Hranice nášho domova  Potrebujeme dve planéty

Naša starnúca planéta potrebuje švédske predsmrtné upratovanie. Nie, ešte neletí asteroid. Ide o zbavenie sa všetkého, čo nemôže pri svojich zvyšných rotáciách potrebovať. Splodiny vo vzduchu, jedy v riekach, divé skládky odpadu, plast v moriach. Keď uprace a stále bude pri chuti, možno pustí zopár epidémií na tvorcu všetkej tej špiny, druh Homo nenažraný. Veď prečo by nezabila všetky muchy jednou ranou?
 

„Suchá je každá teória, ale večne zelený je strom života,“ odkázal ľuďom Johann Wolfgang von Goethe. Opak sa mi zdá pravdou. Teórií o budúcnosti planéty je hromada. Sú zelené, farebné, čiernobiele, zrelé aj s nezrelými plodmi, ale suchý strom života vyzerá takto: „Okej, ešte sa nám nedarí, ale snažíme sa. Opýtajte sa tak okolo roku 2050.“ Medzi ľuďmi a žabami nie je veľký rozdiel. Žijeme vo svojich studniach, dovidíme len na ich steny, tu a teraz. Teraz, práve teraz, nemajú deti drevorubačov v Amazonskom pralese čo jesť. Že sa bez týchto zelených pľúc planéty raz podusíme? No a? Tie deti by dovtedy dávno zomreli od hladu. Rozhodnutia o výruboch nerobia lesní robotníci, tí len potrebujú uživiť rodiny. To, čo sa má ťažiť, lacno vyrábať, vypúšťať do vody riek a do mora, sú rozhodnutia, ktoré sa robia o pekných pár poschodí pyramídy moci vyššie. Mantrou je tam sústavný hospodársky rast. „That's capitalism, stupid!“

S čiernym Petrom v rukách

Okrem bájnych vlkov z Wall Street sme tu aj my, Červené čiapočky, so stále napchatejšími košíčkami. Vlastne, kašlať na košíčky a turistiku. K babke do lesa sa aj tak ide lepšie na štvorkolke. A ty, zajac, varuj dušu na doline! Vlastne nie, tam už developer vymeriava inžinierske siete na zaručene prírodné zážitky z pobytu zo zaručene autentických drevených zrubov. Jelenie parožie aj s hlavou a koža medveďa sú grátis. Pozornosť dodávateľa.

Ďalšia múdrosť nám hovorí, že ak nebude dopyt, ponuka klesne a nastane bájna samoregulácia trhu. Je pravda, že štvorzáprahy so zlatým kočom už idú na odbyt slabšie, ale pre prírodu to nie je žiadna výhra. Predtým na ceste vyvoniavalo akurát tak konské lajno, dnes sú to splodiny, ktoré stúpajú tak vysoko, že podľa posledných správ Boh musel zaviesť čističky vzduchu pri vchode do Raja.

Aby si kapitalista trocha oddýchol, dajme čierneho Petra spotrebiteľovi. On je naozaj ten, kto hĺbkovo premasírovaný reklamou nakupuje. Určité množstvo kalerábov natlačených do hlavy donúti pravý ukazovák ťuknúť na okienko „Buy now“. Hanba slabochovi, tvrdia iné plagáty. Propagujú hromady kníh o potrebe minimalizovať počet vecí, ktorými sa obklopujeme, diela známych guru, ktoré zakazujú konzum pod trestom zániku planéty. Všetky tieto zväzky nájdete v gigantických online obchodoch, kde je na predaj takmer všetko. Zasa na tom zarábajú len tí škaredí boháči a Zem trpí transportom.

Mali by sme vraj vlastniť len to, čo nutne potrebujeme. Starým veciam vdýchnuť nový život alebo ich rozdať. Žiť v súlade s prírodou, nebrať jej viac, ako jej vieme vrátiť. Vedela by som takto skromne žiť, jedna miska, jedny sandále, keby ma ako malého chlapca rodičia nechali pred dverami niektorého tibetského kláštora. Vcelku by to šlo aj v Japonsku, vzhľadom na prevládajúcu kultúru úcty k prírode, možno aj v kórejskom Soule. Známe youtuberky – influencerky tam žijú v bytíkoch veľkosti, ktorú by pudlík považoval za samoväzbu na Guantanáme.

Minimalizmus v buržoáznom komforte

Ja som geograficky umiestnená na území bývalého Rakúsko-Uhorska a žili tu aj moji predkovia. Boli tu iné dejiny, iné kultúrne tradície. Za krásne sa považovali ozdobné umelecké predmety, kvalitné ručné práce, ťažký a dobre naleštený nábytok. Komunizmus zariadil, že mnohých nás zo starých priestranných domov natlačili do panelových, v lepšom prípade tehlových bytov pomerne biednej rozlohy. Nadrozmernosť bola buržoázny prežitok. Naše pôvodné obydlia mali hlboké pivnice, komory, pôjdy pod strechami, ktoré mali rozmer celého domu. Dobre si pamätám to tajuplné miesto. Boli to obrovské skladovacie priestory. Nebol problém udržiavať obytné miestnosti v relatívne vzdušnom stave, keďže všetko mimosezónne mohlo zmiznúť z očí.

Ak bol osud k rodine milosrdný, cenné veci sa dedili. Svietniky po prababičke, stôl po pradedovi, čo slúžil v osobnej garde cisára pána. Veci z výbavy, ktorú prinášala každá generácia neviest, precízne opatrené monogramami. Kto by vyhodil damaškové obrusy, porcelánový servis pre dvanásť osôb, presnejšie tri servisy, aj čajový a mokka? Nehodíte do kontajnera perziánový kožuch po matke, keď sa z neho tak tešila. Sú tu knihy, lexikóny, obrazy, fotografie, šabľa z prvej svetovej vojny, dečky, gobelíny, ktoré vyšívala babička. Čo s týmto citovým dedičstvom robia škandinávski minimalisti? Kde to ukrývajú?

K tomu všetkému sme aj osobnosti s vlastným vkusom a záľubami. Mám rada hlinu, japonské misky, kov, hlavne bronz a železo. Páčia sa mi iné obrazy. Pozostatky záľub, ktoré vyšumeli, pripomínajú knihy o tradičnej čínskej medicíne či vak s golfovými palicami. Ten idem darovať. Neskôr pribudlo maľovanie na hodváb. Samé rámy. Varenie znamenalo zbieranie vyberaných kuchárskych kníh, koreničiek a zásoby čaju ako pre armádu Žltého cisára. Teraz, už niekoľko rokov, sa bavím výtvarnou technikou zvanou mixed media, kde sa maľuje a lepí všetko možné aj nemožné do 2D aj 3D objektov. Samozrejme, pre závislákov od tejto tvorby vznikol celý priemysel okolo farieb, papierov, lepidiel, fixiek, pier, žurnálov, učebníc, workshopov a kurzov. V starobe preto asi skončím pod mostom, také je to drahé. Konečne ako minimalistka v škatuli od chladničky.

Voľakedy som svojej izbe hovorila spálňa. Teraz je to ateliér s posteľou. Medzi boxmi s materiálom a rozrobenými projektmi visia z vešiakov šaty, ktoré sa pre dĺžku a množstvo nevošli do skríň. Je tu aj časť kabeliek a plecniakov, lieky, denníky, diáre, šálky od kávy, minerálka. Na posteli našli záchranu moje tri plyšáky a 21, slovom dvadsaťjeden malých vankúšov. Inštalujem ich do meditačného hniezda. Na dodatočné zateplenie priestoru slúžia neprečítané knihy.

Cítim, že potrebujem dôraznú prednášku na tému degrowth, niečo o čistom srdci človeka, ktorý skoro nič nevlastní. Potrebujem ako inšpiráciu vidieť fotografiu kuchyne, kde obrovské prázdne pracovné plochy zdobia len dve strategicky pohodené jablká odrody Granny Smith, prípadne s jediným vankúšom farebne zladená mačka.

Medzi obydlím a svätyňou

Tragikomické je, že môj zavalený priestor je upratovaný skoro tak vášnivo, ako je drhnutá dlážka zenovej svätyne. Akurát, že u nás to nie je vidieť. My vieme, že máme čisto, len máme to veľké „bordello“. Sme prekladači, veční skladači lega. Manžel robí presuny v svojej izbe, ja skladám pyramídy z kníh vo svojej komnate, kuchyňa je gastropeklo, kde sa moje furikake na ryžu strieda s údenou paprikou a yuzu džem balansuje na marinádach na mäso. Ázijská mánia verzus uhorská kuchyňa. Aj ja však mám svoju svätyňu, svoj elegantný a nepoškvrnený byt. Zdedila som ho po babičke a mame. Všetko je presne na svojom mieste, kvety poliate, hotová botanická záhrada, záclony voňavé, strapce na kobercoch vyrovnané ako vojaci na prehliadke. Mamine papučky, okuliare a popolník sú na mieste. Ušiaky sú hlboké, dečky ručne háčkované, čaj je v starej krehkej šálke a pokoj sa dá krájať ako čokoládová torta, ktorú mi už nikto neupečie. Zájdem tam raz za týždeň, vnímam tento neporušený celok, časovú konzervu svojej mladosti a je mi dobre ako nikde inde.

Jediná schodná cesta podľa mňa je mať dva domovy. Používaný a udržiavaný.

Asi potrebujeme aj dve planéty. Jednu nedotknutú v svojej prirodzenej kráse a tú druhú, ktorú svojím správaním čoskoro dorazíme do nášho konca. Ona sa potom vyhojí. Človek je príliš slabý parazit na to, aby úplne zničil svojho hostiteľa.

September 2023