Utečenci v Nemecku  Cudzinka v hidžábe

Ako sa v Nemecku integrujú utečenci, ktorým Grécko nedalo žiadnu šancu: Príbehy ľudí z Afganistanu, Iraku a Turecka, ktorí u nás hľadajú lepšiu budúcnosť, chcú byť novými Európanmi a sú ochotní urobiť pre to všetko.

Po necelých dvoch rokoch v Nemecku hovorí po nemecky tak dokonale, že sa ľudia pýtajú, v ktorej časti krajiny sa narodila. Vo svojej triede je jednou z najlepších študentiek. Nepríjemné poznámky na svoju adresu nikdy nenechá bez povšimnutia. Dokáže nájsť správne slová a logické argumenty, aby ich presvedčila o mylnosti ich názoru. „Až na spolužiaka s nacistickými tetovaniami, ktorého zrejme hnevá, že cudzinka v hidžábe je ešte aj v technických predmetoch lepšia ako on,“ usmeje sa 21-ročná Parwana Amiri, keď ma vedie do knižnice. Kým s rodinou ešte bývali vo wohnheime, ubytovaní pre žiadateľov o azyl, v ktorom niekoľko rodín zdieľa kuchyňu, kúpeľňu a toaletu, trávila tu veľa času. Mala tu k dispozícii počítač s pripojením na internet a hlavne kľud na učenie. „Vo wohnheime bolo stále okolo veľa ľudí a detí,“ hovorí.

Prvý polrok v Nemecku bol pre mladú Afganku veľmi ťažký aj z iného dôvodu. Kým bola ešte v Grécku, neúnavne bojovala za práva ľudí na úteku a upozorňovala na obrovskú tragédiu, ktorej musia čeliť. Na svoj vek veľmi vyspelú tínedžerku počúvali a rešpektovali aj oveľa starší a skúsenejší ľudia z jej okolia. Dokázala jednať s úradmi aj vystupovať pred publikom, vždy našla vhodné slová, aby otvorila srdcia neznámych a prehovorila im až do duší. Verila, že perom, že svojimi básňami a príbehmi, ktoré zverejní, môže dosiahnuť zmenu.
 
V Nemecku však sú už boje vybojované, myslí si Parwana. Netreba agitovať, zvolávať protesty, donekonečna sa dožadovať toho, na čo má človek právo, tak ako to zažila v utečeneckom tánore v Grécku. Tam sa cítila byť stratená. Áno, mohla rozprávať o svojej migračnej skúsenosti. Ale zdalo sa jej to málo. Usilovne študovala, učila sa nemčinu, spoznávala novú krajinu, budovala si sieť kontaktov. Že jej stále chýba prostredie gréckeho utečeneckého tábora, v ktorom sa angažovala z celých síl za idey, ktoré považovala za správne. To Grécko, kde zažila toľko problémov, nepochopenia a neľudskosti... V jednom bode musela dokonca vyhľadať psychologičku, aby jej pomohla nájsť zmysel života nanovo.

Listy z Morie

Doma v Afganistane bola Parwana šťastná. Chodila na dobrú školu, chcela sa stať lekárkou, mala veľa kamarátov. Milovaný Herát musela opustiť pred piatimi rokmi. Otec, biznismen, dostával od Talibanu vyhrážky smrťou pre celú rodinu, lebo s extrémistami odmietol spolupracovať. Keď to už bolo príliš vážne, rozhodol sa odísť. Z Turecka do Grécka sa im podarilo preplaviť na šiestykrát. Šestnásťročná Parwana sa ešte nestihla spamätať z hororovej cesty cez more v nafukovacom člne, keď na ňu doľahla drsná realita utečeneckého tábora Moria na ostrove Lesbos. Jeho kapacita bola vtedy už niekoľkonásobne prekročená. Noví obyvatelia si museli rozkladať malé stany v neďalekom olivovom háji. Aj sedem členov Parwaninej rodiny dostalo taký stan. Všade naokolo boli odpadky. V chladnejších mesiacoch aj blato. Dlhé rady na jedlo, záchod, sprchu... V sprche raz našli ženy kameru. Násilie. Bitky s nožmi. Hlavne v noci nebolo pre ženy a dievčatá bezpečné vychádzať zo stanu, otcovia niekedy celý čas bdeli, aby ochránili svoje rodiny. Niekto to prostredie nazval „Afganistan v malom“. Polícia ani vedenie tábora nikdy nezasiahlo.

V tých neľudských podmienkach začala Parwana písať. „Lebo verím, že slová môžu skutočne niečo zmeniť,“ hovorí. Bola zima, stan zvonku bičoval dážď, okolo sa ozývali zvuky nočného tábora. Ona si cez hlavu pretiahla spacák a pri svetle baterky písala. Keď sa neskôr zoznámila s ľuďmi z mimovládnych organizácií, ktorí ju povzbudzovali, aby dávala myšlienky na papier, a potom ich šírili na internete a v médiách, vznikol projekt Listy z Morie. Opisovala v nej podmienky života v preplnenom tábore, bez možnosti vzdelávať sa či vôbec dôstojne fungovať. „Nikto si nezaslúži žiť v takých neľudských podmienkach. Opisovala som svoj príbeh a príbehy ostatných. Tie príbehy sa nikdy nedostali za brány tábora, nepísali o nich v novinách. Len ich vyrozprávaním som mohla dosiahnuť zmenu. V ktoromkoľvek okamihu svojho života môžeš stratiť samu seba, ale ak ťa ostatní potrebujú, musíš aj tak zostať silná. Zostala som silná, lebo som verila, že robím niečo zmysluplné uprostred tej nezmyselnej situácie. Akurát som nemohla publikovať pod svojím menom. Ľudia z mimovládnych organizácií mi povedali, že nemám uvádzať svoje skutočné meno, lebo by to mohlo celú našu rodinu znevýhodniť pri posudzovaní našej žiadosti o azyl. Grécke úrady totiž nemali rady kritiku. Podpisovala som sa ako Migrujúce dievča. No prišlo mi to nespravodlivé. Sú to moje slová. Hovorím ich ja, nie nejaká neznáma osoba.“
   

Škola z paliet

Parwaninu rodinu potom presunuli na pevninu, do tábora Ritsona. Lepšie miesto. Ľudia bývali v kontajneroch, boli tam stromy aj ihrisko pre deti. V niektorých kontajneroch boli malé obchodíky, svoje prevádzky tam mali holič aj kaderníčka. Ibaže to bolo uprostred ničoho. Na autobus do Atén bolo treba kráčať pešo dvadsaťpäť minút. Na provizórnej zastávke však často nezastal. Bol plný. Alebo šofér skrátka nemal rád utečencov.

Vedenie tábora obyvateľom hovorilo, že školy sú zatvorené kvôli korone. A Parwana tak dúfala vo vzdelanie! Pýtala sa znovu a znovu na ukončenie lockdownu. Lenže ani keď školy otvorili, deti z tábora do nich nemohli. „Tvrdili nám, že je to príliš ďaleko, že škola je plná, že nemajú pre nás autobus. Zakaždým to bola iná výhovorka,“ hovorí Parwana, ktorá túto situáciu vyriešila po svojom: začala dávať lekcie. Postupne sa pridali ďalšie dobrovoľníčky a dobrovoľníci a učili päť dní v týždni od ôsmej ráno do šiestej večer. Provizórna škola fungovala najprv pod holým nebom, na lavičkách alebo na detskom ihrisku. Parwana neúnavne bombardovala vedenie tábora požiadavkami, až kým jej nepovolilo postaviť a zariadiť jednoduchú triedu z paliet a plastových plachiet. Lekcie pokračovali vo vyhovujúcejších podmienkach.

„Moje dni boli vďaka tomu naplnené činnosťou. Lenže dievča v tom veku by nemalo stáť vedľa tabule a pred študentmi, ale pred tabuľou a pred učiteľom,“ povedala mi vtedy sedemnásťročná tínedžerka, keď som ju v tábore Ritsona navštívila. Podarovala mi dve knižky svojich básní v angličtine a gréčtine, ktoré vyšli vďaka mimovládnym organizáciám. Aj takto Parwana bojovala proti útlaku a za zlepšenie životných podmienok ľudí v utečeneckých táboroch. Organizovala protesty, upozorňovala na nespravodlivé zaobchádzanie úradov so žiadateľmi o azyl a na to, koľko tragédií spôsobuje „pevnosť Európa“ ľuďom, ktorí museli opustiť svoje domovy kvôli vojnovým konfliktom.

Pár mesiacov po našom stretnutí dostala Parwana štipendium na univerzite vo Varšave. Nemala ešte osemnásť. Nemala dokonca ani maturitu. Len svoju inteligenciu a schopnosti. Samozrejme, na poľskú univerzitu nastúpiť nemohla, bola bez dokladov, s rodičmi a súrodencami čakali v utečeneckom tábore na azylový pohovor. „Vtedy mi bolo nepredstaviteľne smutno.“

Live stream z hranice

Parwanina rodina prišla v roku 2022 do Nemecka. Tak ako rodiny ďalších ľudí na úteku, ktorých som stretla pred štyrmi rokmi v Grécku či v Bosne a zostali sme v kontakte. Vedeli, že Nemecko sa k nim zachová lepšie. Nie v podobe štedrých sociálnych dávok, ale šancou na rýchly administratívny proces, vzdelanie a integráciu.

Tých ľudí som v Grécku videla v hrozných podmienkach. Maryam prespávala s novorodencom celé týždne na dlažbe aténskeho námestia Viktoria – a okolo boli desiatky rodín ako ona. Po udelení azylu totiž v Grécku nesmeli zostať v utečeneckom tábore a stratili nárok na finančnú podporu. Mali sa o seba postarať samé. Hoci neprešli žiadnym integračným procesom, nemali možnosť absolvovať ani len kurz gréckeho jazyka. Zeinab v ôsmom mesiaci tehotenstva a s dvojročnou dcérkou v náručí vyhodili úrady z bytu, ktorý zdieľala s inou afganskou rodinou – dôvodom bolo opäť doručenie dokumentov o udelení azylu. Fatime dovolili s tromi deťmi zostať v utečeneckom tábore, ale nemala nárok na jedlo ani na žiadnu finančnú podporu; bol to tábor na Peloponézskom polostrove, uprostred ničoho, a že by si mohla nájsť prácu v najbližšej dedine, keď sa stará o troj– a päťročného syna a nehovorí po grécky, bolo vysoko nereálne.

Nahid Akbari z Afganistanu bola v tábore Ritsona jednou z učiteliek – dobrovoľníčok v Parwaninej škole. Mala iba štrnásť rokov a učili sa od nej deti, jej rovesníci, dospelí aj starí. Na jednom evente rozprávala o miléniových rozvojových cieľoch OSN. Jej rodičia sa kvôli neznesiteľným podmienkam v Grécku a žiadnej perspektíve rozhodli odísť. Osem mesiacov potom strávili v lese na hranici Bosny s Chorvátskom. Opakovane sa ju pokúšali ilegálne prekročiť; podľa Dublinského dohovoru by ich chorvátske úrady – a neskôr slovinské, talianske a nemecké – mohli vrátiť do Grécka ako do prvej krajiny, v ktorej vstúpili do Európskej únie a kde mali v evidencii ich otlačky prstov. A v Grécku predtým dva a pol roka márne čakali na prvý azylový pohovor... Z provizórneho tábora v lese, kde sa Nahid nemala ako umyť, prespávala v stane, na záchod chodila medzi stromy a jedla jedlo uvarené na ohni, nahrávala videá, vysielala live streamy a zúčastňovala sa online diskusií o situácii ľudí na úteku a o dospievaní na ceste.
   

Pešo Európou

Utečenci ako Nahid kráčajú Európou pešo. Nesmú dopustiť, aby ich odhalila polícia. V mnohých krajinách majú zakázané používať verejnú dopravu a ak ich niekto vezme do auta, môžu ho obviniť z prevádzačstva. Cesta Nahid a jej rodiny viedla z Grécka cez Albánsko, Čiernu Horu a Bosnu. Tam sa na hranici s Chorvátskom zasekli. Pri pushbackoch zažili násilie od chorvátskych policajtov. „Len zriedka sme stretli milého policajta. Milého v zmysle, že nás nezbil, nezobral nám veci a nerozbil telefón. Väčšinou sa správali hrozne. Bolo šialené, čo robili.“

Utečenecké tábory v Bosne a Hercegovine sú ďaleko od hranice. Sú preplnené a pripomínajú väzenie. „V lese na hranici to je ťažké, ale aspoň máš slobodu. Môžeš ísť, kam chceš, a navariť si, čo chceš.“ Niekedy policajti dovolili dobrovoľníkom, aby priniesli do táborov jedlo. Inokedy ľudí na úteku nepustili ani do obchodu. „Ľudia však boli väčšinou milí. Chorváti nie. Tam sa bolo treba vyhýbať dedinám. Držali sme sa radšej v lese. Ak by ťa niekto videl, pravdepodobne by zavolal políciu. Päť dní namáhavého pochodu cez hory by boli stratených pätnásťminútovým prevozom policajným autom naspäť do Bosny. Je ťažké skúšať to po neúspechoch znovu a znovu.“

Podarilo sa im to na tridsiaty šiesty krát. Nasledovalo Slovinsko, Taliansko, Švajčiarsko a Nemecko. Dlhé týždne namáhavého pochodu, únavy, strádania, nedostatku jedla, spánku, tepla, bezpečia. Neustály strach. Z polície, z odhalenia. Z deportácie a toho, že to všetko bude treba podstúpiť nanovo. Najstarší Nahidin brat sa stratil pri jednom pushbacku. Samému sa mu podarilo dostať do Nemecka. Mladší braček mal iba päť rokov.

Bezprávni a nechcení

Nahid som neskôr stretla v nemeckom mestečku Riesa neďaleko Lipska. Opýtala som sa jej, čo bolo najhoršie. Čakala som, že bude rozprávať o zime v horách, policajnom násilí, namáhavej chôdzi a strachu. No povedala niečo úplne iné. „V Afganistane sme o Európe počúvali, že si tam sú všetci ľudia rovní. Vnímala som ju vždy ako geografický priestor slobody a demokracie s rešpektom k právam každého jednotlivca. No zistila som, že to neplatí. Na ceste sme sa museli skrývať a boli sme ľudia druhej kategórie. Bezprávni a nechcení.“ To už nadaná Nahid chodila do školy – prvý rok len na kurz nemeckého jazyka, aby po zložení skúšok nastúpila na jeseň do desiatej triedy. V Afganistane skončila len tri ročníky základnej školy. Po anglicky sa naučila za desať mesiacov na kurze, ktorý v utečeneckom tábore na ostrove Samos organizovala talianska mimovládka.

Na rýchlej káve v Berlíne stretávam Hadiho Gulshana. Tiež Afganec, ale narodený v Iráne – je ich toľko, že v angličtine je pre nich aj pomenovanie, Afranians, Afranci. Ich rodičia alebo starí rodičia ušli do Iránu v niekoľkých vlnách pred extrémistami a vojnami. Afganci však v Iráne nemajú možnosť získať občianstvo a pracovať môžu iba v presne určených zamestnaniach. Sú síce z Iránu, no nemajú tam práva. Sú v podstate Afganci, no svoju krajinu nikdy ani len nenavštívili.

Hadi býval tiež najprv v Grécku. Do Nemecka prišiel pred dvomi rokmi. Požiadam ho, aby porovnal svoje možnosti tu a tam. Zasmeje sa. „Ako mám porovnať neporovnateľné? V Grécku sme nemali žiadne príležitosti. Žiadna šanca, vzdelanie, práca, integrácia. Tu v Nemecku môžem robiť, čo len chcem. A kto by nechcel, toho systém doslova dotlačí. Najprv sa učíš jazyk. Povinne. Potom vyštuduješ. Najčastejšie praktickú strednú školu s výučným listom a duálnym vzdelávaním, teda popri tom aj praxuješ vo svojom obore. Ja chcem robiť na rádiológii, je tu nedostatok zdravotníckeho personálu. Dostal som ubytovanie vo wohnheime, nie je to síce ideálne, kuchyňu a kúpeľňu máme spoločnú pre celú chodbu, ale dá sa to vydržať. A tu v Berlíne je práce toľko, že si dokážeš zarobiť.“ V Iráne študoval Hadi za inžiniera, kým ho ako etnického Afganca neposlali preč z univerzity. Tu popri škole pracuje v Amazone. Ale cíti, že prvý raz má život vo vlastných rukách.
   

Moje deti sú Nemci

Afganka Zeinab Nourzehi, ktorá s manželom Pejvakom, malou Selenom a v ôsmom mesiaci tehotenstva skončila v Aténach na ulici, keď ich úrady po udelení azylu vyhodili zo zdieľaného bytu z podporného programu, ma so širokým úsmevom víta v dome v mestečku Prὒm v spolkovej krajine Porýnie – Falcko. Pre svoju štvorčlennú rodinku – chlapček Robin sa nakoniec narodil už v nemeckej pôrodnici – má celé prízemie. Pejvak je na kurze nemčiny. Selena chodí do škôlky. Predvádza sa mi v princeznovských šatách a ukazuje mi svoju najobľúbenejšiu hračku, hojdacieho jednorožca. Robin leží na koberci, smeje sa a rozhadzuje rukami.

Zeinab je bojovníčka. Ešte v kolíske ju zasnúbili s bratrancom Mohamedom. No on sa potom pridal k Talibanu a keď si po ňu prišiel, ani ona, ani jej rodičia si nevedeli sobáš predstaviť. Lenže Mohamed sa vyhrážal. Tak Zeinab jedno skoré ráno vydali za bratranca Pejvaka a obom zariadili rýchly odchod do Iránu. Odtiaľ do Turecka. Tam si Pejvak rýchlo našiel prácu a mali sa tam dobre. Ibaže by tam navždy boli ilegálni. Získať azyl v Turecku je pre Afgancov veľmi komplikované. Zeinab navyše zistila, že je tehotná. Jej rodičia medzitým ušli pred Mohamedom a Talibanom do Iránu a otec Zeinab vystríhal, že extrémisti na ňu dosiahnu aj do Turecka. Preto sa rozhodli pre riskantnú plavbu cez more. Prežili. No pre Zeinab s veľkým bruchom začala ďalšia nočná mora: v malom dvojmiestnom stane v blate tábora Moria, s jedlom, ktoré sa nedalo jesť a tehotná Zeinab ho nemohla ani cítiť.

Zachránil ju kurz maľovania. Trikrát do týždňa dochádzala Zeinab do priestorov mimovládnej organizácie, kde dostala okrem nových zručností aj prepotrebnú dávku empatie a ľudského prijatia. A dobré raňajky, z ktorých sa jej nedvíhal žalúdok. Odvtedy maľuje a cez internet predáva obrazy. V rozličných fázach svojho života si tak zarábala na prežitie, na poplatky za doklady, za falošný pas pre seba a Selenku, s ktorým dúfala, že odletí do Nemecka – a ktorý jej prvý policajt na kontrole roztrhal. Vždy túžili s Pejvakom po normálnom živote; pamätám si na priezvisko Nourzehi, napísané na zvončeku zdieľaného ubytovania a posteľ, ktorú mi raz ponúkli v obývačke, spoločnej pre dve rodiny.

Teraz sa pri výchove detí v cudzej krajine Zeinab stretáva s problémami. „Ale predstav si, v škôlke majú pedagogičku, ktorej sa môžem počas konzultačných hodín opýtať na čokoľvek a poradí mi,“ teší sa Zeinab. Pýtam sa, prečo radšej nezavolá mame. „Lebo moje deti sú Nemci. Nebudem ich vychovávať ako Afgancov.“

Bez krajiny

Masoumu Hussaini som tiež stretla v Aténach na námestí Viktoria. Jej mladšia sestrička Zeinab je po záhadnej detskej chorobe na vozíku, nechápem, ako to s ňou rodina dala cez more... „Bolo to strašné, najstrašnejšie, čo som zažila, doteraz niekedy neverím, že sme to prežili,“ zvykne hovoriť Masouma. V Aténach všade tvrdila, že má sedemnásť, aby sa dostala do futbalového tímu, na kurz angličtiny, fotenia a videa, robila všetko možné. Také živé striebro. Znovu som ju stretla v nemeckom Eisenhuttenstadte na poľských hraniciach. Bolo to na jeseň 2022. Prišli pred dvomi týždňami. Bývali v kontajneri. Do tábora ma, samozrejme, nepustili. Masouma vyšla von a išli sme na prechádzku a potom do Mekdonaldu.

„Chýba mi Grécko,“ posťažovala sa mi. Stále mala svoje veľké sny a v srdci túžbu, že v Nemecku nájdu lepších lekárov pre Zeinab. „No chcem znovu hrať futbal, točiť videá, stretávať ľudí. Tu sme odrezaní od všetkého. Tábor je plný chlapcov z Ukrajiny a s nimi sa hrať futbal hanbím.“

Strih. Berlín, jún 2024. Máme sa stretnúť pred nákupným centrom. Masouma dorazí so staršou sestrou Fereshte. Bez moslimskej šatky. Už v Eisenhuttenstadte mi hovorila, že ju viac nechce nosiť, a posúvala si ju na vlasoch dozadu. No otec jej nechcel dovoliť chodiť bez hidžábu. „Teraz som doma jednoducho oznámila, že šatku už nechcem. Otec sa so mnou pár dní nerozprával. Ale potom to akceptoval,“ s úsmevom mi referuje Masouma.

Z dievčatka dospela na mladú ženu. Má sedemnásť a oči jej žiaria. Chodí na praktickú strednú školu a hráva futbal s tímom nemeckých žien v regionálnej lige. Vraj medzi ne zapadla, hoci takmer všetky sú o desať – dvadsať rokov staršie ako ona. Popri tom cez víkendy brigáduje za pokladňou v supermarkete. „Ale Grécko mi stále chýba,“ priznáva. „Teplo, more, živé ulice, všade veľa bezprostredných ľudí... možno sa tam raz pozriem na dovolenku.“ Čo Afganistan? Aj Masouma je Afránka, v Afganistane nikdy nebola, akurát jej sestra tam zostala, krátko predtým, ako prevzal moc Taliban, sa tam aj s manželom a deťmi presťahovali z Iránu, lebo on si tam našiel dobrú prácu. „Sestra je zatvorená doma a každý deň plače. Má obrovskú depresiu. Jej život skončil. Taliban jej všetko zakázal. A bojí sa o deti. Afganistan nám zobrali. Extrémisti z Talibanu nám jednoducho zobral našu krajinu. Urobil z nej niečo, v čom by sme nikdy nedokázali žiť. Afganistan bol pritom náš jediný skutočný domov. Na celom svete nemáme ako Afganci žiadne iné miesto. Jediná možnosť je pre nás vytvoriť si kúsok Afganistanu v sebe a nosiť si ho, kamkoľvek pôjdeme.“

září 2024