáva energiu

Urszula Bertinová často vidí, že jej mladé kolegyne „chcú všetko okamžite a rýchlo.“ Ak sa krátkodobý úspech nesplní, nasledujú sklamania a síl ubúda. „Aktivizmus je tiež svojím spôsobom závislosť,“ pripúšťa. Bola by rada, keby bol v Poľsku zákaz potratov zrušený. „Ale kým budem žiť, náš telefón sa nezastaví.“ A ak áno? V tom prípade by sa angažovala niekde inde. „Dodáva mi energiu, keď viem, že môžem niečo dosiahnuť.“
 
A tak znova čosi organizuje: s feministickou akčnou skupinou Dziewuchy (hovorovo po poľsky dievčatá) pripravuje Medzinárodný deň žien. V zmysle hesla „Sme relevantné“ ponúkajú ženám v Berlíne platformu, kde sa môžu realizovať – pravdepodobne vo forme demonštrácie a vystúpení. „Mnohé ženy sa často cítia ako akási dočasná pracovníčka – ak v okolí nie je žiadny muž, urobí to žena.“ Či už opatrovateľky, alebo umelkyne – všetky sa prejavia 8. marca. A znova zazvoní telefón: „Aktivizmus sa znova hlási,“ smeje sa Urszula Bertinová a s elánom odpovedá.

Nie každá sa musí stať aktivistkou

„Najprv ja, potom aktivizmus“ – týmto poznatkom sa Zhanar Dauletová vyzbrojila proti vyhoreniu. Energiu jej dodávajú spolubojovníčky. A zdravý egoizmus: „Aktivizmus je stratový biznis“ – investujete veľa času a energie. Každý musí vedieť sám, prečo to robí a aké osobné výhody mu to prináša, a tým nemyslím peniaze,“ hovorí Zhanar zamyslene. Rovnako ako poradcovia proti burn-out-aktivizmu odporúča aj Zhanar Dauletová úprimne sa počúvať: „Nemusí byť predsa každá aktivistkou.“

marec 2021