Viac ako utečenci  Ako ukrajinské kolieska v súkolí menia Moldavsko

Moldavská dedina Volintiri sa stala pre ukrajinských utečencov nielen útočiskom, ale aj miestom príležitostí a odporu voči ruskej propagande. Ich príbeh rozpráva novinárka Julija Surková.

V noci, keď Aľona nemôže spať, vychádza von do záhrady. Sedí v tme a počúva tlmené výbuchy v diaľke. Sú to ruské rakety letiace na ukrajinské prístavné mesto Odesa. Aľona, štyridsať jeden ročná kaderníčka z Mykolajivskej oblasti, aj v novom dome uprostred zelene moldavského vidieku len ťažko zabúda na to, že jej krajinu zmieta vojna. Volintiri je malá poľnohospodárska dedina na východe Moldavska. Na niektorých miestach je tu možné chytiť ukrajinský signál a ukrajinské rádiá. Obec sa kvôli svojej blízkosti k Ukrajine ako prvá stretla s prúdom ukrajinských utečencov.

Aľona bola jednou z mnohých - zmätená, unavená žena, ktorá prišla z Mykolajivskej oblasti k príbuzným svojho manžela takmer bez vecí, s mamou, psom a mačkou, aby tu niekoľko dní prečkala ostreľovanie. Odvtedy uplynuli dva roky. Počas tohto obdobia ukrajinskí utečenci v moldavských dedinách zažili rôzne veci, obdobia intenzívnej podpory, ľahostajnosti aj politickej konfrontácie. Niektorí sa vrátili domov, iní odišli ďalej do EÚ. No niektorí zostali a stali sa iniciátormi zmien, ktoré vdýchli nový život provinčným moldavským obciam.
 

Kufre z nevyhnutnými vecami a hus v kotlíku

Škola, škôlka, tri obchody, kostol, hniezdo s bocianmi a niečo vyše dvetisíc obyvateľov. Vo Volintire sa starší ľudia venujú prevažne poľnohospodárstvu, zatiaľ čo mladí chodia za prácou do Rumunska. Vidiecky spôsob života sa tu desaťročia nezmenil. Až kým sa na Ukrajine nezačala vojna v plnom rozsahu. Keď sa opýtate starostu Volintiru Ihora Hinka, ako sa obec za posledné dva roky zmenila, odpovie: „Videl som za ten čas jej pravú tvár. Dobrú a veľkorysú aj nepríjemnú a nepriateľskú.“

Tento energický muž, ktorý podporuje súčasnú prezidentku Maiyu Sanduovú a európske smerovanie Moldavska, už v druhom volebnom období čelí ako starosta proruským sympatiám miestnych poslancov a časti obyvateľov obce. „Keď sa začala invázia na Ukrajinu, prebdeli sme celú noc a ráno sme už boli na hraniciach prijímať utečencov. Naša dedina prijala viac ako tristo Ukrajincov, ktorí zostali vo Volintire deň-dva odpočívať a potom išli ďalej, niektorí tu však zostali dlhšie,“ spomína Ihor. V jeho kancelárii vedľa štátnej vlajky Moldavska visí obraz s ukrajinskou pohraničnou strážou, ktorá niekam posiela ruskú vojnovú loď.
 
Prvé mesiace vojny boli pre pokojnú moldavskú vidiecku oblasť šokom, v noci bolo na oblohe vidieť stopy rakiet. Pomôcť chceli všetci. „Ľudia nosili jedlo, oblečenie, ubytovávali utečencov vo svojich domoch, otvárali im dvere. Jedna žena uvarila celú hus v kotlíku a priniesla ju utečencom. Niektorí si zároveň balili kufre s nevyhnutnými vecami, pretože sa obávali, že vojna zachváti aj Moldavsko,“ hovorí Ihor a netají, že aj on diskutoval s rodinou o možnosti odchodu do Rumunska v prípade, ak by situácia zhoršila. Ale zostal, pretože ho potrebovali miestni obyvatelia aj desiatky Ukrajincov, ktorí prišli o domov.

Korene

„Na Ukrajine som mala prácu, byt, priateľov, od nikoho som nič nechcela, až kým nám Rusi všetko nezobrali." Ani po dvoch rokoch v Moldavsku sa tu Aľona necíti ako doma. „Tešili sme sa, že sme v bezpečí. Ale žijeme v starom dome, záchod a sprcha sú vonku, záhrada je zanedbaná. Nemala som prácu, bola som bezradná, cítila som, že upadám do depresie,“ hovorí Aľona so slzami v očiach. Mocnejšie objíme svojho malého yorkshirského teriéra, ktorý sa spolu s ňou stal utečencom. Po prvej vlne pomoci prišlo obdobie ľahostajnosti. Asi šesťdesiat Ukrajincov už malo prechodné bývanie, no nemali víziu budúcnosti a museli sa nejako prispôsobiť.

„Uvedomili sme si, že ľudia sa tu necítia ako doma, preto sme začali hľadať projekty, ktoré by mohli podporiť ukrajinských utečencov a zároveň ich nejako spojiť s miestnymi,“ spomína starosta Ihor Hinku na proces zmien v obci. S manželkou Innou, ktorá pracuje v miestnej knižnici, sa začali uchádzať o granty z európskych neziskových organizácií a rozvojových programov OSN. Prvý bol projekt psychologickej podpory. Utečenci sa dvakrát týždenne schádzali v miestnej knižnici na stretnutiach s psychologičkou, ktorá do obce prichádzala až z Kišiňova.
 
„Psychologička mi poradila, aby som si našla niečo, čo ma aspoň trochu poteší. Zistila som, že je to záhradníctvo, hneď som preto sa na to vrhla. Pestovanie rastlín ma zachránilo,“ hovorí Aľona sediac na hojdačke v rozkvitnutej záhrade. Okolo nej dozrievajú figy, čučoriedky a kivi. Rastliny, ktoré sa v Moldavsku tradične nepestujú, ale dobre sa tu zakorenili, a vďaka starostlivosti ukrajinských žien prinášajú ovocie. Aľona vidí iróniu v tom, že ona, obyvateľka mesta, ktorá vyrastala a žila v paneláku, si tak obľúbila práve záhradkárčenie. Akoby spolu s rastlinami zapustila na moldavskej zemi nové korene.

„Projekty, do ktorých ma Ihor a Inna zapojili, mi dali nový impulz. Mali sme kurzy ekologického záhradníctva a ja som si ani nevšimla, ako som mu začala venovať čoraz viac času. Do záhrady chodím aj v noci, keď mi je smutno za domovom a nemôžem zaspať. A teraz mi je naviac ľúto, že by som to tu mala všetko nechať,“ hovorí Aľona a pozerá na voňavé hriadky.
 

Koliesko

Najúspešnejším a pre obec symbolickým projektom bola rekonštrukcia desiatich tradičných moldavských domov, ktorú finančne podporila miestna nezisková environmentálna organizácia Ecovisio. Zrenovované a vylepšené domy mali slúžiť ukrajinským rodinám, aby sa im vo Volintire lepšie žilo. Po odchode utečencov zostanú zrekonštruované domy v rukách moldavských majiteľov. Ecovisio realizovalo podobné projekty vo viacerých moldavských obciach.

„Je to systém, ktorý je dobrý pre každého, pre dedinu aj pre utečencov. Je to takpovediac situácia win-win. Sú to staré domy, niektoré majú aj dvesto rokov. Vďaka nemeckým a švédskym investíciám boli v nich inštalované vane, toalety, vodovod, solárne panely na ohrev vody, naviac opravy boli realizované z ekologických materiálov,“ hovorí starosta Hinku. Dodáva, že majitelia domov, v ktorých nežijú utečenci, ich môžu prenajímať turistom. V Ihorovej kancelárii visí veľká mapa obce Volyntiri, na ktorej sú vyznačené všetky domy v dedine. Asi štyristo z nich je opustených a niekoľko desiatok sa už zmenilo na ruiny. Nebyť ukrajinských utečencov a podporných projektov, rovnaký osud by čakal aj desať zrekonštruovaných domov.

„To bol moment, keď sa niektorí ľudia v dedine zachovali veľmi zle, začal žiarliť, pýtali sa, prečo to robia pre Ukrajincov a nie pre nich. Niektorí si chceli dať dom zrekonštruovať, aby ho mohli neskôr predať,“ emotívne spomína Igor na spory s miestnymi. No nakoniec sa aj proruskí obyvatelia dediny zhodli, že tento projekt vdýchne obci nový život. Výstavba vytvorila nové pracovné miesta a priniesla zisk miestnym predajniam, ktoré predávali stavebný materiál.

„Život v tomto domčeku je pre nás ako dovolenka na vidieku,“ hovorí usmievavá päťdesiat deväťročná Larisa Čerkasová z Odesy, ktorá žije s manželom v jednom z obnovených domov. Hrubé steny, staré okenice, výzdoba z tepaného železa nad verandou a jedna spálňa – Larisa nás rýchlo prevedie po svojom novom domove. V Odese opustila byt na siedmom poschodí paneláku s výhľadom na more. „Sme dôchodcovia, nechodíme do divadla ani do kaviarní. Počas vojny by sa celý náš život zredukoval na byt a letecké poplachy. Len by sme sedeli doma, pozerali sa na lietajúce rakety a čakali, kým jedna z nich zasiahne náš dom,“ vysvetľuje Larisa, prečo sa s manželom rozhodli zostať v moldavskej dedine. Je spokojná s ubytovaním, ktoré je na jednej strane historické a na druhej strane novo zrekonštruované a moderne zariadené.
 
Ako poďakovanie za pohostinnosť sa Larisa a jej manžel Andrij podieľajú na rozvoji obce, upratujú smeti, sadia stromy, pomáhajú pri výstavbe parku. Aj Aľona sa snaží byť užitočnou súčasťou komunity a nie len utečencom, ktorý potrebuje pomoc. Je jedinou kaderníčkou a manikérkou v dedine. Predtým bolo treba za strihaním vlasov a kozmetickými službami cestovať autobusom do neďalekého mesta.

Aľona spolu so starostom požiadala o medzinárodný grant v rámci rozvojových programov OSN na otvorenie startupového hubu v obci. Je určený na uľahčenie adaptácie Ukrajincov a vytváranie nových pracovných miest. Aľona sa trochu hanbí za svoje priezvisko, ktoré má po manželovi. Boldišor znamená v rumunčine koliesko. To slovo sa jej zdá smiešne. Ale pre ňu sa to priezvisko stalo skutočným znakom. Pretože teraz je skutočne jedným z tých koliesok v súkolí, ktoré spúšťajú mechanizmus zmeny.

„Vidím, že s príchodom Ukrajincov začala obec ožívať. Starosta a jeho manželka získali veľa financií od darcov. Objavilo sa športovisko, fitnes, zrekonštruovala sa knižnica, vodovod, nainštalovali sa monitorovacie kamery a osvetlenie. Teraz sa buduje hub, v ktorom budem mať kaderníctvo a kde budú aj ďalšie podniky, napríklad masážny salón. Všetko sú to nové pracovné miesta,“  Aľona na prstoch počíta projekty, do ktorých sú zapojení ukrajinskí utečenci. Ale nemá na to dosť prstov.

Nasledujúca zastávka, Moldavsko

Na jednej strane Ukrajinci hovoria o procese pozitívnych zmien v moldavských dedinách, ktorých boli katalyzátorom. Na druhej strane hovoria, že v poslednej dobe sa prístup k nim zmenil. V moldavskej pohostinnosti sa objavil ruský prízvuk. „Niektorí nás prestali zdraviť. Hovoria, že sa nás tu veľa nazliezalo. Pri stretnutí sa odvrátia. Chápem, sú to ľudia, ktorí podporujú Rusko,“ trpko hovorí Aľona o nevraživosti, ktorej jej rodina v posledných mesiacoch čelila.
 
Ihor Hinku spája vyostrovanie takýchto nálad so zosilnením proruskej propagandy. „Ľudia veria správam z Tik-Toku, často ide o ruskú propagandu. Samozrejme, že to rozdeľuje spoločnosť. Preto nás čaká veľa práce. Musíme naďalej podporovať Ukrajinu a Ukrajincov. A naďalej vysvetľovať našim ľuďom, čo je propaganda,“ hovorí Ihor. Na jeseň, 20. októbra, v deň prezidentských volieb, sa v Moldavsku uskutoční referendum o vstupe krajiny do EÚ. Toto leto je preto proruské lobby v krajine cítiť viac ako kedykoľvek predtým. Je zaujímavé, že obyvatelia Moldavska, ktorí podporujú proeurópske smerovanie krajiny, ako aj tí, ktorí podporujú proruských kandidátov, sa zhodujú v jednom – ak Rusko vojensky porazí Ukrajinu, nasledujúcou zastávkou môže byť Moldavsko.

„Tu si ľudia, ktorí podporujú Rusko, myslia, že Moldavsko budú okupovať ako Krym, obsadia ho poticho a bleskovo,“ hovorí Aľona. „Ale my vieme, že okupácia môže vyzerať aj inak, ako v Buči alebo Chersone.“

* Die Autorin bedankt sich bei Isabelle de Pommereau für die Hilfe während der Produktion dieses Artikels.

srpen 2024