Prechádzka ukrajinským Kreuzbergom  Už nie sme utečenci

Kreuzberg bol historicky útočiskom tvorivých ľudí, emigrantov a bohémov. V súčasnosti je to aj miesto, kde rastie ukrajinská diaspóra. Kyjivská novinárka Julija Surková prebádala ukrajinský Kreuzberg počas svojej prvej návštevy Berlína.

Meno jednej z najslávnejších štvrtí Berlína, Kreuzberg, v preklade znamená krížová hora. Počas studenej vojny ju takmer celú obkolesil Berlínsky múr, čím sa stala akousi slepou uličkou, kde sa končila Nemecká spolková republika. Po páde múru, presne pred 35 rokmi, sa Kreuzberg stal útočiskom tvorivých ľudí, emigrantov a bohémov. Dnes sa tu križuje naozaj všetko. Svety, história, kuchyňa, kultúra, jazyky. V posledných dvoch rokoch sa do tejto zmesi zvukov organicky vliala aj ukrajinčina.

Hľadaním Ukrajiny v Kreuzbergu sme strávili jeden deň. Pod kupolou 150-ročného kostola sme našli ukrajinskú ľudovú pieseň, vonku boršč, tajný ukrajinský front aj kyjivskú filtrovanú kávu. A stretli sme ľudí, ktorí sa už nepovažujú za utečencov, ale rozhodne stále zostávajú Ukrajincami.
 

Do you know what syrnyky means?

V čase obeda si mladý pár vyberá z jedálneho lístka v reštaurácii Slava Berlin! On je Nemec, ona vyzerá ako typická obyvateľka Kreuzbergu, čierne oblečenie, krátka ofina, piercing. Ale malé tetovanie trojzubca na ruke naznačuje, odkiaľ toho vie o pirohoch a boršči tak veľa. Komunikujú po anglicky, dievča z Ukrajiny vysvetľuje svojmu nemeckému spoločníkovi, čo sú to syrniki, ukrajinské sladké jedlo zo syra.

lava Berlin! je zároveň kaviareň s ukrajinskou kuchyňou aj trendy nemecký podnik. Nechodia sem jesť len ukrajinskí návštevníci túžiaci po domove, ale aj miestni hipsteri a itéčkári.
 
Pri stole vpravo, rodina utečencov z Lysyčanska. Vľavo, niekoľko hlučných nemeckých chlapcov. Na sedačke pri okne sedí medzinárodná rodina s malým bábätkom, ktorá si prišla pozrieť miesto na oslavu blížiacich sa narodenín svojho otca. Interiér je rovnako eklektický, ukrajinské výšivky na stenách, nemecký minimalistický nábytok.
 
„Dnes máme voľný deň, relaxovali sme a hľadali v Berlíne miesto, kde by sme sa mohli najesť. No a našli sme toto miesto. Majú tu ozajstné ukrajinské jedlo. Dnešok je pre nás výnimočný,“ hovorí päťdesiatročná Nataľa. Je tu so svojimi dcérami, dvadsaťosemročnou Aňou a osemnásťročnou Viktorijou. Pochádzajú z Lysyčanska, mesta na východe Ukrajiny, ktoré zničili a obsadili rusi. V Nemecku sú už dva roky a plánujú tu zostať. Ich domov už neexistuje.

„Prvý rok sme boli v depresii, v úplnej paralýze. Nemáme sa kam vrátiť, okrem hrobov príbuzných nám v Lysyčansku nezostalo nič, všetko je zničené. V Nemecku sa pokúšame vybudovať si život od nuly, učíme sa jazyk, našli sme si prácu, nadväzujeme nové priateľstvá,“ pokračuje Nataľa, kým čaká na svoju porciu pirohov.
   

Od depresie k práci

Dnes sa už necítia ako nemajetné utečenkyne odkázané na pomoc iného štátu. Nataľa pracuje v hotelovej kuchyni, Aňa pracuje v salóne krásy a najmladšia Viktorija kombinuje štúdium s prácou v kaviarni. „Ukrajinky s pracovitými rukami a hlavou na krku sa nikde nestratia. Viete, Nemci sú v strese, keď majú veľa práce, a Ukrajinci, keď majú málo práce,“ smeje sa Aňa. Jej vtip čiastočne potvrdzujú aj oficiálne nemecké štatistiky. Na otázku, čo jej rodine dalo Nemecko, Nataľa odpovedá „bezpečnosť a dôveru.“ A dodáva, že na oplátku ony zasa dávajú Nemecku „čestnú, rýchle a kvalitne odvedenú prácu.“ „Do Nemecka sme rozhodne priniesli našu kuchyňu, ktorá tu začína byť dosť populárna,“ usmieva sa najmladšia z Ukrajiniek, Vika. Absencia prázdnych stolov v ukrajinskej kaviarni v centre Berlína, kde porcia vegetariánskych pirohov stojí takmer 15 eur, jej dáva za pravdu. Ale keď sa lúčime, je jasné, že jej matka, Nataľa, stále bojuje s novou realitou. Po spomenutí Ukrajiny sa jej tisnú slzy do očí. Zatiaľ čo dcéry začínajú nový život v Nemecku, ich otec a Natalin manžel, zostáva na Ukrajine.

Čas dávať

Tristo metrov od ukrajinskej kaviarne sa nachádza kostol sv. Tomáša (st. Thomas Kirche), v ktorom dnes sídli Farnosť spravodlivého kniežaťa Ihora Černihivského v Berlíne. Kedysi sa Berlínsky múr začínal len pár metrov od kostola a neďaleko sa týčili východonemecké strážne veže. Pri vchode do 150-ročného kostola sa dodnes zachoval kúsok Berlínskeho múru. Ukrajinská farnosť zdieľa kostol s luteránskou cirkvou, má vyhradené svoje bohoslužobné dni v ukrajinskom jazyku. Na vôbec prvej bohoslužbe bolo len päť veriacich, teraz ich počas sviatkov prichádza dvetisíc. Do veľkej miery je takýto nárast počtu veriacich zásluhou pokrokového otca Oleha, kňaza, ktorý sa do bohémskeho Kreuzbergu prisťahoval z malej dedinky v Poltavskej oblasti. Otec Oleh má veľa detí, jeho rodina bola na začiatku ruskej invázie evakuovaná do Nemecka. Po istom čase sa k nim pridal aj on a v októbri 2022 prijal ponuku vytvoriť farnosť Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi v Berlíne.

 

„Poviem to takto, mal som pocit, ako keby vás s kuframi vysadili na hlavnej stanici v Berlíne a povedali: toto je Berlín. A vy stojíte, pozeráte a rozmýšľate, čo máte robiť. Nemali sme tu žiadne štruktúry. Ale ľudia na nás zrejme čakali, pretože teraz prichádza na bohoslužby niekoľko stoviek ľudí,“ a dodá, že v cirkevnej hierarchii je podriadený Konštantínopolu a nemá nič spoločné s Moskovským patriarchátom. V kostole sa medzitým nacvičuje koncert, na ktorý sa cez víkend zíde ukrajinská komunita v Berlíne. Ukrajinská operná speváčka spieva pri klavíri ľudovú romancu Čierne obočie, hnedé oči. Ozvena jej hlasu sa odráža od kostolných stien, na ktorých visia obrazy s Madonou na pozadí zničeného ukrajinského mesta Boroďanka a Ježiš so symbolom dúhy na hrudi. Tento chrám, tak ako celá štvrť, pôsobí ako križovatka svetov.
 

Otec Oleh považuje za svoje poslanie ukázať, že medzi ukrajinským svetom a nemeckým svetom je viac podobností ako rozdielov. „V prvom rade sa treba spoznať a uvedomiť si, že Ukrajincov je tu vlastne veľa. Prichádza čas, keď sa tu v Nemecku musíme začať považovať za plnohodnotných členov spoločnosti. A povedať, že ideme dopredu. Nemecko už dalo ukrajinským utečencom veľa, ale aj my máme čo dať nemeckej spoločnosti. Napríklad našu kultúru. Pretože v prvom rade treba pochopiť, že čím ste otvorenejší, tým menej je o vás dohadov,“ je presvedčený otec Oleh. Kňaz očakáva, že na koncert ukrajinskej hudby neprídu len utečenci, ale aj domáci. Verí, že práve kultúra sa stane mostom, ktorý spojí nemecký a ukrajinský svet.

Stánok s gaštanmi

K populárnej Markthalle Neun, ktorá sa vo štvrtok mení na trh s potravinami, je to od cerkvy sv. Fomu (kostol sv. Thomasa) v Kreuzbergu krátka prechádzka. Uprostred trhoviska momentálne visí veľká ukrajinská vlajka. A priamo pod ňou je nový, ale už obľúbený stánok s názvom Kashtan (Gaštan).
 
„Kashtan je platforma ukrajinských iniciatív a ukrajinskej kuchyne od rôznych výrobcov. Môžete si tu objednať ukrajinské jedlá a dezerty, ako je boršč a pirohy, môžete vyskúšať ukrajinskú filtrovanú kávu, ktorá je populárna v Kyjive, ale v Berlíne ešte nie je až taká známa. Alebo remeselný ukrajinský cider,“ hovorí predávajúca v stánku Diana Kiprač a nalieva zlatý mok do sklenených pohárov. Vo vitríne pred ňou leží niekoľko gaštanov. Je to symbol ukrajinskej metropoly, ale aj vlaku, ktorý spájal Kyjiv s Berlínom. Mal rovnaký názov, Kashtan.
 
„Teraz je to tu prázdno, ale v dňoch, keď sa koná trh s potravinami, máme rady,“ hovorí Diana. Do Berlína sa presťahovala z Charkiva ešte pred ruskou inváziou a mala už predchádzajúcu skúsenosť s vytvorením ukrajinského baru Meduza v Kreuzbergu. Diana sa s ľuďmi z iných krajín veľa rozpráva o vojne. „Často hovorím svojim priateľom na Ukrajine, že my, Ukrajinky, tu robíme obrovskú diplomatickú prácu, každá z nás vytvára zo zvyčajných Európanov proukrajinských Európanov,“ hovorí a široko sa usmieva.​​​​​​​
 

Nový trend

Kashtan a Slava Berlin! sú príkladmi úspešných ukrajinských podnikov, ktoré vznikli v Berlíne po vlne emigrácie z Ukrajiny spôsobenej celoplošnou ruskou inváziou. Možno povedať, že vznik týchto podnikov už v Nemecku tvorí trend. Je to zároveň protiargument voči manipulatívnym vyhláseniam krajne pravicových strán v Nemecku, najmä v spolkových krajinách bývalej NDR, o poškodzovaní nemeckej ekonomiky ukrajinskými utečencami. Ukrajinské firmy v Berlíne okrem platenia daní poskytujú morálnu podporu utečencom, ktorí túžia po domove. „Podľa mojich pozorovaní bol počet ukrajinských iniciatív od začiatku vojny vysoký a neklesá. Sám sa aktívne nepodieľam na organizovaní podujatí, ale rád chodím na ukrajinské kultúrne podujatia, výstavy, koncerty a som nekonečne vďačný Ukrajincom, ktorí takéto podujatia iniciatívne organizujú. Veľmi mi to pomáha prežiť odlúčenie od Ukrajiny. Nie je ľahké preraziť v Berlíne, ktorý je bohatý na rôzne akcie a kultúrne podujatia, ale máme čo ponúknuť,“ hovorí expertka na klimatické zmeny Iryna Stavčuk. Rozprávame sa cez telefón.

Kyjivčanka Iryna bola do mája 2022 prvou námestníčkou ministra ochrany životného prostredia a prírodných zdrojov Ukrajiny, BBC ju zaradilo do zoznamu 100 žien roku 2023. Po ruskej invázii sa s dieťaťom presťahovala do Kreuzbergu, ale naďalej sa snaží pomáhať Ukrajine. „Ukrajinci, ktorí tu strávili dva roky, sa teraz na našu byrokraciu pozerajú úplne inak, niekedy je oveľa jednoduchšia, ako v Nemecku. To isté sa týka služieb, do určitej miery aj oblasti vzdelávania a pohľadu na fungovanie spoločnosti. Ľudia majú reálnejšiu perspektívu, vidia, ako sa žije na Ukrajine a ako v Nemecku, poznajú výhody aj nevýhody. Nikde to nie je ideálne,“ hovorí filozoficky Iryna. Patrí k tým, čo Nemecko považujú za dočasné útočisko. Keď to bude bezpečné, chce sa vrátiť na Ukrajinu.

Odvážni majú vždy šťastie

Niektorí ukrajinskí utečenci, ktorí sa nemajú kam vrátiť, však už spájajú svoju budúcnosť s Nemeckom. Na obede v kaviarni Slava Berlin! sa osemnásťročná Viktorija z Lysyčanska otočí a pýta sa, či pre ňu nemajú voľné miesto. „Chcela by som pracovať v takomto podniku, zostať v Berlíne a mať spojenie s domovom,“ hovorí a položí tringelt na stôl, na ktorom je bielou farbou po ukrajinsky napísané „Statoční majú vždy šťastie“. Je to citát z dobrodružného románu ukrajinského spisovateľa Ivana Bahrianého Lovci tigrov. Sovietske úrady ho prenasledovali za jeho proukrajinský postoj, prežil tábory, väzenia aj mučenie. V roku 1945 sa mu podarilo utiecť do Nemecka. Rukopis Lovcov tigrov autor stratil v sovietskej Ukrajine, prepísal ho spamäti až v Nemecku. Je to inšpiratívny príklad toho, že ukrajinská kultúra sa nestráca ani v emigrácii, pokiaľ sa jej nositelia považujú za Ukrajincov.
 

listopad 2024