Útok na deti  Detská nemocnica Ochmatdyt: odvaha, norma, nádej, strach...

8. júla zasiahol Kyjiv masívny raketový útok. Terčom ruského útoku sa stala najväčšia detská nemocnica v meste, Ochmatdyt. Náš autor a náš fotograf boli na mieste bezprostredne po útoku.

Na stene zničeného traumatologického centra detskej nemocnice Ochmatdyt v Kyjive visí kalendár. Červený rám posuvného okienka sa zastavil na čísle osem: na pondelku 8. júla 2024... Naľavo od kalendára je starostlivo pripravený rozpis pracovných zmien. Medzi nimi sa nachádza polička s farebnými ceruzkami. To je jediné, čo tu ostalo. Ultrazvuk zhorel, operačná lampa je rozbitá... Cez rozbité okno vidieť strom, na ktorom sedí záchranár. Jeho pohľad je upriamený na epicentrum výbuchu. Hľadá živých. Ešte pred pár hodinami tam boli. Nádej, že pod troskami bijú srdcia stále existuje. Ale nádej, že svet cíti našu bolesť, pomaly mizne.

Veľa som písal o raketových útokoch na Kyjiv a iné ukrajinské mestá. Pri takejto práci je ťažké vypnúť emócie. No s pribúdajúcimi reportážami toho veľa začínate robiť automaticky. Neskôr sa naučíte prestaviť na „letový režim“ a pracovať, pretože musíte. Občas sa dokonca dá normálne pokecať s kolegami, ktorí spolu s vami práve dokumentujú následky vojnových zverstiev. Ten pocit sa ťažko opisuje: ste vytočení, nahnevaní, sústredení, chápete, kde ste a prečo ste tam... Nemôžete však dopustiť, aby ste prekročili hranice plota s empatiou, ktorý ste si okolo seba postavili. Po práci - áno, v práci - nie. Hľadáte detaily, dokumentujete, pýtate sa, nič vám neunikne. Ste pokojní, sústredení, netrasiete sa, ste motivovaní...
 
Keď som ráno 8. júla 2024 pri vchode do zadymenej nemocnice Ochmatdyt ukázal policajtovi akreditačnú kartu, nepretrvával vo mne žiaden zo spomínaných vyučených pocitov. Žiadny… Namiesto toho: prázdnota, zmätok, bolesť, akoby vám vytrhli zaživa srdce, a k tomu pocit strašného neznáma. Naposledy som takéto nepríjemné emočné víry upokojoval v svojej hrudi začiatkom apríla 2022, keď som okolo Buče prechádzal k oslobodenému, no dôsledne zničenému Irpiňu...

Ochmatdyt je moja rodná nemocnica. Doslovne. Ako dieťa som tu bol dvakrát hospitalizovaný, veľakrát som tiež navštívil miestnu polikliniku. Som darcom krvi v miestnom Darcovskom centre a na odber chodím pravidelne raz za tri mesiace.
Ani v marci 2022, keď bol Kyjiv obkľúčený, som odber krvi nevynechal. Bol som tu aj so svojím šesťročným synom. Bolo to doslova včera... Viaceré synove mimoškolské aktivity sa uskutočňujú v detskom centre tristo metrov od hlavnej brány nemocnice. Moje dieťa dvakrát za týždeň prechádza okolo priateľských farebných kresieb na stenách a plote Ochmatdytu...
Prvé, čo som videl cez sivý dym ohňa, ktorý sa snažil lepkavými prstami pomaly zadusiť všetko živé naokolo, boli hnedočervené krvavé škvrny na lekárskych oblekoch nemocničného personálu. Ustarané dievča, možno zdravotná sestra, nesie krabicu. Biele podrážky gumených Crocsov má celé pokryté krvou... Zaznamenávam: „Chodila v kalužiach krvi.“ Potom muž v bielej nemocničnej uniforme, ktorý odchádza od zničenej budovy toxikológie, kde bolo epicentrum útoku. Celý chrbát má pokrytý krvou. Zapisujem: „Spadol do kaluže alebo si prisadol k ranenému“... Pri pomníku patróna nemocnice Tereščenka stojí lekárka zakrvavenej v modrej blúzke. Drží sa za hlavu. Na čele a brade má náplasť. Ďalší lekári v náplastiach a obväzoch, ďalší a ďalší... Krv na chodníkoch, na stenách, na rozbitých oknách. Pozerám sa pozorne. Nikde, v žiadnej budove, nie je sklo, ani v oknách, ani vo dverách... Leží pod nohami. Praská, zarezáva sa do topánok, chce bodnúť. Miliardy malých úlomkov. Zaznamenávam: „Krv je následkom zranení z rozbitého skla.“ Neskôr lekári oficiálne potvrdili, že väčšinu zranení spôsobilo práve sklo...
 
Pri pri budove toxikológie je ľudské mravenisko. Zdravotníci, záchranári, policajti a okoloidúci sa postavili do radu a z ruky do ruky si podávajú tehly, rúry a zvyšky lešenia. To, čo bolo pred pár minútami unikátnym zdravotníckym zariadením, je dnes horiacim morom trosiek. More smútku, ktoré sa snažia manuálne vysušiť stovky nezištných ľudí.

V dave ľudí si všimnem fotoreportérku, víťazku ceny World Press Photo 2024, Juliju Kočetovú. Študovali sme spolu na Aspen Institute. Podravíme sa a pracujeme ďalej. Večer na Julijinom Facebooku nájdem fotografiu ľudského mraveniska a slová, ktoré rezonujú s mojimi osobnými pocitmi: „Kyjivu vytrhli srdce, ale on spojil ruky“...
 
Odvaha a nezištnosť, dve slová, ktoré by som použil, keby ma požiadali, aby som stručne opísal pátraciu a záchrannú operáciu v Ochmatdyte. Pravda, ešte tu bolo slovo bolesť, ale každý, kto sa v tom čase nachádzal na území, kde Rusi páchali vojnové zločiny, sa ho snažil odstrániť, vytlačiť, ignorovať.

Cítili ju ženy, ktoré dvíhali z trávnika sochu Dievča s púpavou, ktorú nemocnici darovala firma Pfizer? Cítili, ale upratali zvyšky nemocničného skladu, utlmili svoju bolesť a pozametali rozbité sklo z nemocničných chodníkov a trávnikov obyčajnými metlami.

Cítili ju lekári, ktorí sa dozvedeli, že ich kolegyňa zomrela len preto, že vbehla do budovy toxikológie skontrolovať, či tam nezostali nejakí ľudia? Cítili, ale neupadli do hystérie a pri evakuácii pacientov a majetku polikliniky odviedli skvelú prácu.

Cítili ju tisíce Kyjivčanov, ktorí sa o zbombardovaní detskej nemocnice dozvedeli na relatívne bezpečných miestach? Cítili, ale našli v sebe silu ísť von a priniesť do Ochmatdytu lieky, vodu a jedlo...Prísť a zmeniť sa na jeden živý organizmus, ktorý napriek bolesti a zúfalstvu funguje efektívne a harmonicky.
Be brave like Ukraine (Buďte odvážni ako Ukrajina) – tento slogan videl celý svet. Je extrémne pravdivý. Ukrajinci sú naozaj veľmi statočný a jednotný národ. Spájame sa, prekvapujeme, zachraňujeme... Ale tá odvaha nám nijako neslúži. Svet si na ňu zvykol. Svet nikdy nebol taký odvážny ako Ukrajina. Naša vojna sa stáva rutinou. Naša vojna sa stáva normou a napriek všetkej jej hrôze svet pochopil, že sme sa naučili, ako upokojiť emócie, ako sa aktivizovať a spájať, aby sme prežili.

9. júla bezplatný švajčiarsky denník 20 Minuten napísal o ostreľovaní Kyjiva. Dve fotografie, odkazy na ministerstvo vnútra a prezidenta. Text je umiestnený na 10 strane. Na prvej strane nie je o ňom žiadna zmienka. Miesto na titulnej strane si zaslúžili obdivovateľky Taylor Swift z Zürichu.

Voči Švajčiarom nemám absolútne žiadne výhrady a na výtlačok týchto voľne dostupných masových novín sa pozerám len ako na príklad, že utrpenie Ukrajincov už nie je mainstream. Tak ako sme sa my naučili potláčať svoju bolesť a konať, tak sa aj svet naučil vytláčať zlé správy z Ukrajiny na okraj informačnej agendy. Naša odvaha je normou. Naše utrpenie je normou. Naša smrť je normou. A čím dlhšie budú hrôzy na Ukrajine pokračovať, tým viac sa táto norma zakorení.

Bolo by naivné očakávať stopercentnú empatiu a angažovanosť od priemerného Švajčiara či Portugalca. Nechodili po našich uliciach, chýbajú im osobné príbehy spojené s našimi zničenými budovami, zväčša ani nehovoria rovnakým jazykom ako naši mŕtvi. Pre nich je naša bolesť bolesťou z televíznej relácie, ktorú môžu vypnúť, keď sa začnú nudiť.

Vieme to a skryte dúfame, že namiesto súcitu s nami sa svet začne báť  sám o seba. „Ľudia v iných krajinách by sa mali báť o svoje životy,“ myslia si Ukrajinci a hovoria:„Vtedy prinútia svoje vlády, aby nám odovzdali všetky zbrane! Vtedy budeme hrozní! Hromadné streľby? Genocída? Ekologické katastrofy? Nie, to nie strašné? Kedy sa konečne začnete báť?“

Tento kolobeh trpkých otázok a nárokov na svet nás zvnútra oslabuje. Sme silní, pretože žijeme v nádeji. Sme silní, lebo my, Ukrajinci, sme národ slobodný a nepokorený. Ale osobne si nedokážem predstaviť si, aká hrôza by sa musela stať v mojej krajine, aby sa svet skutočne bál.

červenec 2024