Nemocnice počas vojny  Päťdesiat pacientiek a žiadna voda

Za oknami je vojna a na gynekologickom oddelení nemocnice v Slavjansku bojujú ženy svoje vlastné boje. Reportérka Jana Čavojská sa nečakane na pár dní ocitla medzi nimi.

V nemocnici v Slavjansku na východe Ukrajiny už piaty deň netečie voda. Na gynekologickom oddelení leží v desiatich izbách takmer päťdesiat žien. K dispozícii majú tri toalety. Zalievajú ich žltou vodou z plastových sudov. Vodu na umývanie rúk, zubov a na pitie im musia priniesť príbuzní. Našťastie to vyzerá tak, že návštevné hodiny sú tu takmer nepretržite. Niekto mi povedal, že asi do deviatej večer. Len mužov sem neradi vidia vchádzať. Predsa len, je to ženské oddelenie. Zato s pacientkou evakuovanou z Pokrovska, ktorý dostali rusi do zovretia, tu môžu byť aj jej dve malé deti.
   

Mali sme...

Je tu jeden sprchový kút. Na päťdesiat žien s gynekologickými komplikáciami, súčasťou ktorých je v mnohých prípadoch aj krvácanie z maternice. Sprchový kút je zamknutý. Treba si vypýtať kľúč. „Ale načo, keď už päť dní netečie voda?“ nechápavo na mňa pozerá zdravotná sestra. Vysvetľujem, že sa v ňom chcem umyť vodou z fľaše. Som na to zvyknutá z ciest do krízových regiónov aj do Ukrajiny, po ruských útokoch na infraštruktúru sa stáva, že voda netečie, a občas spíme u vojakov v dedinských domčekoch, kde tečúca voda nie je. Ale očividne to stále nie je zvykom u všetkých pacientiek. No musím uznať, že personál im vychádza v ústrety, v čom môže. Ženu z mojej izby napríklad púšťali na noc domov. O šiestej večer sa zbalila a odišla a o ôsmej ráno už sedela na svojej posteli a čakala na lekárov.

Na celom oddelení je jeden kôš na smeti. Lepšie povedané krabica. Je umiestnená nešťastne, v jednej z troch toaliet. Na toaletách sa nedá zamknúť.

Pacientky vedia, že si musia priniesť všetko vrátane toaletného papiera, mydla, jednorazových podložiek na vyšetrenie a na posteľ, a momentálne aj vody na umývanie. Zato je na každej izbe klimatizácia. Kto si nedonesie obliečky a paplón, dostane vankúš, dva kusy podomácky obrúbených látok – jednu namiesto plachty a druhú na prikrytie – a deku s nášivkou UNHCR.
 
Všade je čisto, napriek tomu, že vodu treba vláčiť vo vedrách po schodoch z cisterny vonku. Keď sa ozvú sirény ohlasujúce vzdušný útok, nikým to už ani nehne. Všetci si ďalej robia svoje.

„Tak dlhý výpadok vody zažívame prvý raz,“ hovorí ospravedlňujúco lekárka, ktorá je v službe už viac ako 24 hodín. Nemocnica nemá vodu kvôli tomu, že rusi zbombardovali a poškodili jej prívod. Hoci agresori tvrdia, ako s chirurgickou presnosťou mieria len na vojenské ciele... Svoje o tom vedia aj v Kramatorsku, ďalšom väčšom meste na Donbase. Zhodou okolností sú so mnou na izbe dve jeho obyvateľky. „Prečo ste hospitalizované tu? V Kramatorsku nemáte gynekologickú nemocnicu?“ spýtam sa a ony sa zasmejú spôsobom, ktorý nikoho nenechá na pochybách, že na odpovedi nebude nič zábavné. „Mali sme...“

Zdravotnícka púšť

Ďalšia moja spolubývajúca je až z mesta Dobropyllia pri Pokrovsku. Priviezla ju sestra so silným krvácaním. Slavjansk bol pre ňu najbližšou nemocnicou. Pokrovsk už celé mesiace likvidujú rusi. Keď sme deň pred mojou hospitalizáciou cestovali z Nikopolu do Slavjanska a chceli sme použiť cestu, ktorou sme pred pár týždňami ešte prešli, na blokposte nás otočili. „Odkedy rusi obsadili Ševčenko pod Pokrovskom, túto cestu ostreľujú, lietajú tam drony, je tam už veľa vrakov áut. Neprejdete,“ povedal policajt. V rádiu potom hlásili, že do Pokrovska vypínajú prívod plynu. Ľudia si majú uzavrieť prípojky pred svojimi domami. Lebo ešte aj za takých okolností tam tvrdošijne niektorí zostávajú. Časť z nich si nevie predstaviť, že by opustila svoj domov, mnohí sú starí a nikdy nikde neboli. Časť z nich čaká ruský „mir“, lebo odniekiaľ nadobudli dojem, že im prinesie niečo lepšie.

Na Donbase nezostalo veľa nemocníc a lekárov. Angličtina má pre takéto regióny výraz „healthcare desert“. Zdravotnícka púšť. Zdravotná starostlivosť je veľmi ťažko dostupná. Veľa nemocníc je zničených, lebo rusi ich cielene ostreľujú. Mnohí lekári zatvorili svoje ambulancie a z regiónu odišli. Ľudia musia za zdravotnou starostlivosťou cestovať – ale autobusov chodí minimum, a čím bližšie k frontovej línii, tým je to so spojmi horšie. Autá majú len tí šťastnejší. Zaplatiť si taxík je pre väčšinu obyvateľov bez práce a príjmov takmer sci-fi.
 
Za oknami je vojna a tu ešte k tomu ženy bojujú svoje vlastné boje. „Všetko ťažké je na nás. Menštruácia, tehotenstvá, pôrody a po menopauze opäť len problémy,“ vzdychne si pani so sivými vlasmi, ktorá sa niekoľkokrát denne modlí za nás všetky a za to, aby jej operácia dobre dopadla a veľmi ju to nebolelo. „Rodíme len na vlastné riziko,“ pokrčí plecami nad podmienkami v pôrodníctve mladá pacientka. V tej chvíli si spomeniem na naše pôrodnice a ženy, ktoré v nich rodia v letných mesiacoch – čo by dali za klimatizáciu, ktorú tu majú všade.

„Sú u vás povolené interrupcie?“ Prvá otázka od mojej ďalšej spolubývajúcej. Pani v rokoch, neskutočne dobrá duša, má problémy s chôdzou, pred zajtrajším vyšetrením dostáva preparáty na vyčistenie čriev a klystír, musí to byť pre ňu hrozné, na oddelení bez vody a len s tromi toaletami, ku ktorým to má vždy cez pol dlhej chodby. Navyše jej zavadzia moja posteľ. Izba bola pôvodne navrhnutá pre štyri postele. Piatu pridali k stene, no priestor, ktorý medzi ňou a ďalšími dvomi lôžkami zostal, už nie je dostatočne široký na to, aby tade pretlačili invalidný vozík. Keď priviezli pacientku z postele pod oknom z operácie, musela sa ešte omámená z narkózy postaviť, oprieť o sanitárku a odvliecť na svoju posteľ.
   

Dovolenka na Kryme

Spolupacientky mi medzi rečou povedali o tom, ako kvôli stresu z vojny veľa žien prišlo o menštruáciu. Muži sú na fronte, ženy odišli. Pôrodnosť v celej krajine prudko klesla. Mária z Dobropyllie bola stále uplakaná. Kvôli opakovanému silnému krvácaniu jej odporučili hysterektómiu. Bála sa tej operácie a nechcela ešte prísť o maternicu, hoci má 48 rokov a deti už nechce. Ale hlavne sa bála, čo by bolo, keby museli utekať. „Ako by som vládala vziať deti, 83-ročnú nevládnu mamu a šoférovať niekam ďaleko, keby som práve takto silno krvácala?“

Hovorila mi, že deti má na univerzite, na internáte v Charkive. Podľa nej sú tam vo väčšom bezpečí než v mestečku na dosah od Pokrovska. V Dobropyllii majú s manželom obchod, nechcú odísť, nedávno si kúpili starý domček a začali ho rekonštruovať, no prišla vojna a oni ho poskytli na bývanie vojakom. Zostávajú vo svojom byte a dúfajú, že vojna sa už viac nepriblíži.

Opísala mi aj inú situáciu. O tom, ako sa v lete 2014 vybrali s mužom a deťmi na dovolenku na Krym. Chodili tam k moru každý rok, milovali ho, hotel mali zaplatený ešte predtým než sa Krymu zmocnili rusi. Akosi im ani nedošlo, že polostrov je anektovaný. Veď bol predsa „ich“. Vždy chodili autom, vtedy boli práve náhodou voľné lístky na vlak, tak si povedali, že tento raz pôjdu vlakom. „Cesta bola skvelá. Muž sa nenamáhal šoférovaním, mohli sme sa venovať deťom, hrali sme hry, s mužom sme si vypili po koňačiku. Naozaj sme nečakali, že pôjdeme cez reálnu hranicu. Úplne nám vypadlo, že syn mal pár dní predtým už šestnásť rokov, a teda potreboval pas. Ruskí pohraničníci nám povedali, že na Krym ho pustia, ale aby ho pustili z Krymu do Ukrajiny, na to bude treba vybavovať repatriáciu cez ukrajinskú ambasádu.“

Rodina radšej z vlaku vystúpila. Neboli jediní. V páskou ohraničenom priestore pred stanicou už čakali nejakí ľudia. Bola noc a s každým ďalším vlakom pribudli za pásku ďalší cestujúci, ktorých ďalej nepustili. Bolo tam viacero rodín s deťmi, ktoré práve mali šestnásť a ich rodičia zabudli na pasy. Ale aj ľudia, ktorých na Krym nepustili z iných dôvodov. Napríklad tí, ktorí sa vracali domov z výkonu trestu. „Mali iba papier o prepustení. Pas, samozrejme, nemali. Ich trvalé bydlisko bolo na Kryme, no Rusi ich tam bez pasu nepustili.“
 

Bez poistenia

Lekári, sestry a ďalší personál slavianskej nemocnice robia všetko, čo je v ich silách, aby pomohli svojim pacientkam. Starostlivosť je dobrá, hoci vybavenie staršie a prístrojov majú lekári k dispozícii menej ako u nás. Nikoho nezaujíma, že nemám v Ukrajine zdravotné poistenie a cestovná poistka mi tu neplatí. Všetci mávli rukou. Akurát skonštatovali, že ma nemôžu oficiálne nahodiť do počítača.

Prepúšťaciu správu píše lekárka rukou. Na papier z notesa pridá pre môjho lekára zoznam parametrov, ktoré mi treba vyšetriť z krvi. Keby som mohla u nich zostať dlhšie, urobia mi testy tam. „Ďakujeme, že k nám prichádzate a že hovoríte o tom, čo sa v Ukrajine deje,“ povie mi, keď odchádzam, a podá mi ruku.
 

březen 2025