„Barbie“ a „Oppenheimer“ na Ukrajine  Atómový výbuch v ružovej farbe

Ani Ukrajina si nenechala ujsť kolektívny filmový zážitok z dvoch najväčších trhákov leta 2023. „Barbie“ a „Oppenheimer“ prilákali do kín už viac ako pol milióna ľudí. Ukrajinská recepcia „Barbenheimera“ je, samozrejme, úplne ovplyvnená vojnou a zameriava sa na niektoré špeciálne aspekty týchto veľmi odlišných filmov.

Jedni v čiernej, druhí v ružovej: 20. júla 2023 mali Barbie a Oppenheimer premiéru v ukrajinských kinách. V kinosálach sa to len tak hemžilo barbie-ružovými šatami a dramatickými čiernymi oblekmi. Noc predtým hlásili tri veľké ukrajinské mestá (Sumy, Odesa a Mykolajiv) masívnu raketovú paľbu, ktorá si vyžiadala viac ako 20 zranených a 2 mŕtvych.

Stále žijeme v napätí medzi domnelou normalitou a hrozbami vojny. Niektorí sa neúnavne venujú boju, či už v tyle alebo v prednej línii. Iní sa zameriavajú na civilné záležitosti: vyššie príjmy a psychická stabilita znamenajú väčšiu podporu pre armádu. A napriek nebezpečenstvu stále chodíme do kina.

Dva filmy, jedno leto. Barbie je už teraz finančne najúspešnejším filmom od produkčnej firmy Warner Bros. Pictures a Oppenheimer je najobľúbenejším filmom režiséra Christophera Nolana na Ukrajine. Oba tieto trháky spolu prilákali do ukrajinských kín už viac ako pol milióna divákov. Aj ja som bola medzi nimi.

Margot Robbie ako Barbie a Ryan Gosling ako Ken | Still: © 2023 Warner Bros. Entertainment Inc.

Barbie: únik a provokácia

Metamoderný príbeh o rozprávkových krajinách a rodových rolách je ťažké zaradiť. Je to detský film, komédia či fantasy film so spoločensko-kritickým nádychom? Mnohým prekáža ľavicová politická agenda, ktorou je vraj film veľmi zaťažený. Najviac zaznieva pochybnosť, či  má uvedenie takéhoto príbehu správne načasovanie? A napriek tomu je pre mňa ťažké zohnať dobré lístky.

Veľa vecí v Barbie neprichádza v správnom čase. Práve to robí príbeh takým pútavým. Tvárou v tvár vojne sa cítime priťahovaní k filmovému eskapizmu viac ako kedykoľvek predtým. Všetci túžime po relaxe a rozptýlení. Nie každé rozptýlenie je však identické s únikom. V prípade Barbie ide skôr o cestu tam a späť, o možnosť zažiť ilúziu pokoja. Aj keď vieme, že sme si na 113 minút nasadili ružové okuliare.

Móda ružovej explodovala v 20. storočí v povojnovom období. Pre ženy bola signálom, že sa smú vrátiť z vojenského sveta do stereotypne ženského universa. To vymedzovalo koniec vojny a začiatok doby, v ktorej už nevládla bieda, ale romantizovaná krása. Aj nás vojna naučila vážiť si aj tie najmenšie radosti, či už sú skutočné alebo imaginárne. Preto ten ružový Barbie humbuk v ukrajinských uliciach. A možno sa tu podprahovo skrýva ešte jedno želanie: snívame o novom povojnovom období. Pamätám si svoju prvú bábiku Barbie. Bol to mikulášsky darček od mamy a obliekala som ju do elegantného oblečenia, ktoré sme spolu ušili. Od môjho úteku z rodičovského domu v Bojarke do Ľvova ma od tejto spomienky delilo 500 kilometrov a 20 rokov. V neistých časoch lipneme na dôverne známych veciach, ktoré nám dávajú istotu a bezpečie. Naše detstvo plné hier a snov môže navždy zostať našou bezpečnou kotvou. Tak sa aspoň v myšlienkach vrátime domov.

Barbie pravda zostáva filmom pre ženy a o ženách. Myslím na všetky matky, ktoré utiekli do zahraničia, aby zachránili svoje deti. Na tie, ktoré zostali na Ukrajine, kde sú pôrodnice a škôlky bombardované. A potom aj na moju známu, ktorá sa vzdala doktorátu a vstúpila do armády. A na vojnovú novinárku, ktorá svojho dvojročného syna vidí možno každé dva mesiace. Ukrajinské „She can be everything“ má veľmi ďaleko od barbie palácov, letných párty a úžasných úspešných príbehov. Je to sféra ťažkých životných rozhodnutí.

A čo sa týka súťaženia s mužmi, to je v našej realite vylúčené. Ide skôr o spoločný boj proti toxickým a deštruktívnym ideológiám. V tomto zmysle je film Barbie aktuálny. Sú aj diváci, ktorým sa nepáči údajná propaganda a cítia sa humorom režisérky Grety Gerwigovej provokovaní. Barbie pre nich ponúka skvelú príležitosť prejaviť svoj hnev a rozhorčenie. Aj keď ich hnevá niečo úplne iné.

© 2023 Universal Pictures

Oppenheimer: svetová vina a jadrová katarzia

V kabelke nosievam štuple do uší. Majú mi pomôcť regulovať hlasitosť. Dodnes si pamätám, ako sa moje telo pri prvých vojnových výbuchoch triaslo. Dúfajme, že akustický dojem filmu nebude príliš ohromujúci. Každopádne je dobré mať pocit kontroly.

Najprv prichádza svetlo, až potom zvuk výbuchu. Nolanova falošná atómová bomba vybuchne pred kamerami bez akýchkoľvek počítačových efektov. Hríbový oblak je taký skutočný, ako to len na obrazovke je možné. Ako zvuky ustávajú, stráca sa aj napätie, ktoré v sebe celé mesiace nosím. Štuple do uší zostávajú v mojej kabelke.

Vydýchnem. Tento katarzný účinok je presne to, čo som si od toho sľubovala. Pre mnohých to však so sebou nesie aj riziko opätovnej traumatizácie. „V reálnom živote je dosť hrôzy: vojna, bomby, výbuchy a smrť. Radšej si pozriem Barbie!“ čítam v komentároch k ukrajinskému traileru. Dodržiavaním správneho odstupu sa tak človek chráni. Ja sa snažím liečiť sama seba prostredníctvom kontrolovaných zážitkov. Oba spôsoby sú v poriadku.

Viac ako výbuchy na mňa zapôsobia zábery, ktoré ukazujú Oppenheimera zblízka. V druhej polovici filmu rezonujú pocity viny a bezmocnosti. Človek s veľkým talentom pôsobí v mnohých aspektoch malý. Jeho vedecké nasadenie pramení z mladíckeho nadšenia. Projekt v Los Alamos uskutočňuje jeho detský sen o spojení fyziky a Nového Mexika. A jeho presvedčenie, že politici chcú použiť atómovú bombu na to, aby zabránili vojnám, je takmer detinsky naivné. Okrem Oppenheimerovho portrétu mi chýbajú ďalšie tváre. Okrem rozmazaných fotografií v novinách nevidno vo filme vôbec žiadnych vojnových nepriateľov. Multietnický štát Sovietsky zväz je zredukovaný na Rusko, mŕtvi v Japonsku na Trumanov prejav v rádiu, nehovoriac o prvých obetiach testov atómových bômb v Novom Mexiku. Životopisný film nám ukazuje iba jednu obeť, vplyvného amerického teoretika fyziky, ktorý je zákonite sužovaný pocitmi viny. Tragický, no nedialogický príbeh.

Cillian Murphy v roli J. Roberta Oppenheimera | Still: © 2023 Universal Pictures

Barbenheimer

Distribučné obdobie oboch filmov sa čoskoro skončí. Čo zostane? Strach z atómovej bomby tu bol už dávno predtým. Nadšenie zo vzrušujúcich dobrodružstiev Barbie rýchlo pominie. Možno zostane pocit, že držíme krok so zvyškom sveta. Barbenheimer bol spoločným zážitkom a zároveň podnetom na zamyslenie.

A ešte dlho budem myslieť na Ukrajinca Georgija Kistiakowskeho alebo Georga, ako bol nazvaný vo filme. Kistiakowsky vyvinul detonátor pre bombu, neskôr protestoval proti vojne vo Vietname a varoval pred eskaláciou jadrovej vojny. Narodil sa v mojom rodnom meste Bojarka. Ale ak by sa aj naplnil ten najhorší scenár a moji rodičia by na obzore videli atómový hríb, nevinila by som ho. Ani Oppieho.

září 2023