Rozprávanie a písanie proti vojne  „Ľudia chcú zo seba dostať svoje príbehy a emócie“

23-ročná Ukrajinka Anna Siedykh sa musí mimo svojho domova vyrovnávať s následkami vojny. Na Slovensku organizuje ukrajinské kultúrne podujatia, predčítava aj vlastnú literatúru a aktívne sa venuje vysvetľovaniu kontextov vojny. Okrem podpory a solidarity však za to žne aj osočovanie a nenávisť.

Na Slovensko prišla Anna Siedykh pôvodne na Európske kultúrne štúdiá na Univerzite Mateja Bela. Prestúpila na bakalárske štúdium masmediálnej komunikácie v Trnave, ukončila ho a neskôr sa vrátila do Kyjeva, kde absolvovala literárnu vedu na prestížnej Kyjivo-Mohylianskej akadémii. Po vypuknutí vojny prišla opäť na Slovensko, no v štúdiu pokračovala. „Keď som bola v druhom magisterskom ročníku, mali sme školu stále online. Vyučovanie sa síce neprerušilo, ale je to smutné, že sme vlastne nikdy neboli spolu offline. Najprv bola korona, potom sa začala totálna vojna,“ začína svoje rozprávanie krásnou slovenčinou 23-ročná žena.

„Kto by toto robil v 21. storočí?“

Spomína, že pred vojnou bola ešte naivná a otca, ktorý bol po jej vypuknutí veľmi nervózny a v strese, nebrala veľmi vážne. „Otec je typ človeka, ktorý potláča emócie, je vždy navonok necitlivý a tvrdý, no teraz som videla, že sa v ňom niečo zlomilo. Bol celý červený, triasli sa mu ruky a stále chodil sem a tam. Opakoval nám, že musíme odísť, lebo keď sem prídu Rusi, tak nás budú znásilňovať, zabíjať, kradnúť veci, zničia nám auto a nebudeme môcť utiecť“. V tom čase sa Rusi pokúšali ovládnuť Kyjev. Pre Annu je veľmi ťažké prijať, že v tom čase sa otcovi skôr smiala a argumentovala, že takéto zverstvá by nikto v 21. storočí len tak civilistom nerobil. „Stále opakoval, že nás zoberú do filtračných táborov a budú nás mučiť.“ Neskôr Anna z Ukrajiny odišla a o niekoľko týždňov ukrajinská armáda oslobodila mesto Buča, v ktorom našla otrasné následky ruskej agresie v tej najhoršej podobe. „Otec mal pravdu a doteraz sa mu ospravedlňujem. Je to vec, ktorú absolútne neviem prijať. Neviem to pochopiť ani na to reagovať. Postupne sa s tým všetci učíme existovať.“

Teraz je Annina rodina stále pri Kyjeve. V zime žili v zlých podmienkach, nemali svetlo, elektrina fungovala vždy len niekoľko hodín. Teraz je Kyjev už niekoľko týždňov ostreľovaný dronmi.

Na otázku, ako prežívajú túto situáciu jej najbližší v Kyjeve, Anna odpovedá:
„Samozrejme, že mi teraz trocha klamú. Vravia, že je všetko v poriadku a sú v pohode. Je to milé, no ja sledujem správy a vidím hneď, že sa niečo deje. Viem, že blízko nich niečo spadlo a oni vravia, že nie, nič nespadlo, nič sa nedeje.“

Jej mladšia sestra je na tom o čosi horšie. V maturitnom ročníku sa chodila učiť na benzínovú stanicu, lebo len tam bolo svetlo a internet. Na zimu však prišla k Anne na Slovensko, pretože podľa svojich slov už sama cítila, že je veľmi náročné takto dlhodobo fungovať a byť v totálnej izolácii. „Ľudia tam v zime mrzli a nemohli si ani len navariť jedlo. Neviem mentálne spracovať, že sa to vôbec deje. Nemám rada, keď sa hovorí, že to, čo robia okupanti, nie je ľudské. Chorvátska spisovateľka a novinárka Slavenka Drakulić v knihe They Would Never Hurt a Fly: War Criminals on Trial in the Hague hovorí, že volať ‚neľudským‘ zločiny okupantov nie je celkom správne. Tým sa dištancujeme a situáciu zjednodušujeme. Oveľa náročnejšie je prijať fakt, že tieto hrozné zločiny vykonávajú ľudia, a zároveň porozumieť tejto temnej stránke ľudskosti.“

Voliť správne slová a bojovať s dezinformáciami

S názormi, ktoré vojnu zľahčujú alebo dokonca popierajú, sa stretáva aj Anna, no v takých chvíľach je pre ňu emočne veľmi náročné konverzáciu vôbec udržať. „To sú výborné podmienky pre propagandu a dezinformácie, lebo človeku sa naozaj nechce veriť, že niekto pácha takéto zločiny. Keby som čelila klamstvám prorusky orientovaného človeka, asi by som to nezvládla, zamrzla by som a jednoducho neverila, že ten človek to naozaj hovorí.“

Politickú situáciu na Slovensku sleduje a vníma aj to, že niektorí politici hlásajú klamstvá a burcujú ľudí k nenávisti. „Malo by sa to riešiť. Podobná situácia bola u nás v rokoch 2013 – 2014, no keď sa začala totálna vojna, Ukrajina bola oveľa lepšie pripravená v oblasti boja voči dezinformáciám a propagande. Začali sme blokovať ruské a proruské weby, kanály a médiá. Venuje sa tomu veľa organizácií. Jedna z mojich obľúbených je StopFake, ktorá začínala ako skupina dobrovoľníkov a teraz spolupracuje s Facebookom a ministerstvami na Ukrajine. Je veľmi dôležité pracovať s tým na štátnej úrovni a zároveň to stále vysvetľovať obyvateľstvu.“ Anna sa pred časom na sociálnej sieti podelila o negatívny zážitok s lekárom v Trnave, ktorý ju odmietol ošetriť. Reakcie, ktoré prišli po zverejnení, sa podobajú tým, ktorými sme si ako slovenská spoločnosť prešli po vypuknutí vojny. Najprv veľká vlna solidarity, obrovská pomoc, následné oslabenie, nenávisť a dezinformácie. „Ľudia sa mi za to ospravedlňovali, hoci s tým nemali absolútne nič spoločné. Je to zaujímavý moment spoločnej kolektívnej zodpovednosti.“ To však vystriedala vlna obrovského hejtu. „Takého obrovského, že najbližšie dva dni som sa bála ísť von, že ma ten lekár niekde zbije. Ľudia sa mi vyhrážali a písali hrozné komentáre.“ Obsah zneužil aj istý dezinformačný web a neskôr sa príspevku na Facebooku zmocnili trollovia. „Bolo to absolútne nezastaviteľné a vymklo sa mi to spod kontroly, tak som to napokon zablokovala.“

Negatívne postoje ľudí k utečencom či pomoci Ukrajine sa v reálnom živote nedajú prehliadnuť. Registruje ich aj Anna: „Podľa mňa je to logické a pochopiteľné, lebo oni tam nie sú. Stále je to otázka aj pre mňa, keďže som teraz v zahraničí a musím ľuďom pripomínať, že je vojna. A musím to pripomínať tak, aby to nikomu neliezlo na nervy, a hľadať nové spôsoby vyjadrovania.“

Sama dokonca rozumie postoju ľudí, ktorí sú nahnevaní. „Ľudia teraz cítia, že sa zvyšujú ceny, a boja sa. Nedávno som bola v Berlíne a aj tam šetria energie a oveľa menej osvetľujú celé mesto. Tak je samozrejmé, že to ovplyvňuje našu každodennú skúsenosť a ľudia sú nahnevaní. Vždy však treba hľadať spôsoby rozprávania o vojne.“ Práve v tom vidí dôležitú úlohu aj pri vyjadrovaní médií a v tom, ako ovplyvňujú verejnú mienku a dokážu ju ovplyvniť. „Všímam si titulky, ako sa kvôli situácii na Ukrajine alebo kvôli Ukrajine niečo deje, ale to je strašne manipulatívne. Absolútne to nie je kvôli Ukrajine a nie kvôli nej niečo zasiahlo Slovensko a iné európske krajiny. Je to kvôli Rusku a ruskej agresii. Je veľmi dôležité voliť správne slová.“

Anna (vľavo) počas podujatia v kultúrnom centre Malý Berlín v Trnave, kde je zodpovedná za literárny a ukrajinský program. | Foto: © privat

Rozprávaním sa a literatúrou proti vojne

Dajú sa ešte nájsť nové spôsoby rozprávania o vojne? Anna vidí význam vo vysvetľovaní a aktualizovaní príčin a následkov vojny aj prostredníctvom literatúry. Za prácu v oblasti kultúry dostala čestné vyznamenanie od Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej republike. Teraz pracuje v trnavskom kultúrnom centre Malý Berlín, kde je zodpovedná za ukrajinský a literárny program. Okrem umenia a literatúry sa tam venuje aj sociálnym a politickým témam, diskusiám o vojne či prednáškam. V novembri spoluorganizovala literárny festival Ypsalon. „V rámci vzdelávacích besied prišiel ako hosť Jurij Andruchovyč, ikonická postava ukrajinskej literatúry. Je to človek, ktorý výrazne ovplyvnil celú ukrajinskú literatúru, no jeho knihy sa tu nedali zohnať, lebo ukrajinská literatúra na Slovensku skoro vôbec nevychádza. Bola tu aj Olesia Jaremčuk, novinárka, reportérka, ktorej nedávno vo vydavateľstve Absynt vyšla kniha Naši iní. Mali sme diskusiu s Volodymyrom Jermolenkom, známym a uznávaným ukrajinským intelektuálom, filozofom a publicistom.“

Pre pochopenie náročných tém a kontextov považuje Anna práve rozprávanie sa s takýmito osobnosťami za kľúčové. „Táto vojna netrvá rok ani tých deväť rokov, ale storočia. Je veľmi dôležité rozprávať o ruskom imperializme a o tom, čo všetko ovplyvňuje, a zároveň spracovávať traumy. Nemecko celé desaťročia spracováva tému holokaustu, európske krajiny zasa tému nacizmu a jeho následkov. Myslím, že my sme ešte ani zďaleka nespracovali to, čo nám spôsobil Sovietsky zväz, a nevyrovnali sme sa ani s postsovietskou minulosťou.“ Aby sme hľadali spôsob, ako zmenšovať predsudky a boli si navzájom bližší, musíme sa rozprávať. Anna s úsmevom opisuje, ako spolupracovala na organizovaní cyklu besied ukrajinských autorov a slovenských intelektuálov v Mestskej knižnici v Bratislave, kde napĺňala fond ukrajinskými knižkami. „Hlavným cieľom bolo, aby sa aj oni navzájom spájali, zoznamovali a vytvárali kontakty. Všetci zo slovenskej strany mi potom ďakovali, vraj ani nevedeli, že existujú také mladé ukrajinské intelektuálky, ktoré vedia takto rozprávať o náročných témach.“

Niektorí z nás však môžu cítiť strach, majú blok a nevedia začať konverzáciu s niekým, kto utiekol pred vojnou a môže sám spracovávať rôzne traumy. „Vôbec by som sa nebála rozprávať o vojne, lebo je to natoľko mojou súčasťou, že ja bez vojny neexistujem. Ovplyvňuje to, ako sa cítim, ako rozmýšľam a celkovo čo robím.“Podobný problém opisuje aj z vlastnej skúsenosti. „Vidím, že sa ľudia boja aj mňa. Počas ďalšieho ostreľovania centra Kyjeva 10. októbra som tu sedela sama v byte a nevedela som, čo mám robiť. Stres zvládam dosť zle, mám problém s panikoua úzkosťami. Sledovala som správy a snažila sa upokojiť, ale vôbec to nešlo, tak som išla za kamarátmi. Videla som, že sa ma báli na to opýtať. Podľa mňa to však nie je správna cesta. Skôr treba byť s tým človekom, pýtať sa, čo prežíva, ako mu môžem pomôcť alebo či sa o tom chce porozprávať. Často sa ľudia chcú vyrozprávať a dostať tie príbehy a emócie zo seba.“ Priznáva, že aj ona má občas problém nadviazať kontakt s Ukrajincami, no k ich integrácii v slovenskej spoločnosti pomáha aj v Malom Berlíne, kde organizuje každý mesiac Ukrajinský klub – otvorené stretnutia pre Ukrajincov. „Dôležitá je empatia, byť ľudský a vnímať, ako človek reaguje.“

Čo urobí vojna so psychikou človeka

 „Keď prišla vojna, začala som cítiť tak veľa a také veci, ktoré som nikdy predtým necítila, a nevedela som to pomenovať,“ hovorí Anna. „Začala som o tom písať a netušila, kam ma to privedie. Získala som grant, a tak som napísala cyklus slovensko-ukrajinských básní. Sú to skôr moje pocity a to, čo ľudia cítia v exile, keď sú v novom priestore a musia s ním nejako interagovať. Na Ukrajine teraz vzniká veľmi veľa poézie. Ľudia, ktorí poéziu nikdy predtým nepísali, teraz začínajú, lebo je to krátka úderná forma a môžeš do toho dať všetko, čo cítiš.“ Literatúre sa venuje už dlho a pravidelne vystupovala s čítaním vlastnej poézie na rôznych festivaloch. „Pred piatimi rokmi som čítala poéziu v bare v Kyjeve a zbierali sme peniaze pre armádu. Teraz budem opäť čítať a takisto zbierame pre armádu, tentoraz je to však v inom kontexte.“

Anna bola odhodlaná vrátiť sa v decembri domov. Napokon bolo všetko inak. „Vojna ma naučila nemať žiadne plány. Neviem, čo bude zajtra. Plánovala som, že sa vrátim domov, a tým som žila. Všetci ma prehovárali, no ja som si bola istá, že pôjdem. Čo je na tom zlé, hovorila som si, keď tam všetci mrznú, budem aj ja. Potom sa to zmenilo a teraz som zodpovedná za svoju sestru, rada by som zachránila jej mentálne zdravie. Vždy chcem mať všetko pod kontrolou a teraz som zistila, že nemôžem mať pod kontrolou takmer nič.“

září 2023