„Zlo“ v spoločnosti  Na vlne hnevu

Pri násilných demonštráciách v spoločnosti často exploduje hnev, ktorého predzvesť a náznaky boli očividné, len sme ich ignorovali.

Pozorujeme zaujímavý, veľa diskutovaný, zatiaľ však nedostatočne prebádaný fenomén. Ide o rastúci hnev ľudí podporovaný a do istej miery vyvolaný typom politikov, ktorí ohrozujú základy spoločenskej zmluvy. Slobodné voľby ako základná charakteristika liberálnej demokracie v poslednom období legitimizujú aj v Európe a Spojených štátoch jednotlivcov so silným mandátom a tiež vôľou a schopnosťou demokraciu rozvrátiť. Hovoríme, že títo politici šikovne „surfujú na vlne hnevu“.

Kde sú príčiny rastu deštruktívneho hnevu aj v spoločnostiach, ktoré sú blahobytné a generácie v nich nezažili vojnu? Veľká miera zodpovednosti padá na „džungľu“ internetu a osobitne sociálnych sietí.

Na začiatku bol útok na Kapitol

Násilie z 2D sveta sociálnych sietí sa čoraz viac prelieva do 3D sveta. Výrazným príkladom tohto javu bol v januári 2021 útok zúrivého davu na Kapitol vo Washingtone. Stalo sa tak po voľbách, v ktorých dovtedajší prezident Donald Trump prehral. Išlo o zatiaľ najvýraznejší prejav fenoménu, keď sa facebookový a twitterový národ, kmeň dovtedy zdanlivo iba virtuálne existujúcich fanatických podporovateľov prezidenta, ocitol v reálnej svätyni nenávideného nepriateľského územia.

Demonštranti tam vtrhli s presvedčením, že „páchajú dobro“, že obsadzujú akýsi mýtický Mordor, sídlo temného pána Saurona. Viedlo ich k tomu nespočetnekrát overené a vzájomne upevňované presvedčenie z uzavretých názorových bublín podporovaných algoritmami sociálnych sietí. Útok na Kapitol bol jasným symptómom rastu hnevu vo vyspelom svete. To, čo jeden z najvýznamnejších mysliteľov nedávnej doby, sociológ Zygmunt Bauman, predpokladal pred svojou smrťou v roku 2017, sa dnes naplno prejavuje. Liquid evil, tekuté zlo, ako ho nazýva, sa dokáže podľa neho tváriť ako nápomocný priateľ, nie nepriateľ. Musí tak byť považované za „mäkké sily“, ktoré na rozdiel od tých tvrdých za svoju základnú stratégiu považujú pokušenie, a nie útlak.

Tekuté zlo úzko súvisí aj s technológiami, ktoré by nám mali byť nápomocné, teda „priateľské“, často sú však platformami útlaku alebo aspoň neprimeranej kontroly. Orwellovské ministerstvo lásky, úlohou ktorého bolo posielať ľudí do vojny za mier, vnucovať im lásku k Veľkému bratovi a ponúkať zdanlivo priateľskú pomoc, už nie je vo svete internetu a sociálnych sietí potrebné. Rozmanité sledovacie metódy cez naše smartfóny, platobné karty, e-maily či vyhľadávanie cez Google majú kapacitu, akú si tajné služby (a Veľký brat) dovtedy nevedeli ani predstaviť.

Tekuté zlo, rovnako ako všetky tekutiny, má úžasnú schopnosť vyhnúť sa všetkým prekážkam. Obtečie ich, vsiakne do nich, naruší ich a rozpustí. Výsledný „roztok“ absorbuje tekuté zlo do svojej podstaty, a tým sa samo posilní. Tekuté zlo nie je očividné. Počas celých stáročí predstavoval symbol aj zosobnenie zla diabol, či už v podobe Mefistotela v legende o Faustovi, alebo v postave Wolanda z Bulgakovho románu Majster a Margaréta. Tento diabol predstavoval pevné zlo, ktoré svojou symbolickou logikou získavalo ľudské duše.

Pevné zlo – na rozdiel od dnešného tekutého – bolo druhom amorálne páchaného a aktívne angažovaného zla s vážnym prísľubom, že s koncom veku nášho sveta sa navráti spoločenský poriadok a rovnosť. Satan bol protagonista vzbury a revolúcie. Naopak, hrdinovia tekutého zla sa usilujú pripraviť ľudstvo o jeho sny, alternatívne projekty a sily odporu. Tým sa stávajú protagonistami poslušnosti a podriadenia. Hrdinom tekutého zla je zvodca, ktorý po sebe zanecháva prázdno, dezilúziu alebo smrť.

Kde je „starý dobrý“ diabol?

Filozof Friedrich Nietzsche na sklonku 19. storočia napísal: „Boh je mŕtvy a vy ste ho zabili, zavliekli do svojich chrámov.“ Autor Antikrista tým potvrdil polaritu dovtedy známeho a krutého sveta. Mŕtvy mohol byť boh iba preto, že predtým existoval. Dnes, s odstupom viac ako storočia, už neexistuje ani „starý dobrý“ diabol. V americkom Kapitole – ale neskôr aj počas demonštrácií proti covidovým opatreniam či proti podpore Ukrajiny napadnutej Ruskom aj v štátoch Európy – tak explodoval hnev, ktorého predzvesť a náznaky boli očividné, len sme ich ignorovali.

Metaforou odvekej dilemy, či bolo prvé vajce alebo sliepka, môže byť otázka, či je prvotný hnev občanov, ktorí si nájdu svojho Mesiáša, alebo tento falošný prorok si vytvorí spoločenstvo svojich fanatických – a nahnevaných – nasledovateľov. Platí oboje. Frustrovaní ľudia „kanalizujú“ svoje emócie prostredníctvom volieb, kde hľadajú vodcu kmeňa, a zároveň politický líder apeluje na najnižšie pudy a emócie voličov. V takejto politike platí variácia pravidiel náboženskej sekty.

Tragédiou je, že v politike, ale aj na rôznych riadiacich postoch, napríklad v korporáciách, bývajú často úspešní jednotlivci s poruchou osobnosti, neraz narcistickou. Ak niekto sústavne nerešpektujte sociálne normy a nie je chorý, alebo chemicky závislý, rastie pravdepodobnosť, že pôjde o psychopata.  Ak je príčetný, je za svoje činy zodpovedný.

Odborníci považujú za tri oblúky psychopatickej osobnosti stratu zábran spojenú so zlou kontrolou impulzov, podlosť a citový chlad. Primárne psychopatické rysy charakterizuje neprítomnosť strachu, vysoká miera sociálnej dominancie, impulzívnosť a vysoká mienka o sebe samom.

Kľúčovým pojmom je moc. Tá prezradí, čo v kom je. A najmä, pocit moci ľudí mení. V roku 1887 anglický historik John Dalberg-Acton napísal vetu, ktorá medzi politickými analytikmi takpovediac zľudovela – každá moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. V spoločnosti preto musí fungovať systém bŕzd a protiváh, ktorý nedopustí, aby sa moc vymkla spod kontroly. Ak tento systém zanikne, hnev spoločnosť rozvráti.

máj 2023