Hudobné vzdelávanie a marginalizované komunity  Uspieť na základe daru

Od detí z marginalizovaných komunít sa vo zvýšenej miere očakáva, že sa chopia príležitostí, ktoré im podpora nadania ponúka. Očakáva sa, že budú cieľavedomé a nebudú robiť chyby už len preto, že dostali „výnimočnú“ šancu. Naopak, na prijatie „neúspechu“ alebo zanechania štúdia akoby neexistoval rámec ani forma starostlivosti. Ako ďalej podporovať deti, u ktorých sa „investícia“ nenaplnila? Na základe čoho ospravedlniť to, že záujem o dobro detí je často podmienený zúročením „darovaných“ príležitostí? Muzikologička a spisovateľka Dominika Moravčíková skúma ako naše chápanie „daru“ ako investície v kontexte vzdelania môže ekonomické a iné nerovnosti nielen pomôcť prekonávať, ale aj zvýrazniť.

„Je to čerstvá novinka, veľký darček,“ povedal učiteľ hudby vo svojom príhovore v komunitnom centre počas adventného koncertu v roku 2018. Deti z priľahlej rómskej osady vtedy prvýkrát hrali na sade bicích nástrojov, ktorú centru darovala najbližšia základná umelecká škola. Učiteľ dalej povedal: „Je to zároveň veľký záväzok, lebo je to naozaj vynikajúci nástroj, nie je to nejaká detská hračka. Pán riaditeľ od nás očakáva veľké výkony v budúcnosti, takže sa musíme tešiť a zároveň obávať.“

Táto časť príhovoru ma zaujala ponímaním daru ako čohosi dvojsečného, označujúceho radosť aj obavy, rozšírenie možností a súčasne ich zúženie (práve bicie nástroje boli tie, v hre na ktorých sa deti v osade mali najviac rozvíjať). Učiteľov výrok bol samozrejme adresovaný prítomným deťom, preto bol tak dramaticky poučný a prehnaný. Ale práve v tejto mierne nadsadenej rovine mohol odhaliť spôsob, akým často uvažujeme o daroch, ktoré sú investíciou do vzdelania. V tomto prípade boli tieto nároky každopádne rozložené naprieč celou vzdelávacou komunitou, pretože investícia nenáležala konkrétnemu dieťaťu a „veľké výkony“ sa týkali viacerých. Motív daru hudobného nástroja ako záväzku sa však najčastejšie viaže na rozvoj individuálneho talentu s vidinou profesionálnej kariéry v hudbe, a to aj v prípade marginalizovaných detí. Tým sa individualizuje aj bremeno investície a očakávaní „veľkých výkonov.“

Dar ako kontrakt

Vízia profesionálnej hudobnej kariéry sa v rodinách strednej triedy formuje už už odmalička, ak je dieťa úspešné na žiackych súťažných prehliadkach. Nákup nástroja koncertnej triedy sa pripravuje (a šetrí sa naň) dlhšiu dobu. Hudobné konzervatória kladú vysoké požiadavky na úroveň hudobnej interpretácie aj nástroja, akoby všetci mali byť budúci profesionáli. Tieto požiadavky pritom nereflektujú reálny dopyt po profesionálnych interpretkách, nakoľko väčšinu absolvujúceho študentstva prioritne čaká kariéra v hudobnej pedagogike.

Keď moju sestru prijali na konzervatórium študovať odbor hra na priečnej flaute, rodičia museli investovať do jej vzdelania kúpou nástroja profesionálnej, koncertnej kategórie. Nová flauta bola míľnikom, záväzkom a darom, ktorý zásadne navýšil stávky vzdelania. Prechod na vyššiu triedu nástroja umožnil nové méty zvukovej kvality, pričom však schopnosť využiť ich vyžadovala nový level drilu, úsilia a zručností vo vytváraní tónu. Pre sestru dar koncertnej flauty predstavoval zásadnú časť kontraktu elitného hudobného vzdelania, ktoré malo pokračovať na univerzite. Flauta nakoniec mala zrejme skončiť v roli, na ktorú bola stvorená – ako nástroj členky profesionálneho orchestra.

Po zmaturovaní však sestra kvôli zdravotným komplikáciám nemohla ďalej napĺňať vysoké nároky štúdia a investície, ktorá nebola podporená inými dôležitými investíciami v oblasti psychosociálnych podmienok vzdelávania. Flautu po čase predala. Rodičia pritom dlhšiu dobu predaj nástroja odďaľovali, pretože dúfali, že sa k hre ešte vráti. Úplné zanechanie kariéry flautistky nebolo súčasťou predošlých vyhliadok a akoby ani neexistoval jazyk, ktorý by ho afirmatívne popísal.

Rodinná skúsenosť s darom hudobného nástroja mi umožnila pochopiť túžbu po nástrojovej kvalite (po ktorej môžu túžiť aj tí, ktorí si kúpu nástroja nemôžu dovoliť), ako aj váhu tlaku na naplnenie očakávaní, zlyhania, výčitiek a straty. V niečom bola predobrazom skúsenosti, ktorá prišla oveľa neskôr v rámci môjho doktorandského bádania v odbore muzikológie.

Keď som začínala so svojím etnografickým výskumom hudobného vzdelávania rómskych detí na Slovensku, jedným z prvých nastolených pravidiel bolo, že respondentom a respondentkám vo výskume nebudem dávať darčeky. Darček, pozornosť alebo kompenzáciu však bolo ťažké vyčleniť zo situácií, s ktorými som sa v teréne stretávala. Téma darovania sa do výskumu priplietla v rôznych formách a otázky ohľadom toho, kto má kapacitu a privilégium darovať, kto má kapacitu dar prijímať a svojvoľne s ním naložiť, sa stali definujúcimi enigmami môjho výskumu.

Dvojsečnosť daru

Začiatkom roku 2022 sa nadaný akordeonista zo stredoslovenskej dediny, ktorého som poznala vďaka svojmu výskumu od roku 2019, dostal do programu Divé maky.  Táto organizácia podporuje talentované rómske deti v rozvoji rôznych druhov nadania. Akordeonista vo veku 12 rokov získal štipendijný rozpočet na „rozvoj talentu“, ktorý zahŕňal výdavky spojené so školskými potrebami a na reprezentačné účely, napríklad na oblečenie. Chýbal mu však akordeón - starý nástroj, na ktorom sa naučil hrať, sa medzičasom rozpadol. Program Divé maky spravidla zverejňuje crowdfundingové kampane na nákupy drahších nástrojov, v tomto prípade však bolo prioritou programu získať pre štipendistu sponzorstvo a mentora, a crowdfundingová kampaň bola zatiaľ v nedohľadne.

Študent sa mesiace musel spoliehať na sporadické požičiavanie si jednoduchšieho akordeónu od miestneho starostu. Nemal tak možnosť kontinuálne sa rozvíjať v hre a byť flexibilný, ak chcel hrať nejaké „kšefty“ alebo na sezónnych dedinských podujatiach. Vyhodnotila som, že nástroj lepšej kategórie bude dobrou investíciou aj pre môj výskum. Mala som predstavy o množstve skvelej virtuóznej hudby, ktorú budem môcť počúvať, a muzikantskom vývoji, ktorý budem sledovať a výskumne zúročovať. Týmito vyhliadkami som dar v hodnote 1200 eur ospravedlnila sama sebe – a súčasne ho dopredu podmienila konkrétnym výsledkom. V období energetickej krízy na konci roku 2022 rodina akordeonistu prišla o hlavný príjem dospelého syna. Aby preklenuli obdobie bez príjmov, akordeón založili v záložni. Keď prišiel čas vytiahnuť akordeón zo záložne, „priznali“ sa mi a požiadali ma o pomoc s riešením problému.

„Chápem, že to bol dar,“ povedala mi mama akordeonistu do telefónu, čím chcela vyjadriť, že si uvedomuje, že s darom sa „má“ nakladať inak. Voľba tohto slova na mňa zapôsobila – spôsob, akým ho použila, naznačoval honosnosť a záväzok. Objekt alebo služba, ktorú som sa, celkom naivne, snažila rámcovať ako formu spolupráce či experimentu, boli nakoniec vnímané ako dar, ktorý so sebou nesie bremeno investície a záväzku – a to nielen prijímajúcimi, ale aj mnou samotnou.

Po „vyslobodení“ akordeónu zo záložne sa mladý hudobník vyrovnával s ďalšími problémami. Do školy nechodil, pretože bola ďaleko, navyše bol dlhodobo chorý a zistili mu chronické srdcové ochorenie. Prepadol v ročníku základnej školy, čo sa vylučovalo s podmienkami štipendia. Onedlho akordeón nadobro predal.

Očakávania úspechu a „zúročenia investície“

Čo je vlastne dar? Filozof Marcel Hénaff (2020) píše, že vo filozofii sa často za jediný pravý dar považuje ten, ktorý nie je opätovaný, a teda nie je založený na reciprocite a nepredpokladá osobný úžitok darujúceho. Hénaff poukazuje na to, že účelom tejto radikálnej koncepcie daru je odmietnutie ekonomickej orientácie na maximálny zisk a návratnosť investovaného (darovaného). Požiadavkou radikálnej štedrosti je podľa filozofie Emmanuela Lévinasa (1987) nevyžadovať vďačnosť, respektíve priamo žiadať nevdačnosť.

Tento spôsob uvažovania o dare však má ďaleko od všeobecného vnímania „daru vzdelania“. Od marginalizovaných detí sa navyše vo zvýšenej miere očakáva, že sa chopia ponúknutých príležitostí vzdelania, ak sa im naskytnú, že budú cieľavedomé a nechybujúce už len z titulu toho, že dostali „výnimočnú“ šancu. Diskurz pomoci marginalizovaným nadaným deťom na ceste k hudobnému vzdelaniu pozná širokú škálu vzletných výrazov, keď sa podporované deti chopia šance a dosiahnu úspech. Naopak, na prijatie „neúspechu“ alebo zanechania štúdia akoby neexistoval rámec ani forma starostlivosti. Ako ďalej podporovať deti, u ktorých sa „investícia“ nenaplnila? Na základe čoho ospravedlniť to, že záujem talentových filantropických projektov o dobro detí je podmienený zúročením „darovaných“ príležitostí? Nehovoriac o arbitrárnych podmienkach pomoci, ako je nemožnosť prepadnúť v základnej škole (výkon v ktorej nemusí vôbec súvisieť s výkonom podporovaného talentu).  Normatívne očakávania zacielenosti a úspechu sa však v prípade filantropických projektov ako Divé maky ťažko kritizujú, keďže deti zapojené v tomto programe ich vo veľkej miere napĺňajú. Tie deti, s ktorými som sa stretla počas letnej akadémie štipendijného programu, kde pracovali s profesionálnym mentorstvom na príprave galakoncertu, ma prekvapili svojím sebavedomím vo vzťahu k svojej budúcnosti. Svoje kariérne ciele mali vybudované nie ako abstraktné prospekty, ale ako premyslené vízie. Cynik by mohol povedať, že sa naučili hrať svoje role v rámci silne indoktrinujúceho štipendijného programu na rozvoj talentov, ale myslím si, že takýto typ zacielenosti nie je možné predstierať, len aby zapadli do espritu filantropického programu. Pravdepodobnejšie je to, že do programu sa dostali „len“ tie najcieľavedomejšie a lepšie situované deti, ktoré dokážu perfektne využiť ponuku a výhody programu. A tie, ktoré nemajú tak jasnú víziu a silné zázemie, sú jednoducho v programe neprítomné alebo z neho vypadnú.

Záväzok vyplývajúci z daru môže byť nielen povznášajúcou silou a zdrojom energie pre štúdium, ale aj deformitou, ktorá sprítomňuje výrazný a ťažko prekonateľný kontrast medzi darom (hudobným nástrojom alebo neobvyklou príležitosťou) a celkovými podmienkami vzdelávania (ekonomickou prekaritou, chýbajúcou infraštruktúrou dopravy na miesto vzdelávania, či nedostatočnými zdrojmi podpory v manažovaní očakávaní rodičov a „darujúcich“). Dar tak môže ekonomické a iné nerovnosti nielen pomôcť prekonávať, ale aj zvýrazniť - vytvoriť prístup k inak nedostupným príležitostiam a v priebehu toho ukázať, že sprístupnenie vzdelávacej komunity alebo inštitúcie bolo len odkrytím opony, umožňujúcim bolestné precítenie ťažko prekonateľných štrukturálnych nerovností.

Aj keď sú filantropické projekty a vzdelávacie inštitúcie v prípade nezúročenia „darovaných“ príležitostí neúprosné, mali by sme aspoň mimo dosahu ich pravidiel hľadať spôsoby obdarovávania podľa princípu radikálnej štedrosti spomenutého vyššie. Popritom sa môžeme zasadzovať aj za to, aby sa už existujúce formáty vzdelávania a podpory marginalizovaných (a iných) detí nielen prispôsobovali ich potrebám, ale taktiež citlivo pracovali s rizikami darov, z ktorých sa treba „tešiť a zároveň báť“.

září 2024