Prevencia násilia na ženách  Vzdelávanie k nenásiliu

Na Slovensku už roky prebiehajú vzdelávacie a osvetové kampane pre mladých ľudí, ktoré si dávajú za cieľ učiť mladých ako predchádzať násiliu na ženách. To na Slovensku zažíva podľa prieskumov až 34 percent žien. Hoci nie sú celoplošne povinné a zavedené na každej škole, vieme i napriek tomu zozbierať poznatky, ktoré o vzdelávaní k nenásiliu máme od lektorov a lektoriek, ktorí a ktoré pracujú napríklad v rámci mimovládnych organizácii. Ako má vyzerať dobrá vzdelávacia aktivita, ktorá na mladých ľudí zapôsobí tak silno, že sa v dospelosti nebudú dopúšťať násilia? A ako hodnotia prácu v tejto téme slovenskí lektori a lektorky? Reportérka Sára Činčurová sa pozrela na niekoľko prístupov z praxe.

Násilie ako norma

V roku 2015 som sa ako prednášajúca po prvýkrát zapojila do vzdelávacej kampane, ktorá si kládla za cieľ zefektívniť primárnu prevenciu domáceho násilia na slovenských stredných školách. Pracovala som pre Koordinačno-metodické centrum pre rodovo podmienené a domáce násilie (KMC), ktorého účelom bolo podporovať aj primárnu prevenciu násilia. 

Súčasťou aktivít KMC bola osvetová činnosť – realizácia kampaní, besied, workshopov a práca s médiami. Zároveň na základe analýzy obsahu školských osnov pripravovala odborné odporúčania, ako v nich podporiť elementy vzdelávajúce k prevencii násilia a k rovnosti medzi mužmi a ženami. KMC tiež organizovalo vzdelávacie podujatia pre pedagogický a odborný personál škôl a aj workshopy pre žiactvo a študentstvo. 

Dodnes si spomínam na situácie s mladými ľuďmi, ktoré ma v tom čase šokovali. Jedna z aktivít, ktorú sme na školách realizovali, sa nazývala Zdravý a nezdravý vzťah. Na kartičkách sme žiactvu rozdali rôzne vety, z ktorých niektoré vystihovali varovné signály násilných vzťahov. Bolo na nich napríklad: „Partner môže partnerke kontrolovať oblečenie, a prikázať jej, nech sa prezlečie, ak sa mu nepozdáva.“ Alebo: „Partner má právo partnerke kontrolovať telefón, emaily a smsky.“ Študenti mali za úlohu vybrať, ktoré z týchto viet charakterizujú nezdravý vzťah.

Všimla som si, že u niektorých chlapcov – ešte len druhákov a tretiakov na strednej škole – už boli zvyky, napríklad ako vyberať partnerke oblečenie, zakorenené tak silno, že sa s nami prednášajúcimi neraz pustili do hádky. Brali za samozrejmé, že ak má ich partnerka príliš krátku sukňu, prikážu jej, nech si prezlečie inú, menej vyzývavú.  Vnímali to takmer ako svoju úlohu a so mnou - prednášajúcou a ženou –  o tom neboli ochotní ani len diskutovať. Vtedy som pochopila, že prevencia násilia a výchova k tolerancii by sa vo vzdelávaní mala začať už v omnoho skoršom veku, ideálne už v škôlke. 

Preberanie vzorcov správania

„Deti sa stretávajú s násilím nielen v rodinách, ale aj vo svojom ďalšom okolí, v predškolských a školských zariadeniach, medzi spolužiakmi a kamarátmi,” hovorí Paulína Rakúsová, projektová manažérka platformy Bez modrín, ktorá sa venuje prevencii násilia a ktorá spadá pod centrum Slniečko, neziskovú organizáciu pomáhajúcu ženám a deťom zažívajúcim násilie. „Nástupom do predškolského zariadenia si deti začínajú vytvárať prvé pevnejšie priateľstvá, hľadajú si svoje miesto a postavenie v skupine, učia sa kooperovať a fungovať v kolektíve. Učia sa deliť sa o hračky, kamarátov, pozornosť dôležitých dospelých (učitelia), ktorí sú v tomto období pre nich významní. Je to obrovský priestor, v ktorom môžu vznikať ťažkosti, problémy a konflikty.”
 
Jednou z iniciatív, ktorá na Slovensku už prebieha, je aj pôvodný slovenský preventívny program Kozmo a jeho dobrodružstvá, ktorý hravou formou vysvetľuje deťom, ako fungujú zdravé vzťahy. V rámci programu sa začína s deťmi pracovať už v škôlke až do veku 8 rokov. Práve od škôlky a školy sa totiž najlepšie dajú budovať zdravé vzťahy, rešpekt k sebe aj ostatným. Obdobie na konci strednej školy už býva z hľadiska primárnej prevencie neskoro, a s mladými ľuďmi sa v niektorých prípadoch dá vykonávať už len intervencia. 

Podobnú skúsenosť ako ja s vnímaním násilia ako sociálnej normy u starších detí zaznamenala aj Radka Mikšík, lektorka vzťahovej a sexuálnej výchovy z organizácie inTYMYta, ktorá pracuje s mládežou od 10 rokov a s mladými dospelými. Pri prevencii násilia a obťažovania sa jej organizácia zaoberá viacerými témami, predovšetkým však ide o reflexiu vplyvu rodových stereotypov na vzťahy a prežívanie a ich súvis s obťažovaním. Venuje sa aj tomu, čo sú hranice, čo je to súhlas a akými spôsobmi ho komunikovať. „Ukazujeme si, ako manažovať emócie, ktoré sa spájajú s nespokojnosťou a nesúhlasom vo vzťahoch, jasne komunikovať hranice, obavy a očakávania v kontexte vzťahov, intimity aj sexuálneho a reprodukčného zdravia, rozpoznať nezdravé správanie vo vzťahu ako kontrolu, moc, manipuláciu, emocionálne vydieranie, nátlak. V modelových situáciách riešime, že násilie nie je iba fyzické, ale má aj iné podoby. Aj to, ako násilie a obťažovanie spreventívniť (a že ide najmä o rolu a zodpovednosť páchateľa, že je potrebné si pýtať súhlas) a následne aj to, ako ho riešiť – kto sú bezpečné dospelé osoby, kam sa obrátiť, čo sú anonymné linky a podobne,“ vysvetľuje Mikšík.

Mikšík a jej tím sa často stretávajú s tým, že mladí ľudia niektoré názory najmä pri rodových rolách preberajú od svojich rodičov. V niektorých komunitách sa dokonca stretávajú s domácim násilím ako normou. „Vtedy býva veľmi dôležité pomenovať právo na bezpečie a zdravie, informovať o probléme školský podporný tím, podporiť aj kontinuálnu prácu s mládežou, napríklad tým, že vzdelávame učiteľstvo a rodičov o tom, ako byť vzorom, ako s deťmi o súhlase hovoriť, ako to robiť vekovo primerane od detstva a podobne,“ hovorí.
 

Obete násilia medzi deťmi 

Vedúca manažérka KMC Barbora Burajová spomína, že hoci každé stretnutie s mladými ľuďmi bolo iné, vždy sa objavovali aj spoločné črty. „Odlišnosti záviseli od typu školy, nepochybne aj od učiteľstva, či a ako adresovalo tematiku ľudských práv, rovnosti a princípu nulovej tolerancie k násiliu. Spoločnou črtou bol akýsi ostýchavý záujem o tému násilia a tiež skutočnosť, že v každej študentskej skupine sa našiel človek, ktorý mal skúsenosť s násilím,“ povedala Burajová.

Netreba teda zabudnúť na to, že mladí ľudia na slovenských stredných školách neraz vyrastajú v rodine zasiahnutej domácim násilím, ktoré je u nás stále veľmi rozšírené. Až jedna z troch žien v Európskej únii zažila fyzické a/alebo sexuálne násilie od dovŕšenia veku 15 rokov, čo bohužiaľ platí aj pre Slovensko (na Slovensku je to 34 percent). Toto číslo sa týka len žien vo veku nad 15 rokov, reálny počet obetí násilia vrátane detí je tak zrejme omnoho vyšší.

Taktiež mnohí mladí ľudia už v mladom veku sami, najmä v prípade dievčat, zažili skúsenosť s násilím vo vlastnom vzťahu. Nebýva zriedkavosťou, že mladé dievčatá zažívajú vo vzťahoch s mužmi osočovanie, nútenie do sexu či zosmiešňovanie. V takom prípade je potrebné k téme pristupovať veľmi citlivo. Aj z mojej lektorskej skúsenosti viem, že treba rátať s tým, že prednášajúca alebo vyučujúca osoba by mala vedieť odkázať na zdroje pomoci – či už sú to linky pre ženy zažívajúce násilie, školský psychológ alebo psychologička alebo organizácie pôsobiace v okolí. Nie každý učiteľ a učiteľka na Slovensku však disponujú týmito informáciami. Niekedy je to dokonca aj dôvod, prečo sa boja tému násilia otvárať.  Pri prevencii je však dôležité, aby na každej škole bol aspoň jeden člen učiteľského zboru, ktorý bude pripravený na podobné prípady reagovať – čo v súčasných podmienkach stále nie je garantované.

Burajová si počas kampane tiež všimla, že hoci sa mladí ľudia vedeli zhodnúť na neprijateľnosti fyzického násilia, už menej citliví boli na prejavy kontroly či ponižovania, pričom prvé si zamieňali so záujmom a druhé so žartovaním. „V diskusii o tom niektorí žiaci a žiačky prejavovali aj značný nesúhlas s našou interpretáciou niektorých prejavov ako škodlivých,“ hovorí. 

Práve žartovanie a dokonca nezáujem o tému na stredných školách zaznamenala aj Bianka Urbanovská, ktorá s mladými ľuďmi na školách i v prostredí táborov pre deti pracuje pod záštitou iniciatívy Za Seba, ktorá sa venuje prevencii násilia i vzdelávaniu k zdravej sebaobrane. Tá učí deti identifikovať problémy, privolať pomoc, reflektovať a udržiavať si zdravé hranice i ubrániť sa v prípadoch, keď je to potrebné.

„Na stredných školách s mladými robíme aktivitu, kde si rozdeľujeme modelové situácie do troch zón. Do bezpečnej zelenej zóny, kde sa cítime komfortne, dobre; do oranžovej, kedy telo vysiela varovné signály, kedy cítime diskomfort; a do červenej zóny, kedy cítime ohrozenie života alebo zdravia. Človek sa môže nachádzať aj medzi týmito farbami,“ vysvetľuje Urbanovská.
 
Nie všetkých mladých ľudí však táto aktivita zaujíma a chcú sa do nej zapájať. „Niektorí ju berú na ľahkú váhu, iným to svojimi posmeškami niekedy i kazia,“ hovorí Urbanovská. Niektorým aktivita prináša diskomfort, no zároveň v nej vidia aj pridanú hodnotu, lebo s obťažovaním sa už stretli. 

Aj Urbanovská potvrdzuje, že mladí ľudia majú neraz za sebou ťažké skúsenosti. „Na školách to môže byť šikana v rámci kolektívu a šikana zo strany starších detí. Dievčatá vo veku od 14 rokov sa tiež stretávajú s obťažovaním na ulici, nátlakom na pitie alkoholu a vykonávanie rôznych sexuálnych praktík v rámci vzťahov.“ Nie všetky dievčatá sa však vedia adekvátne brániť a máloktoré sú vedené k udržiavaniu vlastných hraníc zo strany svojej rodiny. „To, čo rodičia sami nevedia, nemajú ako učiť deti. Preto sme vytvorili aj kurz, kde sú spolu rodičia s deťmi,” hovorí Urbanovská. 

Zdravé hranice

Ďalšou vecou, ktorá Urbanovskú šokovala, je to, že deti nevedia vyhodnotiť sexuálne zneužívanie. Počas táborov diskutuje s deťmi o nasledujúcom modelovom scenári: hlavnou hrdinkou je 12-ročná plavkyňa. Jedného dňa sa jej prihovorí tréner, ktorý má dcéru v podobnom veku. Vraví jej, že vlastní rodičia sa o ňu dosť dobre nestarajú, že je skvelá plavkyňa, že má krásne nohy. Odvezie ju k sebe domov a kúpi jej horúcu čokoládu. 

„Deti takúto situáciu vôbec nevyhodnotili ako rizikovú,“ všimla si Urbanovská. „Pre deti sú blízki ľudia, rodina, tréneri –  obzvlášť tí, čo majú vlastné deti – mimo radaru. U cudzích ľudí nebezpečenstvo vedia vyhodnotiť, u blízkych ľudí však nie. Sami sme nevedeli ako im vysvetliť, že ak si 12-ročné dievča, nie je v poriadku, ak ťa niekto vo veku tvojich rodičov hladká po vlasoch a hovorí ti, že máš pekné nohy,“ hovorí Urbanovská. 

Dodáva, že jedným z dôvodov, prečo deti nemusia vnímať tak citlivo hranice, je to, že aj rodičia často nevedome deťom prekračujú hranice, napríklad vojdú aj teenage dievčatám do kúpeľne. Alebo napríklad nútia deti a mladistvých dať príbuzným neželanú pusu či objatie, alebo sa úctivo správať k starším príbuzným, aj keď títo sú napríklad nepríjemní a nesprávajú sa úctivo k mladým. „Zároveň je v rodinách bežné učiť deti tomu, že majú dodržiavať tajomstvá – napríklad jeden rodič povie dieťaťu, nech niečo nepovie druhému rodičovi, alebo babka núti dieťa držať tajomstvo pred rodičmi.“ Je preto dôležité pracovať so scitlivovaním verejnosti aj rodičov, aby deti viedli k zdravej autonómii od čo najmladšieho veku a učili ich úcte k vlastným hraniciam.

Ako je to s dospelými?

Magdaléna Musilová, expertka na problematiku sexuálneho obťažovania, už niekoľko rokov lektoruje workshopy pre firmy a organizácie, v ktorých sa venuje najmä prevencii obťažovania na pracovisku.

Aj ona potvrdzuje, že obete sexuálneho násilia a obťažovania nájdeme všade. „Počas takmer každého školenia sa dá predpokladať, že sa tam nachádza niekto, kto zažil sexuálne obťažovanie, ako aj niekto, kto sa počas svojho pracovného života dopustil určitej formy obťažovania. Opakovane sa mi stalo, že zo školenia niekto odišiel a už sa nevrátil – či už preto, že bol obsah školenia pre ňu či neho príliš traumatizujúci, alebo preto, že sa im tažko vyrovnávalo s ich minulými činmi,“ tvrdí Musilová.

Zároveň sa však Musilová veľmi často stretáva s tým, že ľudia vedia kriticky vyhodnotiť to, že sa v minulosti dopúšťali neetického konania a rozhodnú sa to do budúcna zmeniť. „Ešte častejšie sa mi stáva, že si človek uvedomí, že v súčasnosti zažíva alebo v minulosti zažíval obťažovanie a veľakrát sú títo ľudia prekvapení, že si to neuvedomovali. To je spôsobené jednak tým, že máme určite formy správania absolútne normalizované, aj keď je takéto správanie obťažujúce, ako aj tým, že väčšina ľudí nevie, čo si pod pojmom sexuálne obťažovanie predstaviť – keď sa povie sexuálne obťažovanie, predstavia si tie najviac invazívne formy obťažovania a tie zdanlivo menej škodlivé (napríklad vtipy alebo poznámky so sexuálnym podtónom) ostávajú neriešené a stávajú sa súčasťou organizačnej kultúry.“

Aj medzi dospelým publikom je najčastejšou formou rezistencie, s ktorou sa Musilová stretáva, snaha o zľahčovanie tejto problematiky alebo vysmievanie sa jej. „Preto do školení zahŕňame relatívne rozsiahlu časť o dopadoch sexuálneho obťažovania na psychické a fyzické zdravie osoby, ktorá ho zažíva, ako aj na organizáciu ako celok. Aby bolo po školení všetkým zrejmé, prečo je absolútne nevyhnutné predchádzať a riešiť sexuálne obťažovanie na pracovisku, v školstve, v zdravotníctve, a tak ďalej.“ 

Napriek tomu však Musilová popisuje i veľmi pozitívne zážitky zo školení, z ktorých spravidla odchádza nabitá energiou a s „pocitom, že to má zmysel.“ Ten vníma zo strany účastníkov a účastníčiek, no i zo strany oddelení ľudských zdrojov v organizáciách, ktoré chápu odstránenie sexuálneho obťažovania ako svoju prioritu.
 
Pozitívne impakt workshopov hodnotí aj Radka Mikšík. „Do veľkej miery sa stretávame s tým, že mládež už vie, čo je to súhlas, u tínedžerov sa stretávame aj s rozhorčením nad tým, ako je v tejto téme slovenský zákon nedostatočný. Ako pozitívne mladí ľudia hodnotia možnosť otvorene zdieľať svoje názory s rešpektovaním hranice súkromia, vyzdvihujú, že im pomáha počuť aj postoje iných a oceňujú tiež konkrétne tipy, ako reagovať a kam sa obrátiť v prípade obťažovania či násilia. Pri spätnej väzbe sa potom stretávame aj s odhodlaním mládeže šíriť informácie o súhlase medzi svojich rovesníkov a rovesníčky,“ hovorí.

Podobnú skúsenosť som zaznamenala aj ja. Najmä mladé dievčatá vyjadrovali vďaku za to, že sa naučili vnímať varovné signály násilných vzťahov a za to, že sa im do budúcnosti budú vedieť vyhnúť. Mladí ľudia zväčša nadšene reagovali na to, že sa s nimi otvorila ťažká téma a že o nej mohli nahlas diskutovať. Preto sa zdá, že hoci na Slovensku neexistuje celoplošné vzdelávanie v tejto téme, iniciatívy mimovládnych a iných organizácii padajú na úrodnú pôdu – a že v našej krajine je o diskusiu o násilí a zdravých hraniciach veľký záujem.

září 2024